Turčiansky kraj bol kedysi miestom, kde sa bežný život prelínal s panským pôvabom a dávnymi legendami. Zemanov tu bolo viac než kdekoľvek inde a ich kúrie, dvory i zvyky vytvárali osobitý svet plný hrdosti, tradícií a jemnej irónie. Blažej Belák vo svojej povesti približuje toto prostredie s humorom aj úctou – od dedín, kde sa vždy leskli čižmy a kohúty kikiríkali o dve oktávy vyššie, až po staré rodové listiny ukryté v truhliciach. Vstúpme teda do Turca, ktorý si dodnes nesie kus svojrázneho zemianskeho čara.

Zemiansky svet

V celom Uhorsku by ste ťažko hľadali kraj, kde by bolo zemanov viac než v Turci. Tridsaťtri dedín patrilo výlučne im a ďalších tridsaťtri sa o svoje územie delilo napoly. Ich polia boli najúrodnejšie široko-ďaleko, ako keby ich niekde poprášili cukrom a inde zas dochutili majoránom. Roboty sa nezriekali, veď aj zeman si musí na chlieb zarobiť, no na roliach sa ukazovali vždy iba v naleštených čižmách a s fúzmi zatočenými hrdou krivkou nahor. Siali vystretí ako pravítka a keď prišla kosba, rúbali trávu šabľami, akoby šlo o cvičenie šľachtických cností. Treba im uznať, že pracovali poctivo ako sedliaci, ale štýl života mali rozhodne panský. V pracovné dni jazdili na obyčajnom voze, no v nedeľu sa prevážali na koči. A, pravdaže, dane neplatili – nie preto, že by nechceli, ale preto, že podľa svojich výsad jednoducho nemali z čoho.

Obec Mošovce. Zdroj: mosovce.sk/E. Gschwandtner

„Ako som už povedal, v Turčianskej stolici boli niektoré dediny celé zemianske a bolo to na nich poznať. Všade čisto, v oknách čipkované záclonky a pred oknami vystrčený muškát. V Jasenove, kde je zemanov najviac, ešte aj doteraz kohúty kikiríkajú po pansky - o dve oktávy vyššie. V Blatnici, kde bolo zemanov o dvoch menej, sem-tam človek mohol stúpiť nohou aj do blata, ale do akého! - sami Blatničania sa chválili, že ho mohli aj na výročnom jarmoku v Mošovciach v súdkoch namiesto bryndze predávať, a neprerobili by! V Abramovej, kde voľakedy žili po Dražkovciach najstaršie zemianske rody, čo koreňom siahali až do Palestíny, majú nad každou posteľou zavesené vyzlátené rodostromy a na nich presne zaznamenané roky narodenia počnúc od praotca Abraháma až po najmladšieho Ondreja Močku Filipeje.“

Záborie, Jaseno a Dražkovce patrili medzi najmajetnejšie zo všetkých zemianskych obcí. Prekypovali nielen dobre ukrytými zlaťákmi, ale aj množstvom slobodných mládencov, a tak sa niet čo čudovať, že práve tieto dediny nosili svoju pýchu najvyššie. V Duliciach ste zas v takmer každom dome našli aspoň jedného strýka vicišpána či bratranca vyslanca, ak teda práve neslúžil ako kapitán pri dragúnoch. A ak tam človek náhodou natrafil na obyčajného sedliaka alebo remeselníka, takmer určite tade iba prechádzal, s volmi alebo krošničkou, a pritom závistlivo pokukoval po miestnych kúriách.

Obec Turčianske Jaseno. Zdroj: turcianskejaseno.sk

A keď už spomíname kúrie, zemanom sa neraz hovorilo aj kurialisti. Jednak preto, že každý z nich mal právo postaviť si veľký dom s erbom nad bránou, a jednak preto, že sa v ich príbytkoch neustále kúrilo, dokonca aj v zime. A kde je oheň, tam sa varí a pečie, o tom netreba nikoho presviedčať. Každý kurialista mal, prirodzene, predný dvor, kde sa pávy predvádzali s kráľovskou dôstojnosťou, a zadný dvor, na ktorom sa zas neustále ozývali žlté kačky svojím džavotom.

„Aby si niekto nepomyslel, že kurialisti nemajú pochopenie pre krásu, v každom dome chovali aj peknú a robotnú dievku na vydaj. Nuž a za domom bývala záhrada a na záhrade sa zvyčajne tučné barany v teplých kožuchoch pásli. A to sme ešte nespomenuli všetko, lebo z chlievov postavených kúsok ďalej za kúriou múdre prasiatka krochkali. Aké? - štyria chlapi by ich rukami neobsiahli, najmä ak sa daktoré predtým na hnoji vyváľalo! Teraz už viete všetko o našich zemanoch, ostáva povedať iba to, prečo to tak bolo a prečo to nebolo ináč.“

Obec Záborie. Zdroj: zaborie.sk

Dôvod treba hľadať v dávnej minulosti, keď turčianski zemania tvorili mimoriadne činorodý, statočný a odvážny rod. Stačilo by nazrieť do ktorejkoľvek kúrie a otvoriť staré listiny uložené vo vyrezávanej skrini či v dubovej truhlici, starostlivo obalené kozľacou kožou. Tam by ste našli dôkaz, že každý jeden z nich získal svoje výsady od kráľa za nejaký hrdinský čin. Jeden panovníka ochránil vlastnou hruďou pred tatárskym šípom, druhý mu v kritickej chvíli požičal koňa, keď od únavy už takmer nevládal ujsť, a tretí zasa v mladosti s kráľom chytával ryby a raky do saka na dunajských brehoch.

„Ak ste o tom nepočuli, tak vám teraz vravím, že zemania boli za svoju slobodu povinní platiť krvou - keď sa napríklad do krajiny blížil Turek, museli do jedného sedlať kone a tašli dole k Belehradu. Tí druhí, čo krívali alebo dopadali na jednu nohu, cez vojnu ostávali doma, chovali žriebätá a namiesto vojenčiny odplácali sa do kráľovskej pokladnice zlatými florénmi. Pravda, len vtedy, ak ich mali. Tí tretí, čo ani s kráľom k Belehradu nešli, ani nekrívali, ani na jednu nohu nenapadali, a pritom sa ani florénmi neodplácali, chytali celý život mreny na Turci alebo hlače na Blatnickom potoku. Alebo - keď sa už inak nedalo - sedeli na peci a fajčili tuhý dohán z dlhej fajky, čo sa pamätala ešte na Ivánku Posledného Miškeje z Dražkoviec, ktorý sa celý život po stopách svojho strýka Ivanku Smelého do Svätej zeme proti Turkom chystal, ale nikdy ta pre zlé cesty nedošiel.“

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - BELÁK, Blažej. Povesti a rozprávky z turčianskej záhradky. Žilina: Knižné centrum, 2004. 127 s. ISBN 8080642125