Oravská priehrada, známa aj ako Oravské more, vznikla umelým prehradením rieky Orava na severe Slovenska. Toto vodné dielo, ktoré sa nachádza na sútoku Bielej a Čiernej Oravy, je najväčšou priehradou na Slovensku, pokiaľ ide o objem vody aj rozlohu. Hoci práce na výstavbe priehrady trvali od roku 1941 do roku 1954, môže znieť až neuveriteľne, že prvý návrh na jej vybudovanie pochádza z roku 1730! Po napustení vodnej nádrže zostali pod hladinou obce Ústie nad Oravou, Slanica, Osada, Oravské Hámre, Lavkov, dolné časti Námestova a Bobrova. Nad hladinou ostal len malý vrch, ktorý vytvoril Slanický ostrov, známy aj ako Ostrov umenia. Na tomto ostrove môžete v dnešných dňoch obdivovať čarovné výtvory insitného umenia zo zbierok Oravskej galérie. Celková rozloha priehrady pri plnom napustení je 35 km², priemerná hĺbka dosahuje 15 metrov a maximálna hĺbka pri priehradnom múre je 38 metrov.

Krajina okolo priehrady je však spojená aj s povesťami a tvormi žijúcimi v jej vodách. Napríklad s topelcami, ktorí sa zdržiavali takmer v každej mláke. Neďaleko oravskej Slanice - vtedy, keď z nej netrčal iba vrchol nad priehradou, ale bola ešte dedinou - sa usadil aj jeden zelenáč. A nielenže sa usadil! Horšie bolo, že niekedy vykročil aj na suchý breh, aby pripravil ľudí o dušu. Mnoho ráz sa mu to aj podarilo, pretože ľudia sú dôverčiví a nie vždy opatrní. Jedného dňa na to takmer doplatila aj pehavá Hanka zo Slanice.

Ilustračné foto. Zdroj: slovakia.travel

Odohnaný topelec z Oravskej priehrady

Hoci obyvatelia Slanice poznali tohto tajomného muža, ktorý svojou dlhovekosťou spôsobil neplechu mnohým generáciám, po nejakom čase si mysleli, že si našiel živobytie inde. „Veru, ľudkovia, minule som počula, že mátal plátenníka z Bobrova, ktorý sa zabudol v krčme a hlbokou nocou sa motkal domov na vratkých nohách.“ „No a ja som zas počula, že ho podvečer videli aj s čvachtajúcim batohom prehodeným cez plece, že sa berie kdesi preč. Vraj sa mu už na hornatej Orave nepáči a že ide radšej k dunajskej rodine na rovinu.“ Tieto „istoty“ si medzi sebou vymieňali tetka Rysuľová a tetka Bencúrová cez plot. A keďže ich klebetenie malo mocné kruhy, počula ich aj Hanka z horného konca.

Hanka bola doteraz bojazlivá dievčina, ktorá sa po zotmení bála prekročiť prah domu. No po týchto novinkách sa odvážila. Keď ju kamarátky Marka a Dorka pozvali na tancovačku do dediny Ústie, len niečo mamke prehodila, hodila šatku cez plece a bežala sa zabávať. Na tancovačke sa vedľa nej objavil urastený mladík:

„Pekná si, dievka moja, pekná, len či vieš tak pekne aj nôžkami v tanci dupkať?“ „Nepokúšaj, nie som tvoja! Čože by som nevedela tancovať, poď do skoku, keď sa nebojíš a si chlap nielen rečou, ale aj činom?!“ vzkypela v Hanke búrna krv a odsekla tak, ako zvykla seknúť kosákom po pažiti. Slovo dalo slovo a už sa vrteli v tanci ako plechové kohúty na streche v najsilnejšom vetre pred letnou búrkou.“

Ilustračné foto. Zdroj: slovakia.travel

Keď bola prestávka a dievčatá sa zhromaždili pri šenku, Hanka sa spamätala. Prebudila sa v nej vrodená plachosť a nával krvi vyvolaný zábavou ustúpil. Jej tanečník sa stiahol do tmavého kúta, občas ho prezradilo svetlo sviečky. Dievča si všimlo jeho pekné oblečenie a lesklé kožené čižmy. Jeho nohy boli však krátke a krivé, a tvár zdobili zvláštne fúzy. Hoci sa jej v tanci zdali čierne, teraz videla, že sú zelenkavé. Keď ich zdvihol, ukázal nepekné široké pery. „Ako tá žaba, ako nejaký žabiak,“ šepla si Hanka.“ No len na krátko, lebo znova zahrala hudba a nával krvi všetko prehlušil. Tanečník ju znova vrtel a popchával do skoku. Tak to trvalo celú noc, až kým muzikanti nechceli hrať poslednú pieseň. Hankin tanečník im hodil dukát a vykrikoval:

„Keď dohráte a bude málo, hodím ďalší!“ Tak muzikanti hrali a hrali, až ich ruky boleli. Tanečníci zas tancovali a tancovali, až po jednom, po dva páry odpadávali od únavy. Poslednými vrtiacimi sa boli Hanka s jej známym - neznámym, no aj ju už museli kamarátky oblievať vodou. Vtedy sa zdalo, že keď pár kvapiek padlo na tanečníka, akoby mu do žíl nalial novú silu.“

Napokon však svitlo ráno a kohúty začali ohlasovať ranné zory. Tancovanie sa skončilo. Hanka sa už tešila domov, no mladý tanečník jej nedal pokoj. Stále ju nasledoval a oslovoval: „Hanka, Hanička, dievka, dievčička, pôjdem s tebou, rád ťa odprevadím, aby si nešla samučká!“ Nie a nie sa ho zbaviť, stále kráčal za ňou. Keď sa pozerala pred seba, aby ho nemusela vidieť, počula za sebou čľapkanie a kŕkanie. „Ako tá žaba, ako nejaký žabiak,“ šepla si opäť Hanka.“ No len na krátko, lebo ucítila jeho chladnú ruku na pleci. Zbadala, že sa blížia k malej kaplnke na konci dediny. „Keď ideš so mnou, poďme sa pomodliť pod krížom, aby sme odohnali zlé a s Božou láskou prežili ďalší deň!“ Dievča ho ťahalo k svätému miestu, no on sa však bránil a zapieral sa až pätami do zeme. Jeho hlas už neznel ľudsky: „Brek, brek, kde je voda blízko brehu?!“ Hanka si uvedomila, že to nie je obyčajný mládenec, ale stratený topelec, ktorý mal chuť na mladé dievčenské telá aj na krehké duše. Hanke sa ho podarilo odohnať a keď sa vrátila domov, porozprávala všetkým o svojom dobrodružstve. Varovala ich pred topelcom, ktorý zbieral duše a ukrýval ich vo vodníckej chalupe.

Ilustračné foto. Zdroj: slovakia.travel

Avšak, stále bolo potrebné byť ostražitý, pretože paskudník sa nevzdával ľahko. Jednej dievčine sa predstavil ako malé dieťa, ktoré potrebovalo záchranu. Našťastie, bol už veľmi starý a jeho sily upadali. Neskôr obchádzal ďalšiu dievčinu, keď išla do mlyna s melivom po žni. Tá ho však šikovne priviedla pod mlynské koleso, kde mu lopatky takmer zlámali kosti. Mal šťastie, že sa im vyhol a bol dobrým plavcom. To bol asi posledný pokus slanického topelca získať ľudskú dušu. Odvtedy ho nikto nevidel a jeho brekotanie utíchlo. Ostala iba táto povesť - a to je viac než dosť.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - VÁLEK, Igor. Povesti o slovenskej vode. 1. vyd. Martin: Vydavateľstvo Matice slovenskej s.r.o., 2020. 176 s. ISBN 9788081152993