Gombáš je totiž dnešná obec Hubová. Jej lokalita je určená v Liptovskej kotline neďaleko mesta Ružomberok. Susedí s obcami Ľubochňa a Švošov. Celková rozloha tejto dediny je 16,7 kilometra štvorcových. V jej katastrálnom území sa nachádzajú viaceré doliny, z nich najrozsiahlejšia je Hubovská (Gombášska) dolina. Bystrá dolina je zase dlhšia, užšia a preteká ňou Bystrý potok, ktorý zároveň tvorí hranicu s obcou Černová.

Názov obce Gombáš, po maďarsky Gombak, čo znamená huba, bol v roku 1948 zmenený na Hubová. V roku 1951 sa od obce osamostatnila obec Ľubochňa.

Zdroj: obechubova.sk

Nedám, nedám

Nasledujúci príbeh sa odohráva v spomínanom Gombáši, v dnešnej Hubovej. Každá obec má svojho skupáňa, no táto mala jedného neochvejného a nezmieriteľného. V Gombáši žil pomerne majetný človek, ktorý vraj k svojmu imaniu prišiel tak, že jediného grajciarika na „daromnice" nevyhodil. Ba vravelo sa o ňom, že za korunu by voš na Kútnikov kopec išiel hnať alebo že by si dal pre grajciar aj koleno vŕtať.

Dodnes sa z rešpektu k jeho potomkom ani nespomína jeho meno. Povesť je však neúprosná a prežila aj zub času. Pripomeňme len, že to bolo v časoch, keď vo veži gombášskeho chrámu viseli ešte len tri zvony, na ten najväčší sa práve robila v kostole i po dedine zbierka.

Zdroj: obechubova.sk

Lakomec svoju lakomosť predvádzal na každom kroku a na nervy z neho bola aj jeho vlastná žena. Tú ešte zvykol doma pokarhať, keď ju v kostole zbadal, ako do zvonca prispieva dukátmi. „- Zarobila si si, keď rozdávaš? - Tak isto robím, ako ty, nemáš mi čo vyčítať, takým istým dielom prispievam, aha, týmito rukami od rána do noci driem, tak mi nevyhadzuj na oči zopár drobných, čo dám na kostol. Aj tam treba. Vari sú sviečky zadarmo? Vari majú ženy ešte aj toho mazľavého mydla z domu doniesť, keď sa pred sviatkami gruntuje? - A čo by nedoniesli, odvrkne skupáň. - Mydlo sa aj doma uvarí, to je nie taká položka, ako keď dáš kostolníkovi hotový peniaz. Na ten treba ťažko robiť..."

Zdroj: obechubova.sk

Keď je reč o skupánstve, v obci sa rozbehla zbierka na štvrtý, chýbajúci zvon. Vyberači si to namierili aj k domácnosti skúpeho gazdu. Ten sa deň čo deň prechádzal po svojej záhrade a bedákal nad slabou úrodou a stále chcel len šetriť. „- Pochválen, gazda, - vojdú do izby a slušne sa pozdravia. - Naveky, chlapci, naveky, - odvrkne skupáň. - Čože by ste radi? - My, gazda, sme ten výbor, čo vraveli aj pán farár doobeda. Prišli sme na nový zvon, ak môžete... - Veru ja nemôžem. Časy sú ťažké. Ktovie ako bude s úrodou. Či nebude treba aj pre statok prikupovať, ani najmladší už nie som, na zadné kolesá musím pamätať. Kto sa o mňa postará, keď nebudem vládať robiť? Ja veru koruny nazvyš nemám a nedám!"

Vyberači lakomého gazdu nijako nepresvedčili, a tak sa pobrali preč. Ešte pred bránou ich však zastihla lakomcova žena, ktorá im aj tak našetrenými grošmi na zvon prispela. „- Tuto, berte, - podáva im zopár bankoviek skrútených do šúľka. - Môj starý je už taký, nehnevajte sa na neho. Ale ja aj za neho, usporila som si, len vezmite. - Pán Boh vám to odplatí, gazdiná, - poďakujú chlapci a už je jeden zohnutý, druhý mu na chrbte roztvorí knižku, nasliní ceruzku a starostlivo zapíše meno. - A koľko tam je? Aby sme aj to zapísali, - pýta sa vyberač. - Sama neviem, - povie žena. - potom porátajte a dopíšte, keď to tak má byť."

Zdroj: obechubova.sk

Roky bežali a lakomec sa pod ťažobou svojej pýchy a túžby, nikdy sa nevzdať ani haliera, odobral do večnosti. V obciach bol za starých čias zvyk zvoniť vždy, keď ten-ktorý obyvateľ naposledy vydýchne. Výnimkou nebola ani rodina, kde prebýval spomínaný lakomec. Vdova však mala na zvonára ešte jednu požiadavku, kde sa všetko zvrtlo.

„- A čo ešte chcete, gazdiná, - pýta sa zvonár. - Veď som vášmu nebohému, hneď ako dušu vypustil, poriadne na umieračiku zazvonil. - Veď hej, ja viem, zazvonil si, ale mne by sa žiadalo, - začne žena kriviť ústa do plaču, - keby si na tom novom, len tak na samom. Aby vedeli ľudia, že môj starý je už tam, u Boha. Vďačne zaplatím, - dodá už vecnejšie. - Nedbám, - povie zvonár. - Ale keď na veľkom, tak potom nielen na ňom, ale na všetkých. Musíte zo hodinku počkať, kým sa chlapci zídu."

Zdroj: obechubova.sk

Keď však prišla skupina mladých mužov, aby na zvon zazvonili, ten nechcel vydať ani jeden tón. Zdalo sa, akoby srdce ostalo privarené v strede a nechcelo sa dotknúť stien zvona. Chlapci aj so zvonárom všelijak pátrali, kde by mohla byť príčina toho mrazivého ticha, keď sa snažili zvon rozozvučať.

„- Nože potiahni ešte raz, - povie chlapcovi. Chlapec zatiahne za povraz, zvon sa rozhojdá a zvonár chytí srdce a mocne ho zasotí o veniec. Srdce sa pohne, udrie o zvon, no zvuk ostáva taký čudný. Chlapec zvoní a zvon sa ohlasuje:,,Bem-bam! Bem-bam! Bem-bam! Kto pozorne počúval, zachytil však, že zvon hovorí. Prví to počuli chlapci z kostolného výboru. Tým bol ten zvuk povedomý, lebo veď počuli gazdu, ktorého duši dnes zvon na cestu zvonil, ako vykrikuje v nedeľu v izbe: „Nedám! Nedám!" A to slovo akoby teraz zvon po ňom opakoval."

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - MIŠÁK, Peter. Najkrajšie slovenské povesti o zvonoch : Vojnový zvon. 1. vyd. Žilina: Georg, 2012. 168 s. ISBN 9788089401864