V kraji, kde lesy šepkajú staré príbehy a rodové erby ukrývajú dávnu slávu, žil Samko zo Záboria - odvážny muž, ktorý sa nebál postaviť mocnému medveďovi z Lysca. Jeho hrdinstvo, hrdá krv predkov a typický turčiansky vtip ožívajú v legende, ktorú spracoval spisovateľ Blažej Belák v knihe Povesti a rozprávky z turčianskej záhradky.

Samko bojovník

Na svahoch Lysca sa kedysi potulovalo množstvo medveďov. Ten holý pás, ktorý sa tiahne od temena Predného Lysca až po Jasenskú dolinu, nevznikol len tak - hovorieva sa, že ho vytvorili samotné medvede, keď svojou silou vyvracali stromy od koreňa. Medzi nimi žil aj ich vodca, najväčší a najmocnejší zo všetkých. Keď sa rozbehol dolu horou, všetko pred sebou váľal a nechával za sebou stometrový pás vyklčovanej hory. Nikto sa mu neodvážil postaviť, až na jedného - Samka zo Záboria. Ten sa s ním vraj pustil do trojhodinového boja, ktorý ticho sledovala celá dedina, a napokon zviera prebodol ostrým kolíkom. Kto pochybuje, nech sa len pozrie na erb Záborských - visí v každej kúrii i v každej chalupe ako dôkaz dávneho hrdinstva.

Erb obce Záborie. Zdroj: zaborie.sk

„Samko sám pochádzal z veľmi starej rodiny. Otecko mohol mať dobrých sto rokov, keď umrel, a stará mama, už vtedy, keď sa vydávala, vyzerala na osemnásť. Bola, ako väčšina Ivankovcov, najmladšou vnučkou mocného a šľachetného Ivanku Prvého, čo šíril slávu toho najslávnejšieho rodu Ivankovcov v Turci smelými činmi proti Turkom, o ktorých písali kronikári až v Budapešti. A to ešte Budapešti nebolo, lebo sa delila na Búdu a Pešť, ako zaznamenali neskôr všetci kronikári, čo knižky na chrbte tlačili a na bedrách omínali! Stará mama Samkova nosievala čepiec zaviazaný na štyri rohy, čo v tom čase málokto ešte za dobré uznával, lebo v Uhorsku sa kedysi chodilo voľne, v baranici, ale bez čiapky, aj v najtuhšom slnku.“

Rod Ivankovcov sa kedysi pýšil tromi erbmi: Ivanka Lysý niesol znak s tureckou hlavou, Ivanka Janík mal dve turecké hlavy a Ivanka Mocný dokonca Turka bez hlavy. Každý z týchto symbolov mal dokazovať, že s každou generáciou im pribúdala sila a odvaha - od nôh až po ruky. „Spomínam to preto, lebo my sme mali zatiaľ v erbe iba ručnicu a zajaca v poli, čo nám vydržalo skoro celých päťsto rokov, kým toho zajaca ktosi na kraji folkušovského chotára v chamtivosti po majetkoch a tituloch nezastrelil, keď ho trafil rovno do nohy!“

Obec Záborie. Zdroj: zaborie.sk

„Kto sa už dnes pamätá, ako pradedko nášho pradedka sivého medveďa pod Katovou skalou premohol? Ako ho na reťaz vzal a skroteného horko-ťažko do erbu dostal? Ešte aj pravnuk nášho dedka, Kalo, čo pochádzal z Kalníka a čo toho medveďa potom na povraze po svete vodil, ešte aj ten na to v zápase o slušné živobytie zabudol a namiesto rytiera stal sa obyčajným cirkusantom. Spomenul si, pravdaže si spomenul, z akého rodu pochádza, ale až keď macko vo Viedni pánu cisárovi všetok porcelán na stole porozbíjal. Je pravda, že rýchlo na neho na dvoch prstoch zapískal, medveď počúvol, v momente skrotol a začal cisárovi dlaň lízať, ale aj tak sme o všetky privilégiá do štrnástich dní prišli, lebo medvedisko - potvora - mal v nose včelu. Ostali sme a od tých čias aj sme bez šľachtického predikátu.“

Či tá včela poštípala samotného cisára do dlane, do predlaktia, alebo až pod čipkovaný golier na krku - to už dnes nik presne nevie a bolo by zbytočné hádať. Vráťme sa radšej k rodu Ivankovcov, z ktorých jedna vetva zapustila korene v Dražkovciach a druhá v Záborí. Samko, vnuk starej mamy zo Záboria, vyrástol v mimoriadne statočného človeka - takého, čo by nikomu neublížil, keby nemusel, no keď išlo o česť, nebál sa ničoho. Bol to ten istý Samko, ktorý, ako už vieme, skolil medveďa na Lysci ostrým kolíkom.

Keď prišiel čas, aby sa oženil, zvolal až sedemdesiatsedem strýkov a tiet z celého Turca, od Dražkoviec po Sklabiňu, do svojej útulnej, po babke zdedenej kúrie. Zišli sa na poradu, ktorá bola rovnako veselá ako výdatná, pretože sa pri nej zjedlo toľko postruhníkov, koľko sa len do misy zmestí. Nuž, nečudo - jedna z tetiek pochádzala z Trebostova, a tam, ako sa traduje, majú zvoničku obitú postruhníkmi od zeme až po strechu, aby ich mali vždy poruke, či už na deň, alebo na hody.

Obec Záborie. Zdroj: zaborie.sk

Rodina sa napokon jednomyseľne dohodla, že Samkova svadba musí byť veľkolepá - taká, aká sa patrí len na starý zemiansky dvor. Len čo sa nájde nevesta a ustane dážď, ktorý im zateká komínom, pustia sa do príprav. Veno pre ňu mali hľadať po celom Turci - samozrejme, hneď po tom, ako sa dievča nájde. Keď sa porada skončila, každý sa rozlúčil a odišiel domov - a z postruhníkov nezostalo nič. Ak aj náhodou niečo ostalo, Samko, ako pravý hrdina, sa o všetko statočne postaral sám.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - BELÁK, Blažej. Povesti a rozprávky z turčianskej záhradky. Žilina: Knižné centrum, 2004. 127 s. ISBN 8080642125