Prvým príznakom alkaptonúrie (AKU) je moč, ktorý po pár minútach na vzduchu stmavne a získa čokoládovo tmavohnedú farbu. Pozorná mama si často túto zvláštnosť na plienke dieťaťa všimne ako prvá hneď po narodení. Je dôležité, aby už v tejto fáze dostal pediater informáciu o netypickom sfarbení moču alebo tmavých škvrnách na plienke.

Ďalším varovným príznakom je tmavý pot, no ten je viditeľný len na bielej bielizni a často preto nevzbudí podozrenie na toto závažné metabolické ochorenie. Tmavé sfarbenie moču spôsobuje kyselina homogentizová, ktorá vzniká v tele v dôsledku vrodenej poruchy metabolizmu aminokyseliny tyrozínu.

Od prvých dní života sa u ľudí s AKU hromadí v tele kyselina homogentizová a jej deriváty doslova napúšťajú tkanivo chrupaviek v procese nazývanom ochronóza. Chrupavky postupne strácajú svoju prirodzenú pružnosť, stávajú sa krehkými. Od tretej dekády života dochádza k extrémne bolestivému rozpadu kĺbov, časté sú pretrhnutia šliach. Najnebezpečnejšou komplikáciou je však poškodenie srdcových chlopní, ktoré často vedú k zlyhaniu srdca a predčasnej smrti ľudí s AKU.

Okrem postihnutia kĺbov končatín a chrbtice v dospelosti tiež vidieť tmavé sfarbenie chrupaviek presvitajúce cez kožu na ušniciach a očných bielkach. Tieto typické avšak nenápadné farebné zmeny na viditeľných miestach bývajú opäť často prehliadané praktickým lekárom a nezriedka na tmavé sfarbenie kĺbov upozorní až ortopéd pri operácii kĺbu, zlomeniny kosti či počas neurochirurgického zákroku na chrbtici. Ľudia s AKU trpia už okolo 50. roku života častými ruptúrami šliach a zlomeninami a ako postihnutie kĺbov napreduje boli doposiaľ odkázaní len na nevyhnutné výmeny rozpadnutých kĺbov.

Vo svetovej populácii sa vyskytuje AKU u jedného na 100 0000 až 1 000 000 ľudí, no na Slovensku pripadá na jedného človeka s týmto ochorením len 19 000 ľudí. Slovensko je teda krajina s najvyšším výskytom AKU na svete. Najviac ľudí s AKU sa nachádza alebo pochádza z oblasti Oravy a Kysúc, kde sa pravdepodobne v dôsledku príbuzenských sobášov v minulosti kumulovali rôzne mutácie v géne kódujúceho enzým homogéntizát-1,2-dioxidáza (HGD). Mutácia v tomto géne spôsobí, že organizmus nevie metabolizovať aminokyseliny tyrozín a fenylalanín, ktoré bežne prijímame v potrave. Za fyziologických okolností veľkú časť tyrozínu a fenylalanínu z potravy organizmus spotrebuje na tvorbu bielkovín a hormónov pričom ich zvyšok je v pečeni krok za krokom metabolizovaný na látky, ktoré sú nakoniec využiteľné pri tvorbe energie. V dôsledku mutácie enzýmu HGD dochádza k prerušeniu metabolickej dráhy tyrozínu a k hromadeniu škodlivej kyseliny homogentizovej.

Zdroj: nejm.org

AKU je vrodené ochorenie s autozómovo recesívnym typom dedičnosti. Čo to znamená? Autozómová dedičnosť je dedičnosť viazaná na autozómy, čo sú všetky chromozómy okrem dvoch pohlavných chromozómov. Keďže máme 23 párov chromozómov, jeden z páru pochádza od matky a jeden od otca, pri recesívnom type dedičnosti obe kópie daného génu musia mať zmenu spôsobujúcu ochorenie tzv. patogénny variant, aby sa u osoby prejavilo ochorenie. Osoba, ktorá má autozomálne recesívne ochorenie, dostane gén s patogénnym variantom od každého zo svojich rodičov. Každý rodič je nosičom, čo znamená, že má patogénny variant iba v jednej kópii génu. Nositelia autozomálne recesívneho ochorenia zvyčajne nemajú žiadne príznaky ochorenia. Keď majú dvaja nosiči autozomálne recesívneho ochorenia deti, existuje 25% (1 zo 4) šanca, že budú mať dieťa, ktoré má túto chorobu.

Prvý, kto v západnej literatúre popísal prejavy alkaptonúrie, bol pred vyše 100 rokmi britský lekár Sir Archibal Garrod, priekopník v oblasti vrodených porúch metabolizmu. Jedného dňa k nemu prišla matka s dieťaťom, u ktorého si všimla tmavý moč. Pôvodne sa myslelo, že sa jedná o infekciu močových ciest. Z anamnézy však vyplynulo, že matka a otec dieťaťa sú bratranec a sesternica. V tom čase už boli relatívne dobre známe Mendelove zákony dedičnosti a Garroda napadlo, že by to mohlo spolu súvisieť. Takto sa stala práve AKU prvým popísaným dedičným ochorením v moderných dejinách medicíny. Ľudstvo však s týmto metabolickým ochorením žije minimálne niekoľko storočí. Archeológovia objavili známky poškodenia kostí a ochronózu t.j. ukladanie tmavého pigmentu v kostiach egyptských múmií.

Zdroj: akusociety.org

V súčasnosti pacienti s týmto ochorením majú možnosť, vďaka liečbe, predísť komplikáciám. U starších pacientov s úplne rozpadnutými kĺbmi je už prakticky nemožné zvrátiť stav, no napriek tomu aj u týchto pacientov je možné zmiernenie bolesti. Úplne iná situácia však nastáva pre ľudí s AKU vo veku okolo 20 až 40 rokov, keďže liečba zastavuje ďalší postup ochorenia. V budúcnosti bude možné zistiť, či v prípade takýchto mladších pacientov dochádza aj k postupnej regenerácii postihnutých tkanív.

Ak ste u seba, či blízkych, spozorovali uvedené príznaky, informujte o tom svojho všeobecného lekára, ktorý urobí prvé vyšetrenia a v prípade potvrdenia ochorenia Vás nasmeruje do Národného ústavu reumatických chorôb v Piešťanoch.

doc. MUDr. RICHARD IMRICH, DrSc., pracuje na Ústave klinického a translačného výskumu Biomedicínskeho centra SAV. Vyučuje na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Fakulte zdravotníckych vied Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Do roku 2022 bol generálnym riaditeľom Národného ústavu reumatických chorôb v Piešťanoch.

PP-24232, Dátum prípravy: August 2024

Článok vznikol v spolupráci so spoločnosťou Swedish Orphan Biovitrum, org.zl.