Hrad Lietava a Rajecká kotlina sú dôležitými prvkami kraja

Ak máte Žilinský kraj z hľadiska turizmu detailne preskúmaný, iste viete, že Hrad Lietava a Rajecká kotlina sú neoddeliteľnými súčasťami prírodnej scenérie. Ich historický význam netreba dvakrát predstavovať, no hrajú podstatnú rolu v ďalšom dôležitom príbehu. Hodnoty ako chrabrosť, dôvera a statočnosť sú veľmi cenné. Práve ony sa podpísali na tom, že aj odvážni Tatári, ktorí často vpadli do cudzích domovín, sa viac ako zľakli.

Hrad Lietava. Zdroj: kamnavylet.sk

Zrúcanina Lietavského hradu je návštevníkom známa aj dnes a nachádza sa asi 10 kilometrov od krajského mesta Žilina na strmom hrebienku medzi obcami Lietava a Lietavská Svinná. Dnes sa o zrúcaninu stará Združenie na záchranu Lietavského hradu. Aj vďaka tejto pomocnej sile sa odstraňuje havarijný stav pamiatky a pamiatka je zo dňa na deň bezpečnejšia.

Netreba však zabúdať ani na dodnes veľmi obľúbenú vodu Rajec, ktorá je súčasťou Rajeckej kotliny. Jej silu a účinky už poznali v ďalekej minulosti a dodnes je aj komerčne veľmi úspešným produktom prírody. Rajeckou kotlinou tečie aj rieka Rajčanka, ktorá je značnou dominantou tohto miesta a vlieva sa do väčšieho Váhu.

Zázračný let v Lietave aj voda v Rajci

Príbeh o zázračnom lete v Lietave a liečivej vody v Rajci sa začína ešte v časoch minulých, kedy si panstvo diktovalo to, čo bude jesť a v akom množstve. Pochopiteľné bolo aj to, poddaní hrali dôležitú úlohu v každodennom živote. Svoju úrodu museli prednostne prichystať pre vrchnosť a ak ostalo niečo naviac, tak si to mohli nechať. Aj kresťania mali svoje vojská, ktoré strážili presvedčenie a vieru. Uctievali ich aj títo páni, no prišli časy, kedy sa aj oni zľakli pred ľadovým besnením krvilačných Tatárov.

Výhľad z hradu Lietava. Zdroj: kamnavylet.sk

Chýr o tom, čo narobili v tom či onom kraji sa rýchlo šírili aj medzi poddanými. Tí už vopred varovali pracujúci ľud, aby sa rýchlo stiahli a chránili svojich najbližších. Výnimkou nebolo ani to, keď urodzení páni zutekali do iných, zahraničných chotárov.

Po nešťastnej bitke pri rieke Slaná, v ktorej Tatári porazili uhorské vojská, ako divá riava zaplavili Uhorsko štyrmi spojenými riekami veľkých vojsk. Kam pricválali na rýchlych malých koňoch, tam búrali múry miest. Okolité dediny vypálili, mužov nemilosrdne pobili a ženy aj deti odvliekli. Ženy, aby im slúžili, a deti na prevýchovu, aby im potom pomáhali dobyť svet už ako krvilační bojovníci - potatárčenci.

Rieka Rajčanka. Zdroj: zilina-gallery.sk

Ľud sa v tomto zúfalstve a hladomore často uchyľoval aj ku kanibalizmu. Na spálenisku totiž nebolo veľmi čo pestovať a ani čím sa živiť. Ľudia preto ako poslednú inštanciu brali nádej v podobe viery v Boha. „Utekajte! Bežte, čo vám sily stačia, ak vám je život milý!" s týmto poplašným krikom na perách, zadúšajúc sa dlhým behom, trielil z lesa pastier Paľko. Kto ho počul, neváhal ani chvíľu. Ľudia ešte mali v čerstvej pamäti hrôzy minulých mesiacov a čakali, že sa ozve podobný krik. No nie všetci, čo ho počuli, aj vládali bežať. Veď v dedine ostali čakať na svoj osud iba starci a ženy s malými deťmi. So svojimi ľudskými ovečkami ostal aj tamojší osemdesiatročný farár.

Ten mal už od vlastného presvedčenia veľké srdce a rozhodol sa zúfalý ľud pred rútiacími sa Tatármi uchrániť v chráme. Ten si dokonca pred ich príchodom aj zatarasili. Vchod však nezostal dlho zablokovaný, pretože Tatári sa po dlhom dohadovaní s kňazom „dohodli", že ľuďom vo vnútri chrámu neublížia. Bol to veľký omyl a nastala pohroma. Tatári sa mstili nielen chrámu, ale aj ľuďom v ňom. Bili ich a nútili ich vzdať sa svojej viery výmenou za svoj život.

Ilustračné foto. Zdroj: freepik.com

Farár a po ňom i všetci ostatní Lietavčania odmietli zradiť pamiatku svojich otcov a svoje vlastné svedomie. Až teraz sa Tatári rozbesneli! Vyvliekli všetkých na najvyšší vrch v okolí a pod jeho strmým bralom nastavali les zahrotených drevených kolov. Medzi prvými, ktorí sa odmietli vzdať viery a výmenou za to ho mali zhodiť do tejto priepasti, bol samozrejme hrdinský farár.

„Môj Boh ma ochráni, nevzdám sa..." to boli posledné slová lietavského dušpastiera a už letel dolu za hlasného božekania veriacich. Letel, no nedoletel. Zrazu zmizol všetkým spred očí - nevideli ho ani tie ľútostivé, ani tie šikmé. Nepriatelia sa najskôr začudovali, potom ich opanoval strach a napokon prepadli panike. Keď kresťanský Boh zázračne ochránil svojho služobníka, ktovie, čo môže vykonať im? Ako strašne ich môže potrestať za všetko bezprávie, ktoré napáchali na jeho verných dušiach? Jeden cez druhého, nehľadiac na vodcu, ktorého kôň sa v toľkej trme-vrme splašil, vyskočili do sediel a ozlomkrky cválali preč.

Rieka Rajčanka. Zdroj: zilina-gallery.sk

Kňaza však nezhltla zem, ale zachytil sa o husté krovie, ktoré na skale rástlo. Tatári však nič netušili, a tak dedinčania mohli doráňaného kňaza ošetriť a zachrániť. „Ľudkovia dobrí, u nás sa odjakživa hovorilo o nejakej zvláštnej vode, čo pramení v Rajeckej kotline. Vraj dokáže divy. Ktoréhosi môjho predka, čo už od bolesti chrbta nevládal ani chodiť, a preto sa v nej pravidelne kúpal, postavila na nohy. Čo keby sme ju skúsili nájsť? Môj starý otec mi kedysi ukazoval cestu. Azda tá liečivá voda pomôže aj pánu farárovi." Tak sa aj stalo, cestu k vode našli, farára ňou najskôr umývali a neskôr v nej aj kúpavali, až kým sa úplne neuzdravil. A potom im opäť kázal v kostole a staral sa o pokoj ich statočných duší.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - VÁLEK, Igor. Slovenské povesti plné tajomných bytostí. Prvé vydanie. Bratislava: Fortuna Libri, 2021. 207 s. ISBN 9788057301417