Povesť o obrovi Hromichlapovi, ktorý chránil ľudí pred búrkami a zlými silami, patrí k najvýraznejším legendám zo severu Oravy. Spisovateľ Peter Huba ju zachytil v knihe Povesti z Oravy II ako príbeh o dobrote, obete a nepoddajnosti, ktorá dokáže pretrvať aj pod ťarchou kliatby. V rozprávaní sa mieša realita s tajomnom a pripomína, že aj v tichu hôr môže prebývať sila, čo mení ľudské osudy.

Havranský vrch

Bolo to pred veľmi dávnymi časmi. Odvtedy sa nad krajinou prehnali celé stáročia. Ľudia, ktorí vtedy žili, už dávno odpočívajú v tichu večnosti a snívajú sny bez konca. Možno sa z výšin na nás usmievajú, inokedy zamračia či smutne pokrútia hlavou nad našimi skutkami. Niekedy sa dokonca zhrozia. A niet sa čomu čudovať, mnohému sme sa nenaučili. Nešťastia iných nás nepoučili, naše srdcia nezmäkli natoľko, aby sme sa vybrali cestou dobra, lásky a pokory.

„Tí, čo sa za svoje konanie dostali do pekla, zaryto mlčia. Nič sa od nich nedá dozvedieť pre poučenie živých. Mnohé tajomstvá sa už aj tak nikdy nedozvieme. Odniesli si ich ľudia do hrobu, tam kdesi do nenávratna, aby sa o nich nikto nikdy nedozvedel. Ktorési sa aj tak akýmsi záhadným spôsobom dostali na svetlo sveta, aby putovali zlými i lepšími storočiami z jedného pokolenia na druhé, do dnešných čias. Takto sa nám zachovala povesť o Havranskom vrchu. Korene má v dávnych dobách, ešte v časoch, keď sa v Zázrivej zakladala osada Havrania.“

Havranský vrch. Zdroj: hiking.dennikn.sk/Andrea Morongová

Havrany sa na tom vrchu takmer nikdy neobjavovali, aspoň pokiaľ siaha ľudská pamäť. Možno len občas nejaký zatúlaný vták preletel ponad jeho hrebene. Napriek tomu ho nazvali Havranský vrch. Vedeli prečo. V časoch dávnych sa mená nedávali len tak, z rozmaru, ako to neraz býva dnes. Každé rozhodnutie malo svoj dôvod. Ľudia chodievali popod ten vrch po celý rok, v lete i v zime. Jedna cesta ich viedla tam, druhá späť. Keď dorazili pod jeho úpätie vravievali, že sú na pol ceste.

„Z pokolenia na pokolenie sa rozprávalo o akomsi ozrutnom chlapiskovi, ktorý sa v tých končinách zdržiaval. Hovorili mu Hromichlap. Možno mal aj iné meno, také svoje, čo mu dali kedysi, Adam, alebo Matúš. Ktožehovie ako to bolo v skutočnosti. A či také aj niekoho zaujímalo? Hromichlap a hotovo. Toho ozrutánskeho chlapa vraj vídali vchádzať do hory a potom na vrchol jedného z kopcov, čo vytŕčal nad ostatnými. Najčastejšie len tak hľadel do doliny, akoby dumal nad niečím dôležitým. Inokedy sa zas vytratil ako oblaky po daždi, keď sa nad krajinou nastelú, spustia nadol vlahu a plávajú ďalej.“

Havranský vrch. Zdroj: hiking.dennikn.sk/Jirka Chamrád

No ten obrovský chlap však z krajiny nikdy celkom neodišiel. Či sa mu tam zapáčilo, alebo ho k tým miestam viazalo niečo hlbšie, to nikto presne nevedel. Isté bolo len to, že ľuďom nikdy neublížil. Naopak, pomáhal, ako len vedel. Keď zúrili búrky, sadol si na vrchol hory, chytal blesky do dlaní a odhadzoval ich ďaleko, aby nikomu neublížili. Mraky, ktoré viseli nad krajinou pridlho, rozháňal na všetky strany. Dokonca sa nebál ani mocných - pánom sa vyhrážal, keď utláčali sedliakov. Divú zver, čo sa túlila v okolí a ohrozovala stáda, zaháňal späť do lesa. Ľudia, ktorí tade prechádzali, spočiatku s obavou pozerali na vrch, kde sa zjavoval. Veď kto by sa nebál takého obra? No keď na nich hľadel a z očí mu sršala sila, časom strach vystriedal rešpekt.

„Veď aj on je len človek, hoci velikánsky,“ tak si rozprávali. „A ešte ľuďom v núdzi pomáha,“ nezabudli doložiť. Aj by boli ktorísi slovíčko prehodili. Na to i ono sa popýtali, či o radu poprosili. Dosť bolo aj tých, čo by radi vďaku prejavili za to, že ich zlo obchádzalo. Valasi ovce do tých končín radi vodili. Spokojne sa mohli pásť. Ani blesky sa nad nimi za búrok nepreháňali, ani divá zver ich nebantovala, ba ani iné zlá sa do tých končín neodvážili. „Tu je váš domov,“ prihovoril sa raz valachom ozrutánsky chlap. Väčšina pokrútila odmietavo hlavou. Inde mali oni chalupy, aj ženy s deťmi. Tam sa museli vracať, keď stáda dosýta v pokoji napásli. Ktorýsi sa predsa len zamysleli. Nikdy ich dovtedy nič také nenapadlo, hoci o ozrutnom chlapovi, čo ľuďom pomáha, už všeličo vedeli, ba i na svojej koži jeho ochranu a pomoc pocítili. „A či nám treba chodiť odtiaľto preč a potom sa opäť vracať?“ dumali spoločne. Netrvalo dlho a na tých miestach stáli salaše.“

Havranský vrch. Zdroj: mapy.com

Na vrchu zavládlo veselie. Z okolitých kopcov sa niesol smiech, hlasy pastierov a cinkanie zvoncov pasúcich sa stád. Ľudia žili pokojne, nešťastie sa im vyhýbalo a zlomyseľní sa týmto miestam radšej oblúkom vyhli. Zakrátko si postavili obydlia aj prístrešky pre dobytok a začali uvažovať nad menom novej osady. Každý mal iný návrh, a tak sa nevedeli hneď zhodnúť. Tak to už býva, dobra nebýva nikdy toľko, aby uspokojilo všetkých.

No kráľovi vrchov sa nepáčilo, že jedni ľudia žijú v hojnosti, zatiaľ čo iní trpia. „A čo ostatní?“ zamračil sa. „Aj tí sa trápia, osady zakladajú a ktože ich chráni?“ hromžil nespokojne. Obrátil sa na Hromichlapa s výzvou: „Choď aj inde dobro konať.“ „Tu ma najviac treba,“ odpovedal pokojne Hromichlap. Kráľ vrchov však takúto odpoveď neprijal. Nebol zvyknutý, že mu niekto odporuje. „Ber sa, kým ti hovorím podobrotky!“ rozkázal mohutným hlasom. No obor sa ani nepohol. Mlčky hľadel do doliny a tešil sa z toho, ako dobre sa tam ľuďom i zvieratám vodí. Vtedy kráľ vrchov zvolal: „Staň sa havranom!“

„Od tých čias ozrutánskeho chlapa nikto nevidel. Miesto neho sa tam havran udomácnil. Hlavu skláňal nad dolinou, akoby chcel niečo dôležité povedať. Občas zakrákal, krídlami zamával, nad dolinou zakrúžil a vrátil sa späť. Najčastejšie tak robil, keď sa veľké búrky, či iné zlá nad osadu blížili. Všetko bolo márne. Už nemal síl, aby sa zlu do cesty postavil, osadu uchránil. Ľudia si nakoniec zvykli. Dobro sa so zlom u nich striedalo i láska s nenávisťou, ba i hnev s pokorou. No spomienky na dobré časy sa navždy uchovali.“

Roky plynuli a havran jedného dňa zmizol. Ľudia si šepkali, že ho premohol smútok, vraj trpel tým, že už nemohol viac konať dobro. Na pamiatku tejto výnimočnej bytosti dali osade meno Havrania a vrchu nad ňou navždy prischlo meno Havranský vrch.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - HUBA, Peter. Povesti z Oravy II. Prvé vydanie. Dolný Kubín: Janka Hubová, 2010. 72 s. ISBN 9788097017811