Rieka Orava vzniká spojením pravostrannej Bielej Oravy a ľavostrannej Čiernej Oravy, ktorá priteká z Poľska. Na ich sútoku bola postavená naša najväčšia priehrada - Oravská priehrada v roku 1954. Od priehradného múra tečie voda pod spoločným názvom Orava a má celkovú dĺžku 60 kilometrov. Prevažne tečie smerom na juhozápad až k obci Kraľovany, kde sa vlieva do rieky Váh v nadmorskej výške 431 metrov. Predtým v Oravskom Podzámku rieka malebne obmýva skalu s naším najnavštevovanejším zámkom - Oravským. Jej najväčší prietok nastáva v marci a apríli, keď sa na horách topí sneh, a najmenší v januári a vo februári.

V prírode často počujeme, že najkrajšie spievajú vtáčiky. A možno najviac práve vtedy, keď zima uvoľní svoje miesto jarnej obnove. Keď jar, ako dievčina s kvetmi vo vlasoch, prevezme vládu nad tokom času. Sneh ustupuje pred novým životom a prebudenými vôňami. Na lúkach a v záhradách sa objavujú pestrofarebné kvety a k zurčaniu potôčikov sa pridávajú operené vtáčiky. Aj staršie rieky, hoci väčšie a hlbšie, dopĺňajú túto symfóniu života. Všetko živé pozýva na tento oslavný koncert. A možno by sme si mysleli, že to tak bolo vždy, ale nie je. Veď všetko je niekedy po prvý raz. Aj taká prastará rieka, ako je Orava, zažila okamih, keď sa rozospievala úplne prvýkrát.

Ilustračné foto. Zdroj: Facebook/Nikolas Reguly

Orava - voda spevavá

V každom kúte Slovenska sa nachádza jeho najvyššia hora. Je to akýsi kopec, ktorý prevyšuje všetky ostatné a z výšky sa stará o okolitú krajinu. Podobne je to aj na Orave, kde sa mračná obloha stretáva s chrbtom Babej hory. Ľudia hovoria, že táto hora bola kedysi obryňou. Mala svoje radosti a starosti, podobne ako ľudia. No nad všetkými prevyšovali trampoty s jej neposlušnou a neposednou dcérou. Dievčina sa namiesto poriadnej roboty radšej túlala po okolí a stvárala nezbedy.

Matka na svoju dcéru kričala: „Ej, ty nezbednica, už si pomaly na vydaj súca, za obrími mládencami by si sa mala obzerať, výbavu do truhlice chystať, a nie sa stále s vetriskami po dolinách naháňať!“ Nešťastná matka sa sťažovala na dcéru tak hlasno, že ľudia dolu v domčekoch zapaľovali hromničné sviečky ako pri búrke. Dcéra však odpovedala: „Veď by som sa aj za nejakým obzrela, ale už dlho žiadny neprišiel, ani len z diaľky sa neukázal!“ Matka jej vzdychla: „Divíš sa, keď si naposledy Choč namiesto koláčmi iba daromným slovom privítala a Salatín namiesto pekného pohľadu odbavila bláznivým fígľom?!“ Zvada bola u nich v chalupe každý deň, no akoby hrach na stenu hádzal. Mladá obryňa si stále robila po svojom. Občas síce, keď bolo hromženie najväčšie, naoko matku poslúchla a deň-dva sekala dobrotu. No potom sa vrátila k obľúbenej záhaľke.

Ilustračné foto. Zdroj: Facebook/Matus Vlcak Wolf

Jedného dňa, práve začiatkom jari, keď sa všetko za vtáčieho spevu prebúdzalo, ju túlavé krpce zaviedli do časti slovenského sveta, kde ešte predtým nebola. Na miesto, kde sa vrkoč Oravice spletá s hrivou Oravy. Tam mladá obryňa zrazu zastala, zamarilo sa jej totiž, že sa jej niečo drobné motá popod veľké nohy. Spustila sa na kolená a hľadela: okolo nej sa motkali a vykrikovali akýsi drobci. Štuchla jedného prstom, ten sa zvalil na zem a ďalší dvaja mu priskočili na pomoc. Zvalili všetkých troch, pomáhali im piati. Chvíľku sa takto zabávala a potom si v duchu hovorila: „Bodajže vás, aby ste vás, vy čudáci! Toto musí aj moja matka vidieť, azda ma ani nebude hrešiť, keď sa večer vrátim domov!“ Zahrabala rukou iba raz, všetkých si ich do fertuchy naložila ako nejaké omrvinky a bežala potešiť mater.

Ilustračné foto. Zdroj: Facebook/Nikolas Reguly

„Horkýže tam potešenie! Keď tých ľudkov dcéra na stôl vysypala, stará iba vytreštila oči a zhrozene spľasla velikánskymi rukami: „Dievka moja nešťastná, toto je náš koniec! Už moja stará matka spomínala, že jej stará matka od svojej matky počula, že keď sa takíto v našich horách zjavia, končí sa nám panovanie. Títo drobní sa stanú pánmi sveta a my sa pominieme. Zanes ich tam, kde si ich našla, a vráť sa naspäť. Porobíme ešte po sebe poriadky, aby na nás aspoň nespomínali v zlom.“

Dcéra ju prekvapujúco poslúchla na slovo, bez odvrávania a prekrúcania. Možno to bolo prvýkrát v jej živote, lebo pochopila, že nastala vážna chvíľa. Potom sa obe obryne pustili do roboty. Všetko poukladali na miesta, odkiaľ to ešte ich dávni predkovia pobrali, ba každý kútik vyumývali tak dôkladne, až sa ligotal ako zrkadlo. Drhli podlahu, nosili vodu, vedro za vedrom liali zľava, sprava, spredu i zozadu. Nečudo, že toľká voda začala pretekať z chalupy cez prah dolu príkrym svahom a potom až do doliny. Jarok sa pridal k jarku až vznikol potôčik, potom druhý i tretí a napokon sa zliali do veľkej a hlasno zurčiacej bystriny, do veľkej rieky.

Ilustračné foto. Zdroj: Facebook/Patrik Račan Žitný

„Nie však do zurčiacej! Ale do spievajúcej, štebotajúcej a trilkujúcej ako rákoš vtáctva, ktoré sa zletelo pozrieť nad nevídanú čistotu a hlasný pohyb. Vtedy sa stará obryňa konečne odtrhla od ťažkej roboty, pozrela sa na mladú, vystrela boľavý chrbát, posunula spotenú šatku vyššie do čela a povedala: „Dievka moja, tu sme už hotové!“ „Mamo, veru, hotové navždy. No či počujete ten krásny spev vody?“ „Počujem a chcem, aby sa táto rieka volala Orava, keď tak šumne šumí a hučne hučí. Lebo vedz, že slovo „orať“ pre našich predkov znamenalo to isté, čo pre nás šumieť, revať a či hučať.“ „Tak nech je, mamo, a nech sa tak volá na večné veky i celý kraj v doline, ktorú hriva rieky vymelie do všetkého, čo jej bude stáť v ceste,“ dodala napodiv rozumné slovo aj dcéra.“

Splnilo sa, a tak dnes Orava spieva svoju pieseň touto krajinou. Od prvého tónu jej korytami pretieklo nespočetné množstvo kvapiek vody, akoby to boli noty jej vlastnej pesničky. A stará obryňa? Nezabudli na ňu. Ľudia pomenovali Babou horou kopec, aby si uctili jej prvotný poriadok a miesto, odkiaľ rieka vyviera.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - VÁLEK, Igor. Slovenské povesti plné tajomných bytostí. Prvé vydanie. Bratislava: Fortuna Libri, 2021. 207 s. ISBN 9788057301417