O kúpeľoch v Turčianskych Tepliciach netreba nikomu dlho rozprávať. Hlavne nie tým, ktorí žijú a vyrastali v Žilinskom kraji. O ich pôvode a aktuálnom význame napísal aj portal turisticky.sk. Ide o jedno z najstarších kúpeľných miest na Slovensku, pričom po veľmi dlhý čas išlo o naše jediné kúpele špecializované na liečbu ochorení obličiek a močových ciest.

Miestnu liečivú vodu a jej blahodarné účinky na ľudský organizmus už nikto nespochybňuje a množstvo prírodných krás lákalo domácich aj zahraničných návštevníkov už odpradávna. Prvá písomná zmienka o Kúpeľoch Turčianske Teplice pochádza ešte z 13. storočia. Turčianske Teplice sú zasadené do malebnej prírody juhozápadnej Veľkej Fatry a blízko možno nájsť aj Kremnické vrchy. Zaujímavosťou je, že ešte na začiatku 16. storočia sa kúpele nazývali Thermae Stubnenses, čo je v preklade Štubnianske Teplice a tento názov sa používal až do roku 1946.

Zdroj: turciansketeplice.sk

Korov sen o Blatoňovi

Málokto vie, že v druhej polovici 15. storočia sa na tomto mieste čoraz častejšie začala zjavovať šľachta. Účel bol jasný - liečivé pramene a úľava od rôznych bolestí. Pán Blatnického hradu dal teda postaviť rozsiahlejšiu kúpeľnú budovu, no zabudol na to, že pramene vyvierali na pozemku niekoho iného. Práve tento spor je základným kameňom príbehu o Valentínovi Korovi, ktorý sníval o vybudovaní liečivého zariadenia, ktoré by bolo na osoh viacerým.

„Pri dokorán otvorenom okne najväčšej komnaty sedí na veľkej drevenej stolici jeho majiteľ Valentín Kor. Ľavou rukou podopretá brada, v pravej pohár obľúbenej tokajčiny a unavené oči zapichnuté do krajiny. Má rád tento pohľad, veď akoby naozaj hľadel na záhradku obkolesenú horami, nenadarmo kotlinu nazývajú Turčianskou záhradkou. Ako veľakrát predtým, aj teraz sú však jeho oči nasmerované ponad vrcholce ihličnanov až kamsi na okraj tejto „jeho“ záhradky. Na miesto, kde spod zeme vyvierajú teplé pramene s blahodarnými účinkami osadu Turčianske Teplice. Kor je už starý, ešte stále husté vlasy a kučeravá brada dávno stratili pôvodnú ryšavú farbu."

Zo spiacej letargie dokázala Valentína prebudiť jedine Zuzka z neďalekej Blatnice, ktorej dar reči oceňovali viacerí v rodine. Začala teda rozprávať povesť o predkoch Korovho rodu. Okrem starého Kora ju začali počúvať aj ratolesti. Zuzka teda načala príbeh.

Zdroj: turciansketeplice.sk

„Neďaleko Blatnice sa týči fatranský vrch, ktorý od začiatku vekov stráži turčianske končiny - jeho hlboké lesy, močaristé lúčiny aj hlboké údolia, ktorými sa preháňa zverina. Do tohto čarokrásneho i tajomného kraja sa vydal vládca krajiny, mocné knieža panujúce nad ním spoza vysokých hradných múrov. S veľkou družinou vycválal na poľovačku. Lesmi sa rozozneli vrešťavé poľovnícke trúby, krik honcov, štekot psov a veselá i vzrušená vrava poľovníkov. Nebezpečný hluk vyháňal zverinu z jej brlohov a úkrytov, hľadala záchranu, no utiecť nebolo kam. Ľudia sa už naučili, ako uzatvárať lovenú zver do nepreniknuteľných prstencov, aby sa dostala na dostrel poľovníckych šípov. Akoby zázrakom sa zo smrtiaceho kruhu podarilo ujsť páriku turov a skryť sa v húštine vysokého vrchu. Samica so samcom ušli, no mláďa - turie teliatko, za nimi nevládalo. Krčilo sa, triaslo na tenkých nôžkach a žalostne bľačalo, akoby prosilo o pomoc."

O mladé turie mláďa prejavil záujem knieža Blatoň, ktorý s ním potom strávil veľa spoločných chvíľ. V slabej chvíli, keď sa turia rodina pre mláďa prišla vrátiť, si mnohí mohli myslieť, že medzi Blatoňom a turmi nastane konfrontácia. Stal sa opak. Aj mladé teliatko však túžilo po domovine. „Pár starých turov sa nesprotivil človeku, naopak, dal sa pokojne odviesť a onedlho sa už spolu s turiatkom pokojne pásavali vo veľkej ohrade pri zrube. Turia rodinka bola pokope, Blatoň však silnejšie pocítil túžbu po vlastnej, ľudskej rodine. Chodil po horách čoraz ďalej a ďalej, aby zahnal túžby, až sa raz zatúlal do časti krajiny, kde objavil zvláštne teplé pramene. Bol unavený po dlhom sedení v sedle koňa, posledných pár hodín veľmi túžil po vode. Zosadol, rýchlo zhodil šaty a ponoril sa do vody. Oj, ako sa mu hneď uľavilo, po chvíli necítil žiadnu bolesť, a keď takýto kúpeľ zopakoval po chvíli ešte raz, sotva vyšiel z vody von, už aj zaspal slastným spánkom. Odvtedy sa často vracal k teplici a využíval jej dobré služby. Mal však aj iné šťastie."

Zdroj: turciansketeplice.sk

Po tom, ako Blatoň okúsil silu vody, začalo sa mu v živote dariť. Našiel svoju vyvolenú a založil si s ňou rodinu. Problémom však bolo, že rozrastenej rodine už zo dňa na deň nestačil pôvodný malý zrub. Keď najbližšie prišiel knieža na poľovačku, požiadal ho Blatoň, či si môže postaviť na zverenom území hrad. Knieža s tým súhlasil, lebo vedel, že nový hradný pán sa bude ešte viac starať o kraj.

Valentín Kor sa po Zuzkinom dorozprávaní tohto príbehu prebral z driemôt a zamýšľal sa nad tým, ako si počínali jeho predkovia. Sám najskôr pochyboval o moci tejto liečivej vody, no neskôr sa v nej už kúpal celý. Začal teda konať. Jeho rozhodnutie postaviť nad prameňom a v jeho blízkom okolí budovy sa však stretlo s nečakaným odporom. Pozemok totiž patril niekomu inému - bol ním majiteľ neďalekého panstva Háj Michal Majténi.

Zdroj: turciansketeplice.sk

Starý Kor začal bedákať. „Oj, Blatoň, Blatoň, keby som mal toľko sily ako kedysi ty, určite by nikto nemal odvahu takto ma ponížiť a záslužnú prácu zmariť... Také boli posledné myšlienky majiteľa Blatnického hradu Valentína Kora, spomienka na veľký sen, čo nosil v sebe, o vybudovaní kúpeľov v Turčianskych Tepliciach. Ráno, keď sluha vošiel do najväčšej komnaty, aby ju poupratoval, našiel už pri okne sedieť len jeho chladné telo bez duše. Ešte aj keď ho skladali z veľkej drevenej stolice, ruka ukazovala smerom k tepliciam a tam smeroval aj posledný pohľad jeho očí."

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - VÁLEK, Igor. Povesti o slovenskej vode. 1. vyd. Martin: Vydavateľstvo Matice slovenskej s.r.o., 2020. 176 s. ISBN 9788081152993