Hrdé mestá a ich hrdí obyvatelia, mešťania, sa radi chvália rôznymi vecami. Majestátnymi kostolmi s historicky aj umelecky cennou výzdobou, vysokými vežami, z ktorých je vidieť doširoka - doďaleka, honosnými domami, v ktorých často žili a veľa dokázali slávni rodáci. No na Slovensku existuje iba jedno mesto, ktoré sa môže pýšiť vlastným mestským vodopádom! Tým mestom je centrum dolného Liptova, Ružomberok, a jeho vodopád - Brankovský.

Nemyslite si však, že tento vodopád padá priamo pod nohy ľuďom korzujúcim po pešej zóne. Jeho blízkosť k Podsuchej, oddychovej zóne na brehoch riečky Revúcej, ho robí akýmsi „pomešteným“ prírodným útvarom. Ešte predtým, než sa dostaneme k jeho histórii, treba spomenúť doby 18. storočia, keď vojaci protihabsburského povstania, vedeného Františkom Rákocim, bojovali aj na Liptove proti cisárskym „labancom“.

Zdroj: visitliptov.sk

Brankovský vodopád zachránil Kurucov

Malá skupina jazdcov rýchlo prechádza krajinou, ich kone sa snažia zdolať vietor, no skôr sa zdá, že sa vetru nežiada pretekať, ale akoby chcel pomáhať. Opiera sa mužom do širokých chrbtov odetých do vlajúcich kabátcov a pridáva im na rýchlosti. Snažia sa uniknúť pred istou smrťou. Vpredu cvála kurucký kapitán Kubala. Jeho uniforma, kedysi taká parádna, je teraz zničená. Rukáv odtrhnutý, druhý krvavý, kabát roztrhaný. Jeho fúzy už tiež nie sú fešácke, ale visia na zablatenej tvári s krvavým šrámom na líci. Kôň sa rýchlo pohybuje, konár liesky zasiahne jeho čiapku a zhodí ju do kaluže. Kubala si to však nevšíma. Jeho myšlienky sú inde, v posledných dňoch a hodinách, ktoré necháva za sebou.

„Kapitán Kubala, zoberiete svojich chlapov a vybudujete tam hore nad Vavrišovom postavenia, v ktorých potom umiestnite delá!“ plukovník de Riviére sedí na koni a hlasom, zvyknutým veliť, sype rozkaz na kapitána stojaceho pred ním vo vzornom pozore. „Rozumiem, pán plukovník, z návršia budeme ostreľovať tých prekliatych labancov, čo sa tam do zeme zaryli ako nejakí zbabeli krti.“

Kubala je skúsený vojak, vie, čo je pre kuruckú armádu dôležité. Chce mať výhodu pred nepriateľom. Bojoval v Rákociho armáde, zažil víťazstvá aj prehry. Pamätá si na porážku pri Trenčíne v roku 1708. Teraz je však august 1709 a všetko je inak. Zatiaľ.

Zdroj: visitliptov.sk

„No, podarilo sa nám to, s čím sme už hádam ani sami nerátali,“ zdá sa akoby plukovník čítal v nevyslovených kapitánových spomienkach.“ Tak to býva medzi vojakmi, ktorí okrem boja nezažívajú nič iné. Podarilo sa im labančiskov zastaviť a postaviť na Liptove medzi nimi hranicu. Teraz je rad na nich, aby udreli. Celou silou!

„Ako rozkážete, pán plukovník.“ Plukovník sa práve vrátil zo stretnutia s hlavným veliteľom, grófom Michalom Csáky. Zviedol veľkú vojenskú radu. Zvěstovia hlásili, že cisársky generál Tollet prijal novú obrannú stratégiu. Aby boli chránení pred Spišom, uzavreli Liptovskú kotlinu od úpätia Vysokých Tatier až po úpätie Nízkych Tatier. Cisárske vojsko vybudovalo šiancový obranný systém. Plukovník podal Kubalovi ďalekohľad: „Pozri.“ Kubala sa pozrel a povedal: „Áno, to sú tie hviezdicové zákopy s redutami, však?“ Kubala už dobre rozumel vojenskej terminológii. Plukovník súhlasil: „Presne tak. Dnes dokončíme prípravy a zajtra zaútočíme na labancov - Nemčúrikov. Rozdrvíme ich úplne!“

Bitka, ktorá doposiaľ bola len bezvýznamným vzájomným ostreľovaním a menšou jazdeckou šarvátkou, zmenila sa na boj natisnutý na jedno miesto. Hoci bola Božia nedeľa, sviatočný deň sviatočným nebol. V tejto časti Liptova určite nie. Kuruci 4. augusta 1709 pod vedením dvoch šľachtických veliteľov naozaj napadli cisárske vojsko. Hlavne však víťazili, navyše aj generála labancov zasiahol výstrel z pušky, guľka prenikla do jeho spodnej čeľuste a poranila ju na dvoch miestach. Jeden z jeho veliteľov obišiel ešte horšie a bol ranený smrteľne. V popoludňajších hodinách sa zranený Tollet so zhruba pol stovkou jazdcov stiahol do Vavrišova, kde boli úplne zovretí.

Zdroj: visitliptov.sk

„Práve vtedy boli dôležité tie kanóny, čo sme osadili na návrší nad dedinou a odtiaľ sme nimi nepriateľov parádne ostreľovali,“ v duchu sa pri poslednej dobrej spomienke Kubala trochu pousmial.“ No potom sa všetko zmenilo a smerovalo ku tragédii kuruckých síl. Maršal Csáky, ktorý nebol skutočným vojakom, ale získal hodnosť ako panský syn a verný Rákociho prívrženec, začal byť zmätený. Dostal správu, že Tolletovi prichádza vojenská pomoc cez horský priechod Šturec. Prichádzajúci sa spojili s ďalšími tisícami vojakov. Vyplašený Csáky dal rozkaz na ústup, hoci boli takmer istí víťazi. Kubalov úsmev sa zmenil na zlostný úškľabok. Kurucké vojská sa bránili tomuto rozkazu, ale bolo už neskoro. Odvtedy sa s poslednými vernými spolubojovníkmi presúvali na juhozápad cez Nízke Tatry. Labanci ich stále prenasledovali, chceli ich zničiť. Kubala sa už neobzeral, len pozeral dopredu. Posledný pohľad na horizont osvetlený plameňmi zostal v jeho pamäti. Krutí víťazi podpálili viaceré dediny, vrátane Vavrišova a Pribyliny.

Skupinka jazdcov rýchlo preletela nízkotatranskými dolinami, ich kone klopotali kopytami a hnali sa s vetrom opreteky. Na čele bol kapitán Kubala. Keď bolo jasné, že musia uniknúť a nájsť úkryt, rozhodol sa zamieriť sem - Kubala sa narodil v dedinke Ludrová v Ludrovskej doline a dobre poznal tieto končiny. Prechádzal hustými lesmi a strmými zrázmi ako pastierik za ovcami a kozami. Jedného horúceho popoludnia, keď sa od Tatier blížila strašná búrka, objavil veľkú skalu, kde sa ukryl. Voda z Brankovského vodopádu padala cez jej chrbát do hlbiny pod ním, poskytla mu úkryt a možno zachránila život.

Zdroj: visitliptov.sk

„Tam si budeme aj teraz životy ratovať. Schováme sa pred ľudskou búrkou, čo sa na nás ženie, a zhora, z tej skaly, labancov pozhadzujeme dolu,“ vysvetľoval vojakom svoje smelé úmysly. „Akože ich pozhadzujeme, kapitán, veď sme slabí a ledva sa v sedlách udržíme?!“ „Ako ich premôžeme, veď nás je pár a ich bude určite na každého aspoň päť!“ „Nebojte sa, chlapci, nie som mechom udretý, hoci som ranený, ľsťou si pomôžeme,“ upokojoval Kubala ostatných pevným hlasom a tí mu verili, poznali jeho bystrý rozum.“

Odvážnemu šťastie praje. Kubala dobre poznal krajinu, a tak sa hlúčiku kurucov podarilo získať náskok kadejakými skratkami. Vietor im pomáhal predtým, teraz prišla na pomoc liptovská hmla. Sprvu len jemný dym, no čoskoro hustá ako čerstvo nadojené ovčie mlieko. Lepšie sa im už nemohlo stať, povedal Kubala, obracajúc sa radostne k svojim verným na vrchole vodopádu. „Tí prekliati labančúri, Nemčúri teraz nič nevidia a ani nevedia, čo majú okolo seba a hlavne pred sebou.“ „Kapitán, ja si myslím, že ani netušia, koľko nás je!“ pridáva svoj odhad Ondráš, tiež Lipták zo Sliačov. „Tiež si myslím, a preto to urobíme takto. Rozdelíme sa na dve skupiny. Ja s ďalšími tromi im pôjdeme naproti, a keď nás už budú vidieť, zvrtneme a budeme upaľovať až sem, kde sa skala láme do ničotnej hlbiny. Budú sa za nami hnať ako slepí a aj dravou vodou budú dosť ohlušení.“

Zdroj: visitliptov.sk

„No a my v tej druhej skupine čo, hádam spoza bučkov budeme hľadieť ako zbabelé zajace?“ opäť prihadzuje Ondráš, zjavne najsmelší z ostatných. „Ondráško, vy budete čakať tu, naozaj za bučkami. No keď sa dookola preženieme, najskôr my a potom labanci, vyrútite sa za nimi a budete revať, koľko vám hrdlá stačia. Aby si mysleli, že ich hádam aj stotina vojska prenasleduje. Úplne stratia hlavy a vtedy máme vyhraté!“

Kapitán Kubala naplánoval a presne tak aj urobili. Labancov, oslepených pomstou a hmlou, doviedla kapitánova štvorka až na okraj vodopádu, potom odbočili nabok. Vtedy im za pätami zrevala Ondrášova skupina a zmätení prenasledovatelia sa vrhli vpred. Až vtedy sa ozval skutočne strašný rev, ktorý prehlušil nielen Ondrášových chlapov, ale aj samotný Brankovský vodopád, no a ten má onakvejšie pľúca! Naposledy, ešte predtým, než zmizli s koňmi v hlbinách rokliny, labanci plakali a revali za svojimi strácajúcimi sa životmi. Kurucom naskakovali zimomriavky. Všetci labanci sa dodrúzgali na smrť a svojou krvou zafarbili aj vodu Brankovského vodopádu.

Čas a dážď neskôr vyčistili vodu, no skala, ktorá zachránila niekoľko kuruckých životov, sa odvtedy volá Kurucká skala.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - VÁLEK, Igor. Povesti o slovenskej vode. 1. vyd. Martin: Vydavateľstvo Matice slovenskej s.r.o., 2020. 176 s. ISBN 9788081152993