Do Krivej sa dostanete jednoducho. Je totiž súčasťou okresu Dolný Kubín, ktorý je vo viacerých končinách synonymom všetkého dobrého, čo Orava ponúka. V Krivej podľa posledných záznamov žije 822 obyvateľov a obec sa rozlieha na približne 18 kilometroch štvorcových. Tunajší obyvatelia dobre poznajú Rímskokatolický kostol svätého Jozefa či kaplnky Panny Márie Fatimskej a Sedembolestnej. Netreba zabúdať na pamiatkovo chránené murované sýpky z 18. a 19. storočia.

Zdroj: kriva.sk

Ako Jana v noci priľahlo

V Krivej sa toho udialo veľa, no najviac zo všetkých sa asi uchoval príbeh o „Janovi z Krivej", ktorý sa svojou chlapskou tvrdohlavosťou porátal s niekdajším strašidlom. To roky rokúce naháňalo miestnym obyvateľom strach a dobre vedeli, kde sa nachádza. Jano je v tomto príbehu výtvorom a kamarátom istého Tóna Habovštiaka. Spojenie je jasné a zreteľné. Ide totiž o významnú osobnosť slovenskej literatúry - Antona Habovštiaka. Ten tento svet opustil v roku 2004 a celý život sa túžil stať spisovateľom, čo sa mu s vysokým náskokom podarilo.

Zdroj: kriva.sk

Ani Jano z Krivej, ak chcel zarobiť na chlieb, nesmel krívať a musel sa radšej poriadne obracať. A hoci to robil statočne, neraz mu na dobrú noc cigáni v bruchu vyhrávali takú pieseň, po ktorej sa ťažko zaspávalo. Ktosi z kamarátov, hádam Tóno Habovštiak, ktorý chcel byť spisovateľom, mu však pošepol, že v Námestove berú chlapov robiť na pílu a tam vraj zarobia toľko, že k chlebíku si môžu prikrajovať aj dobrú slaninku. No a aby im náhodou neostala trčať v krku, zo zarobeného ju môžu vyprevadiť do žalúdka nielen vodou, ale i hltom dobrej pálenky.

Jano teda začal pracovať a pracoval intenzívne. Bol na to totiž zvyknutý, no kým sa dostal domov k rodine, bol už poriadne ustatý, a potom, nemal si v tom malom dome ani kde zložiť svoju unavenú hlavu. Zase sa našiel ktosi dobrý, kto mu pošepol, že neďaleko píly je dom bez majiteľa. Mohol by hádam v ňom skúsiť nocovať. Jano bol muž činu a najbližší večer už vrzli dvere pod jeho rukou na tej opustenej chalupe. No ešte len jednu nohu preniesol cez prah, už sa mu spoza chrbta ozval ženský hlas: „Azda len nechceš ísť tam dnu na noc?"

Jano sa pozrel za seba. Stála tam akási žena a roztraseným prstom ukazovala raz naňho, raz na chalupu. „Ba veru chcem, tetka, ustal som, nuž sa idem vyspať," odvetil Jano. „Nešťastník prenešťastný, a či ty nevieš, že do tej chalupy chodí spávať mora, prilíhač? Beda ti bude, keď ta tam nájde a priľahne ťa."

Zdroj: kriva.sk

Jano však na tieto slova nedbal a s hrdosťou prekročil prah oného „zakázaného domu". Strach ho pokúšal celú noc, no napriek tomu sa svojimi činmi nebál postaviť nevysvetliteľným javom. Tie ho počas noci postretli viackrát a vždy v inej podobe. „Ej, bisťu, toto naozaj nebude žiadny špás!" zvolal Jano, ale keďže bol riadny chlap, vetrami sveta ošľahaný, strach ešte stále nemal. Iba to ho najviac mrzelo, že ho, ukonaného, čosi-ktosi morí a on nemôže spať. Skúšal sa na jeden bok obrátiť, potom na druhý, a keď to nijakovsky nešlo, bol si na čistom. „No, Janko, tej papľuhy sa len tak ľahko nezbavíš, zober rozum do hrsti a dumaj, čo treba urobiť," pomyslel si.

V tom čase už vedel, že je to ten spomínaný „prilíhač", pred ktorým ho žena varovala. No on nedbal a pustil sa do útoku. „Predsa som ťa dostal, ďas jeden akýsi, mátoha hnusná, už mi neujdeš! Neujdeš, neujdeš..." vyhlásil Jano uprostred hlbokej noci.

Lenže Jano v mihu oka nemal v ruke nič - prilíhač sa mu z nej vyšmykol ako nejaký slizký had. Jedným skokom bol náš silák pri dverách a pridržal ich oboma rukami. „Veď ja musím zistiť, kto si, čo si, mátoha nekresťanská," zahundral popod fúzy. Rýchlym šmahom mocnej ruky zahasproval dvere a druhým skokom bol pri oblôčiku, aby ani tadiaľ nevolaný hosť neubzikol.

Zdroj: kriva.sk

Ledva si však poradil s jedným čudom, už jeho pozornosť upútalo čosi iné. Niečo, čo bolo labami silno prilepené o nohu lavice, kam sa plánoval Jano uložiť. Tento tvor sa ponášal na všetko možné - od psa, cez mačku až po prasiatko.

Jano sa do tohto tvora pustil koženým remeňom, ktorý si vybral z nohavíc. No čím viac to čudo bil, až sa mu z kožucha prášilo, tým viac sa všetkými štyrmi labami ovíjalo okolo drevenej nohy. Nie a nie sa pustiť. Papuľa bez hlasu, okále blýskajúce sa ako sviatočné taniere. To už Jana ohromne dopálilo a vzkypela v ňom žlč, až sa varila. Toho ďasa pretiahol tak, že kožený remeň praskol, povolili na ňom švy, hoci ich tam kožiar urobil pevné dosť. Vtedy Jano prešiel od lavice k oblôčiku, otvoril ho dokorán a zakričal na tú mátohu: „Tak pôjdeš do noci, kam patríš, alebo chceš ďalšiu bitku?!"

Zdroj: kriva.sk

Tento tvor sa rozbehol smerom von oknom. Kým sa dostal na samotnú cestu vydal zo seba obrovský krik, pre ktorý puklo aj samotné sklo na okne. Zatriasol sa aj Jano, lebo si uvedomil, že v tú noc bojoval so zlým duchom. Ale srdce mu nepuklo, nebol strachopud a rýchlo sa spamätal. No hlavne odvtedy mal od tajomného čuda navždy pokoj. Keby sa však nebol pustil do toho boja, ktovie, či by sa bol dožil rána. Ba ktovie, koľko nevinných ľudí by bol ešte ten oravský prilíhač zniesol zo sveta strašnou smrťou zadusením v tej chalupe.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - VÁLEK, Igor. Slovenské povesti plné tajomných bytostí. Prvé vydanie. Bratislava: Fortuna Libri, 2021. 207 s. ISBN 9788057301417