Z hlbín turčianskych legiend vystupuje príbeh zemana Erdega-Rohatého - človeka pyšného, tvrdohlavého a spurného voči prírode aj Bohu. Keď sa rozhodol zasmiať sa hromu do očí, netušil, že jeho odvaha sa mu stane osudnou. V podaní Blažeja Beláka v knihe „Povesti a rozprávky z turčianskej záhradky“ sa odvíja napínavá povesť o tom, že pred silou nebies neujde nik – a niekedy nezabije blesk, ale kamenec.

O Erdegovi, čo sa posmieval hromu

V Laclavej pod baňou, neďaleko od lavičky cez Turiec, žil Erdeg-Rohatý – kedysi bohatý zeman, dnes bedár, o ktorom sa hovorilo, že polovičku majetku upísal čertovi a druhú krčmárovi z Pravna, keďže nemohol splatiť parádny koč, čo si v Mošovciach u tamojších drahých kolárov objednal. Bol to zvláštny, samotársky muž, ktorý sa ľuďom vyhýbal a v kostole ho nik nevidel. Čím bol starší, tým viac všetkému vzdoroval, aj prírode. Keď sa ostatní pred búrkou skrývali, on zapriahal svoje čierne kone a s kosou na pleci sa vybral priamo proti hromu.

Obec Abramová. Zdroj: abramova.sk

„Raz v auguste pálilo už od rána ako nad sporákom, v povetrí bolo cítiť oheň a paru, trasenie vzduchu a dunst. „Vari sa len netisne na svetlo Božie tá stará sopka spod Minčola?“ pýtali sa s obavami tí najstarší, čo sa pamätali na veľké zemetrasenie, ktoré toľko domov v Turci od základov rozrušilo a v Strečnianskej úžine aj Váh obrovskými balvanmi, čo sa skotúľali zo Starhradu, prehradilo. Ženci, ktorí za svitu začínali kosiť parcelu Na močidlách, ukazovali už predpoludním s veľkým nepokojom na vysoké oblaky, čo sa stavali nad zadnými Žiarmi nad seba ako vysoký hrad. A naozaj, iba ženci zakosili po obede do jačmeňa druhý raz, strašne zadunelo, nikto nevedel kde. Či to nad Blatnicou, či nad Drienkom, či ešte ďalej? Onedlho v diaľke viditeľne čosi prebleslo, zatiaľ bez ohlasu. Neprešla polhodina a zrazu slnko strašne potemnelo a zďaleka sa ozvalo také temné zadunenie, ako keď sudy váľate do pivnice!“

Podľa oblakov bolo jasné, že búrka sa blíži zo všetkých strán, najmä od Vyhnátovej – a to neveštilo nič dobré. Vtáky i zvieratá cítili nebezpečenstvo: sliepky skláňali krídla, hmyz sa ukrýval pod listy, sojky chvatne chránili mláďatá a aj husi sa snažili prikryť svoje malé. Celá príroda sa chvela a skrývala pred silou nebies.

Obec Abramová. Zdroj: abramova.sk

„A teraz si predstavte: práve v takú chvíľu Erdeg-Rohatý priahal svoj parádny koč, napol železný, dookola plechom obíjaný, s kovaným kozlíkom! Kamže to práve teraz proti búrke ide? Kamže sa zberá? Nemá rozumu, nemá ani trocha bázne? Darmo by ho však boli ľudia zdržiavali, zasmial by sa im, širák by šmaril za seba, všetko by nechal a poď ho! Hijó! Aj tak bolo. „Hijó, hijó!“ plieskal bičom a pohol sa smerom na Ivančinú, akoby si išiel úrodu pozrieť na svoju starú parcelu, ktorú tam už roky nemal, lebo o ňu prišiel. Blesky v tom čase už hodne husto udierali do topoľov na ivančianskej ceste a víchrica, ktorej pred chvíľkou ešte nebolo, sa šikmo opierala do jelší pri Turci a čoraz mocnejšie ohýbala vŕby na potokoch. Najmocnejšie však blesky bili do seba hore medzi oblakom a oblakom.“

„Bože, čo to len s nami bude?“ ľudia sa desili, deti plakali, muži rýchlo chránili dobytok. Pršalo tak, že sa strechy prehýbali, krovy stenali a šindle praskali. Vody žlté ako káva valili sa po poliach, jarky zapadli krúpami veľkými ako zemiaky, a občas padal kamenec ako husie vajce. Búrka trvala až do večera a zdalo sa, že prišiel súdny deň. Nakoniec sa nad krajinou skrížilo niekoľko bleskov a s obrovským hromom sa búrka náhle skončila.

Obec Abramová. Zdroj: abramova.sk

„Ľudia sa len ťažko opovažovali vyjsť von, hoci bolo treba aspoň najväčšie prívaly odpraviť od chalúp. V podvečernom šere nebolo už takmer nič vidieť, iba tí, čo vyšli na cestu, zrazu vidia, že zdola od Ivančinej ide, pomaličky vykračuje, potôčiky a jarky premáha, akýsi čudný sprievod. Bol to čierny Erdegov-Rohatého koč a pred ním kráčali kone. Koč zastal pred erdegovskou kúriou. Kone uši ovisnuté, hrivy mokré, oháňajú sa ticho chvostami a stoja pred bránou. Čo je to? Erdeg-Rohatý prevalený cez kozlík, hlava opustená, v ruke miesto biča len akési krátke oblámané drievko. Bol studený.“

„Čo sa stalo? Vari blesk obehol celý koč, udrel do sedliska, prebehol sa po železnom okutí cez celý rám až po hamovku a stadiaľ vbehol do zeme? Ale prečo pritom kone nezabilo alebo aspoň neoškvrklo?“ čudovali sa ľudia. Kone vypriahli, nehybného Erdega-Rohatého zložili z voza a zaniesli do izby. Koč zostal nepoškodený – železo nepopálené, kozlík nepoškvrnený, koža nepriškvarená. Zdalo sa, že niečo mocnejšie než blesk napravilo jeho pýchu a sklonilo hlavu odbojného muža.

„Čo to bolo, čo mu bič vyrazilo zo zamrznutej ruky, poštiepalo na íverčeky, rozdrúzgalo ako zápalku? Vari suchý blesk? Naopak! - utĺkol ho kamenec! Odvtedy sa u nás hovorí: „Ej, ej, počkaj, počkaj, erdeg! Nezabije ťa blesk - zabije ťa kamenec!“

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - BELÁK, Blažej. Povesti a rozprávky z turčianskej záhradky. Žilina: Knižné centrum, 2004. 127 s. ISBN 8080642125