V knihe Turkova stupaj, ktorú spisovateľka Zuzana Kuglerová venovala povestiam zo Žilinského kraja, sa v dávnych časoch spomína aj Mikšovský kaštieľ, ktorý v tej dobe ešte patril maršovskému panstvu. Žil v ňom gróf, známy svojimi neustálymi zábavami a tanečnými večierkami, ktoré trvali až do skorého rána. Hlučné hostiny však dráždili pustovníka žijúceho pod Súľovskými skalami. Jeho hnev ešte vzrástol, keď gróf zadržiaval slepú dievčinu Agnešku. Pustovník, zúfalý z tejto nespravodlivosti, preklial grófa, a tak sa naplnil osud, ktorý postihol nielen panovníka, ale aj jeho kaštieľ.

Mikšovský kaštieľ. Zdroj: hrady.cz

Prekliaty gróf z Mikšovského kaštieľa (povesť z Mikšovej)

Kedysi, keď Mikšovský kaštieľ ešte patril maršovskému panstvu, žil v ňom gróf, ktorý sa rád zabával. Každú noc usporiadal taký veľký tanec, že jeho muzikantov bolo počuť až za tri chotáre.

Tento neustály hluk však prekážal pustovníkovi, ktorý žil pod Súľovskými skalami. Aj keď sa mu snažil dohovárať, pyšný gróf sa mu len smial. Pustovník mal chovanicu, sedemnásťročnú Agnešku, ktorá bola pekná, milá, no slepá. Napriek tomu ju ľudia mali radi pre jej dobrotu a večný úsmev. Kamkoľvek prišla, vždy jej do košíka vložili kus slaninky alebo čerstvý podplanúšik.

Ruiny Mikšovského kaštieľa. Zdroj: zilina-gallery.sk

„Raz, ako tak chodila z domu do domu a prosila dobrých ľudí, že by jej z pecňa chleba odkrojili, uzrel ju gróf z Mikšovského kaštieľa. Chystal sa práve na poľovačku. Slepé dievča sa mu zapáčilo. Podišiel k nej a povedal: „Dostaneš jedla, čo ti hrdlo ráči, musíš si však preň prísť do kaštieľa.“ Naradovaná Agneška sa tam ihneď vybrala. Keď vstúpila do siene, gróf prikázal muzikantom, aby začali hrať. Zobral slepé dievča do tanca. Tancoval s ním celú noc. Keď začalo svitať, Agneška mu vraví: „Daj, čo si mi sľúbil, pane, a pusti ma nazad k strýkovi.“ „Je tu mnoho hostí, s ktorými si netancovala,“ odvetil jej gróf, „až keď sa oni s tebou pobavia, až potom môžeš odísť.“

Pánski hostia tancovali s Agneškou až do druhého a tretieho rána. Na štvrtý deň bola už tak vyčerpaná, že jediné, po čom túžila, bolo vrátiť sa domov. Gróf ju však stále nechcel pustiť. Na siedmu noc, keď už mala tancovania dosť, sa rozhodla utiecť zo zámku. Keďže bola slepá, miesto k dverám zamierila k obrovskému oknu, ktoré bolo veľké ako brána. Nič netušiac, ho otvorila a vykročila do tmy. Spadla a pri páde sa zabila. Jej mŕtve telo priniesli grófovi sluhovia až pod Súľovské skaly, kde žil pustovník. Ten ju celý týždeň márne hľadal. Keď zbadal mŕtvu Agnešku, jeho srdce naplnil strašný žiaľ. Vydal sa pred bránu kaštieľa a začal kričať: „Bodaj by sa tvoj kaštieľ prepadol, bodaj by jeho múry padli na tvoju hlavu, bodaj by tvoja duša nenašla nikdy pokoj, bodaj by si bol navždy prekliaty.“

Ruiny Mikšovského kaštieľa. Zdroj: hrady.cz

Gróf sa mu len smial, no keď pustovník neprestal kričať, dal naňho poštvať psy. Bol presvedčený, že kliatba ho nezasiahne, no napriek tomu sa mu v hĺbke srdca usídlil strach. Právom, pretože pustovníkova kliatba sa nakoniec naplnila.

„Do roka a do dňa sa na tom najvyššom múre uvoľnila skala a spadla rovno na grófa, práve keď sa chystal vycválať s koňom na poľovačku. Naplnila sa aj prvá časť kliatby. Mikšovský kaštieľ sa síce neprepadol pod zem, premenil sa však na ruiny. Tie stoja pri Mikšovej až dodnes. Až dodnes vraj po nich blúdi duša prekliateho grófa a prosí slepé dievča o odpustenie.“

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - KUGLEROVÁ, Zuzana. Turkova stupaj: povesti zo žilinského kraja. Bratislava Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2003. 133 s. ISBN 8080611653