Turčianska kotlina je v niektorých starších prameňoch nazývaná aj ako Turčianska Záhradka. Je to kotlina na strednom Slovensku, ktorá vymedzuje región Turiec. Rozprestiera sa na ploche okresov Turčianske Teplice a Martin.

Toto malé územie je zovreté z východnej strany pohorím Veľká Fatra, zo západu pohorím Malá Fatra, z juhu pohorím Žiar a nakoniec aj Kremnickými vrchmi. Zo severu túto kotlinu hraničí Krivánska Malá Fatra.

Ilustračné foto. Zdroj: TASR/Erika Ďurčová

Vypustené jazero na Turci

Ľudská chamtivosť a potreby sa niekde nasilu usádzať a okupovať nejaké územie je s nami už odpradávna. Takú potrebu a zároveň nutnosť mali aj predstavitelia nasledujúceho príbehu. Ten objasnil to, ako došlo k vypusteniu kedysi veľkého jazera na Turci, ktoré tu vraj bolo.

Tak nás presviedčajú Turčania a povesť hovorí, že kedysi dávno, keď kraj ešte nemal dnešné pomenovanie, cesty z nej naozaj nebolo. Aj preto, že sa tu rozlievalo velikánske jazero. Kam sa človek pozrel, samá voda. Raz doň zablúdil - asi pri divokej rybačke - rohatý čertisko a hoci vesloval na čiernom člne sem i tam, nijako sa nevedel dostať preč. Nasrdil sa, naježil, zapľul do vody, až zasyčalo a zasmrdelo sírou. Prehodil sa cez okraj člna, a keď dopadol na bahnité dno v hĺbke, rohatou hlavou v ňom preoral takú brázdu smerom na severozápad, že cez ňu jazero začalo odtekať a odtieklo do poslednej kvapky. Navždy sa stratilo. Kto verí na čertov, môže uveriť aj tomuto.

Všetko sa odštartovalo, keď sa veľkomožný Turuz pohádal so susedmi o to, komu patrí kus zeme na hranici medzi nimi. Turuzovým vojskám začali dochádzať sily, a tak im neostalo nič iné, len utiecť preč. Prišli až na miesto, kde sa rozprestieralo veľké jazero. „Tu nájdeme útočisko, veď tunajšie hory sa týčia okolo nás ako nedobytné bašty, v lesoch bude zveri- na a aj v jazere poskytne dosť rýb..." povedal Turuz. Nebolo to však také ľahké, pretože veľké jazero bránilo vo vybudovaní väčších hospodárstiev a polí, z ktorých by si mohli vypestovať obilie a z nich upiecť vytúžený chlieb.

Ilustračné foto. Zdroj: TASR/Pavol Ďurčo

Turuz si teda predvolal svojich verných veliteľov - Ctiboja a Milivoja. „Prejdite so svojimi družinami hrebene hôr, čo obopínajú jazero, a zistite, čo ho napája a či voda niekde odteká. A ak neodteká, nájdite miesto, kde by odtekať mohla. Len tak sa nám podarí získať zem, na ktorej budeme môcť konečne dopestovať obilie a napiecť chutný chlieb," vyhlásil Turuz, pričom miesto na odtok vody z jazera našli pobočníci až po nejakom čase. Začali teda kopať kusy skál, no bola to veľmi namáhavá práca.

S tou im pomohla až urastená chlapina v podobe Blažeja Tura. Energie mal na rozdávanie a mal so sebou aj pomoc. S Turuzom sa teda dohodli, že ak Blažejovi Turovi prenechá jednu štvrtinu územia, kde si bude môcť vystavať hrádok, ktoré vznikne odtokom jazernej vody, tak mu s prekopaním odtoku pomôže. Dohoda bola teda spečatená, no Tur hnal chlapov do práce až neľudským tempom, čo sa nepáčilo Turuzovi. Prišiel mu teda nakázať, aby spomalili. Turovi sa táto prednáška nepáčila, a tak si mocným dupnutím nechtiac privolal silu z iného sveta - čerta z pekla.

Ilustračné foto. Zdroj: TASR/Martin Ďurčo

„Tu som, Blažej Tur, prišiel som na tvoje pozvanie. Ako ti pomôžem?," povedal čert Turovi. V pekle dobre vedeli, že sa im naskytla ďalšia duša na večné zatratenie. Blažeja najskôr zamrazilo, no potom sa s čertom dohodli. Ak vraj čierny prekope skalu, po desiatich rokoch si príde po Blažejovu dušu. Najskôr začal s čertom vyjednávať na tridsiatich rokoch, kým si poňho prídu, no neústupčivý čert si vydupal svoje.

Opäť sa zablyslo, ibaže trochu jasnejšie; opäť zadymilo, ibaže trochu hustejšie; opäť sírou zasmrdelo, ibaže trochu smradľavejšie - a dovtedy neprekonateľné skaly boli fuč! Len dve najväčšie, posledné, sa ešte chvíľu za ruky držali a potom aj ony povolili pod šteklivým prstíkom pramienka vody. Ten sa o chvíľu zmenil na hodný prameň, aby po čase už ako silný prúd tiekol z tela jazera a rýchlo mu pumpoval vodu z veľkého brucha. Hladina jazera navidomoči klesala a jej šum prehlušil aj šumenie listov na stromoch okolitého lesa.

Turuz sa prišiel Turovi za tvrdú prácu poďakovať. Netušil však o dohode s čertom. Ľudská chamtivosť však aj tu vybublala na povrch. Neochvejné túžby vlastniť z podjazerného povrchu viac, ako sa vopred dohodlo, premohli Tura, ktorý sa so zbojníkmi naveľa-naveľa rozhodol si bez vedomia Turuza zobrať o štvrtinu územia viac.

Ilustračné foto. Zdroj: slovakia.travel

Dohoda medzi čertom a Turom však bola neoblomná a hovorila len o štvrtine. Tur si preto nestihol s chlapmi ani tľapnúť a už ho vyrušil náhly príchod čerta. „Hybaj do pekla, podlá duša, nebudeš viac na svete robiť zlotu!," povedal čert a Blažeja Tura zrazu nebolo. Čo sa s ním dialo ďalej, si môžeme len domyslieť.

Príbeh však aj tu naberá svoj konečný význam. Bez spojenectva chamtivého človeka a prefíkaného čerta by nezmizlo zdanlivo večné jazero v Turci. Ostal tam čarokrásny kút krajiny - Turčianska záhradka.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - VÁLEK, Igor. Povesti o slovenských jazerách, plesách, studniach a studničkách. 1. vyd. Martin Vydavateľstvo Matice slovenskej, 2017. 118 s. ISBN 9788081152566