Keď sa dnes spomenie veľká vodná plocha na Liptove, okamžite nám príde na um známa vodná nádrž s krásnym dievčenským menom – Liptovská Mara.

Ešte predtým, než človek pomocou modernej techniky a strojov zmenil krajinu a vytvoril túto vodnú nádrž, rovina Liptova, ktorá sa rozprestiera medzi Nízkymi a Vysokými Tatrami, nebola suchá. Pripomínala rovný stôl s malými záhybmi ako nevyrovnaný obrus. O dostatok vody sa staralo veľké jazero, ktoré svojím tvarom pripomínalo srdce. Táto podoba akoby predznamenávala príbeh, v ktorom srdce zohralo jednu z hlavných úloh.

Zdroj: visitliptov.sk

Biela pani na Liptove

V divokej krajine, pokrytej vysokými stromami hlbokých lesov a ozdobenej náhrdelníkmi ostrých brál, vládol mladý knieža Ľubko. V jazere zase vlnkám, vodným rastlinám a obyvateľom vodnej ríše kraľovala Biela pani. Bola to nádherná bytosť nevídanej krásy, ktorá však skrývala veľké nebezpečenstvo.

Jazerná pani svojou krásou, zvonivým hlasom a sladkým spevom lákala mládencov k vode. Keď ktorýkoľvek junák uvidel krásavicu, ako si na veľkej bielej skale uprostred jazera češe svoje tyrkysovo modré dlhé vlasy a spieva tak krásne, že jej aj sláviky závidia, nedokázal odolať. Bežal k brehu, čo mu sily stačili, vrhol sa do vody a čoskoro sa unavený a omámený ponoril do hlbín nenávratna. Takto sa utopili mnohí mládenci zblízka aj zďaleka a nevrátili sa k svojim blízkym, ktorí ich čakali doma. Matky a sestry plakali, otcovia a bratia sa zlostili. Tak to bolo v Ľubkovom kraji od nepamäti a zdalo sa, že to tak bude, pokým zem bude zemou a voda vodou.

„Raz však nahnevaný knieža Ľubko udrel päsťou pravej ruky na dubový stôl vo svojom zámku a zaumienil si, že už bolo dosť mládeneckých obetí. Rozhodol sa obetovať svoje vlastné mládenectvo, nie však svoj život: „Sluhovia verní, majstri rybári, čo denne lovíte vo vodách nešťastného jazera, mám plán! Upletiete mi z tenkých medených nití, ostrejších ako dračí vlas, hustú sieť. Ja krásnu paničku do nej chytím, z nej sa ani krásou nevyslobodí a ani spevom nevyspieva. Privediem ju na zámok, zbavím čarovnej moci a zoberiem si ju za ženu!“

Zdroj: visitliptov.sk

Takto to vymyslel mladý pán liptovskej krajiny, aby ukončil svoje mládenčenie a zmiernil utrpenie svojich poddaných. Popravde, nebral to ako veľkú obeť, pretože sa už dávno do Bielej panej zamiloval, hoci ju poznal len z rozprávania a nikdy ju nevidel ani nepočul jej spev. Vedel, že keby ju videl bez pripravených opatrení, skončil by ako mnohí pred ním – na dne jazera.

Majstrom rybárom stačilo raz povedať o sieti. Už dlho im tá nebezpečná krásavica ležala v žalúdkoch, a čo horšie, v prázdnych žalúdkoch! Báli sa loviť pri bielej skale, kde vysedávala, pretože tam plávali najväčšie ryby. Tým, že sa vyhýbali tomuto miestu, prichádzali o najlepší úlovok a hladovali oni aj ich rodiny. Hneď ten večer sa najšikovnejší z nich pustili do pletenia siete, ktorá bola hotová už ráno. Keď ju Ľubko chcel poťažkať, porezal si prsty, až mu krv kvapkala na drahé šaty. Také ostré a pevne spletené boli jej vlákna. Vedel, že prvá časť ťažkej úlohy je splnená.

Nezabudol ani na spev, ktorý by ho mohol ohroziť. Keď si vyhliadol miesto, kde dá sieť spustiť do jazera, prikázal, aby ho priviazali k najbližšiemu mohutnému stromu trojicou silných reťazí. Keď ešte aj konce reťazí zapustili do neďalekého tvrdého brala, cítil sa ako víťaz súboja – ba skôr ako ženích po boku nevídanej krásavice. Veril, že keď príde o svoju čarovnú moc, určite sa do neho zamiluje.

Zdroj: visitliptov.sk

„Takéto sladké sny sníval opretý o mohutný strom, reťazami opásaný, keď v ruke s koženou rukavicou z hrubej diviačej kože držal koniec medenej siete. Sen mu znenazdajky pretrhli slová piesne a tóny ľúbezného spevu: „Hojdaj sa, hojdaj, modrá vodička, na vlnkách privez pre mňa mužička. Ľubko mladý, knieža šumné, poďže pekne, poďže ku mne! Plávaj len, plávaj mne do náručia, iné myšlienky nech ťa nerušia. Skoč do vody, skoč ku mne hneď, tu zabudneš na celý svet!“

Mládenec sa pri tom speve zachvel ako tenká osika v silnom vetre, hoci to bol len jemný dievčenský hlások, čo ho ohýbal. „Ľubko milý, knieža šumné, poďže pekne, poďže ku mne - pod vodičku do paláca! Ľubko milý, poď! Navždy tvoja som tu pod jazerom.“ Okrem spevu ho lákala aj krásna postava. Na modrej hladine sa objavili ako perly biele plecia jazernej panej, jemné vlnky sa prepletali s ešte jemnejšími vlasmi. Tvár, z ktorej vyžaroval jas väčší ako zo slnka na oblohe, sa podmanivo usmievala na mladého muža. Ľubko sa najskôr slabo zachvel, keď sa v ňom prvý raz pohlo silno tlčúce srdce, a potom sa celou svojou mužnou silou zaprel do reťazí, ktoré mu bránili hodiť sa do volajúcej náruče a objať krásu, akú dovtedy nevidel.

Trikrát zaznelo od vody jeho meno, trikrát pukli oká reťazí a Ľubko bol slobodný. Kdeže slobodný! Uväznený čarovnou mocou! Skočil pár skokov a už chcel letieť na hruď bielej panne ako bystrý vták. Kdeže na hruď - do hlbokej vody zletel a tam do siete s medenými okami, ktorá bola natiahnutá medzi ním a jazernou krásavicou!

Šťastie bolo, že družina kniežaťa bola nablízku. Mladíci, ktorí mali uši zaliate voskom, aby nepočuli lákavý spev a nepodľahli kráse hlasu, sa vrhli na pomoc kniežaťu. Mocnými rukami, zvyknutými na boj s veľkými rybami, chytili sieť a ťahali ju z vody. Ich snaha však bola márna. Na blatistý breh vytiahli len polomŕtveho Ľubka. Po Bielej panej nezostal v sieti ani vlások, ani šupinka.

Zdroj: visitliptov.sk

Keď sa Ľubko spamätal a vrátil sa medzi živých, trikrát sa zaprisahal: najprv smerom k nebu, potom na krajinu okolo a nakoniec na vodu pred sebou, že si neoddýchne on ani jeho muži, kým nebude jazero úplne vysušené a dno poorané.

„Slovo pána platí, a tak sa hneď na nové ráno všetci, čo mali zdravé ruky, pustili do ťažkej roboty. Jedni lámali skaly a hádzali ich do vody, až striekala do okolia, druhí kopali kanály. Voda z jazera začala nimi odtekať ako krv prerezanými žilami a ono rýchlo mizlo, strácalo sa. Spolu s ním sa, pravdaže, stratil aj veľký trblietavý palác, sídlo krásnej, no nebezpečnej panej, ktorú tam už odvtedy nikto nikdy nevidel a ani nepočul spievať.“

Po stáročiach, keď sa do kraja vrátila veľká voda v podobe Liptovskej Mary, sa oživil aj príbeh o panej. Rybári, ktorí v noci ticho lovia ryby zo svojich lodiek, vraj občas počujú nádherný spev, ktorý sa nesie medzi vlnkami a stúpa až k oblohe plnej žmurkajúcich hviezd. Ktovie, možno je to spev Bielej panej, ktorá sa vrátila, alebo sa to len driemajúcim rybárom s udicami v rukách sníva ako spomienka na ich predkov. A možno zo svahu neďaleko kopca Havránok znejú tajomné a nezrozumiteľné piesne žien dávnych keltských obyvateľov, ktorí tu kedysi žili za kolovou hradbou svojho sídliska. To je však už úplne iný príbeh.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - VÁLEK, Igor. Povesti o slovenských jazerách, plesách, studniach a studničkách. 1. vyd. Martin Vydavateľstvo Matice slovenskej, 2017. 118 s. ISBN 9788081152566