Obra nikto asi nikdy neprehliadol, kým mu čo len jedno oko slúžilo. Ide totiž o veľkú bytosť s ľudským vzhľadom, no so znakmi démona prírody. Spisovateľ Igor Válek v publikácii Slovenské povesti plné tajomných bytostí uviedol, že predstava o obrovi súvisí s predstavami o skalných a horských duchoch. Podľa jeho slov sa traduje, že ľudia na počiatku sveta hlavami čerili oblaky a najvyššie lesy im boli ledva po kolená, skrátka, obri.

Mali obrovskú silu a namiesto kyjakov používali stromy. Na svete žili dlho sami, no potom nečakane zmizli. Iba kosti, ktoré boli nájdené v horách a riekach, vraj svedčia o ich tajomnom vzraste. Naši predkovia si mysleli, že obri boli našimi predchodcami a poslední z nich žili spolu s ľuďmi. Zaujímavá je preto lokalita Šoldov v podtatranskej obci Štrba, kde sa našli kosti takýchto vysokých ľudí. A na Liptov, v Kvačianskej a Prosieckej doline, je odtiaľ iba kúsok.

Ilustračné foto. Zdroj: dobrodruh.sk

Obrov mlyn na Liptove

Na svete je málokto hladnejší než voda. Keď na ňu príde poriadny hlad, rozďaví ústa aj vráta a zahryzne sa do všetkého, čo jej príde do cesty – dokonca aj do skaly. Akokoľvek by bola tvrdá, oblizuje ju dlhým jazykom, omieľa dovtedy, kým ju nerozmelie na drobné skalky, ktoré potom spláchne do bezodného brucha. Práve takto vznikajú hlboké doliny v našich horách. Dve z nich, Prosiecka a Kvačianska, patria k najkrajším na celom Slovensku. Obidve od svojho zrodu kráčajú krajinou ako rodné sestry, ruka v ruke tak, ako tadiaľ kedysi kráčalo čosi veľké.

Dávno-pradávno v peknom kraji pod horskými chrbtami Chočských vrchov žil starý obor. Aby mu nebolo smutno, spoločne s ním žila aj jeho žena, obryňa. Obaja boli veľkí a mali obrovskú moc. Keď sa postavili, ich hlavy čneli až medzi oblakmi. Radi a často chodievali po šírom kraji a kdekoľvek išli, zem pod nimi dunela. Jedného dňa sa obryňa vybrala na prechádzku sama, zatiaľ čo starý obor zostal doma pri horúcej peci, rozboleli ho kríže. Obryňa sa dostala k osamelému domčeku prikrytému žltučkou jedľovou škridlou. Chalupa stála na pustom kopci a pred ňou sedel mladý muž, ktorý medzi dvoma kameňmi mlel zrno. Bol to ťažký a namáhavý úkon a mužove vlasy sa beleli od prachu a pliev. Obryňu však muž zaujal.

Ilustračné foto. Zdroj: dobrodruh.sk

Vďaka svojej tajomnej moci sa premenila na obyčajnú ľudskú ženu a prihovorila sa mu: „Čože to krútiš, dobrý človeče, čo?“ Chlap zagánil na ňu nemilým pohľadom zaneprázdneného, unaveného človeka a odvrkol: „Čože krútim, čože krútim? Predsa chlebík na živobytie si krútim!“ Obryňa uznala, že je to naozaj tvrdý chlebík, pričom tvrdší ešte asi nevidela, a to už prešla hodný kus sveta. Muž sa sťažoval, že na tejto planine niet ani kvapky vody, ktorá by mu pomohla. Obryňa ho poprosila, aby jej dal okúsiť chleba, lebo bola vyhladnutá. Chlap bol dobroprajný a ponúkol jej chlieb. Obryňa si ho vďačne vzala, navečerala sa a prenocovala pri chalupe. Ráno mu povedala: „Statočný si ty chlap, mlynár. Nachoval si ma, prenocoval a ja sa ti za všetko rada odvďačím. Pýtaj si, čo len chceš, lebo vedz, že spolu s mojím obrím mužom ti môžeme splniť hocijaké želanie na svete.“

Mlynár nemal hlavu iba na nosenie čiapky. Neotáľal, schytil rozum do mozoľnatej dlane a po chvíli uvažovania povedal: „Nuž, keď je tak, priveď mi sem vodu. Zurčiacu riečku, čo by ma zbavila ťažkej roboty a ešte mi aj zaspievala, aby mi nebolo otupno.“ Obryňa sa na tieto slová trošku zamračila, ale naozaj iba trochu, a odvetila: „Veľká je tvoja žiadosť, mlynár, ale splním ti ju, keď som už sľúbila. Aby si vedel, že my obri sme nielen veľkí a vieme slovo dodržať, ale i veľké veci vykonať.“ Sotva to dopovedala, premenila sa na obrovský oblak a zmizla ako dym. Keď sa vrátila domov, starý sa jej pýtal, kde bola tak dlho, ale nič neprezradila. Iba posedávala na priedomí a rozmýšľala, ako si u ľudí nepokaziť meno a dodržať daný sľub. Na tretí deň, keď sa spolu s obrom vybrali na prechádzku, opýtala sa muža, či by jej splnil všetko, čo si zažiada.

Ilustračné foto. Zdroj: dobrodruh.sk

„Ej, čože by nie, žena moja milá. Slnko i mesiac ti až priamo k nohám znesiem, keď sa ti zažiada,“ odpovedal. Obryňa sa potešila a pokrútila veľkou hlavou: „Nechcem ja, mužíček môj najväčší na svete, slnko ani mesiac, ale chcem, aby si do tej pustatiny pod našimi nohami priviedol čistú vodu.“ Obor sa poškrabal za ušami a hneď sa pustil do roboty. Celú noc rúbal zem a lámal skaly, až sa otriasal celý kraj. Do svitania prerúbal hlbokú dolinu a vyviedol z útrob najbližšej skaly bystrý zelený potok. Taký pekný a svieži ako stužka na dievčenskej košieľke.

Mlynár, po dlhom čakaní, prestal veriť, že tá žena, ktorú nedávno nachoval a prenocoval, naozaj splní svoj sľub. V to ráno sa zobudil, skromne sa najedol a chystal sa znovu mlieť múku kameňmi. Vyšiel pred chalupu a nechcel veriť vlastným očiam. Pár krokov od nej, tam, kde včera bola ešte rovná pláň, sa černela hlboká roklina doliny a v nej sa veselo preháňal a spevavo zurčal krištáľový potok. Mlynár si nevedel vynachváliť obrovskú robotu a obrynino dodržané slovo. Aj obryňa bola spokojná, iba jedno sa jej nevidelo - skaliská stojace po oboch stranách doliny. „Muž môj, prečo je dolina taká skalnatá?“ spýtala sa. „Nuž a či ty nevieš, žienka moja veličizná, že všetky moje doliny sú také divé?“ zasmial sa obor. „Ani táto nemôže byť iná. V opačnom prípade by som sa musel za svoju robotu pred ostatnými obrami hádam aj hanbiť.“

Ilustračné foto. Zdroj: dobrodruh.sk

Tým sa skončil hovor tam hore medzi oblakmi, kde obrie hlavy vytŕčali, zatiaľ čo dole si natešený mlynár vysúkal rukávy, ba po chvíli si aj košeľu vyzliekol pri robote, do ktorej sa pustil. Vystaval pri potoku mlyn a onedlho už dolinu zaplnilo veselé klopotanie jeho dreveného kolesa i čľapkanie vody v mlynici.

Mlynár sa už dávno na prach obrátil, ale obryňu vraj stále vidno v doline. Jej hlava sa vznáša nad stromami a telo vyzerá, akoby bolo utkané z bielej hmly. A čo mlyn? Aj ten si našiel nový život. Hoci už chátral a skláňal sa k zemi, šikovní ľudia ho postavili na nohy a opravili.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - VÁLEK, Igor. Slovenské povesti plné tajomných bytostí. Prvé vydanie. Bratislava: Fortuna Libri, 2021. 207 s. ISBN 9788057301417