V dedinke Ondrášová sa rozprávajú príbehy o mlyne, kde sa vôňa čerstvého chleba mieša s prítomnosťou víl, vodníka a záhadného strašidla. Mlynár Ondrej uzavrel s tajomným obyvateľom mlyna nečakanú dohodu, ktorá priniesla pokoj, no zároveň ukrýva dávku dobrodružstva. Povesť o tomto kúzelnom mieste zachytila spisovateľka Beatrica Čulmanová v knihe Slovenské povesti.

Povesť o voňavom chlebíku a tajnej dohode so strašidlom z mlyna

V dedinke Ondrašová stojí dodnes starý mlyn pri bystrej riečke, ktorý postavil šikovný mlynár Ondrej. Koleso poháňané vodou si vyrobil sám a postavil aj dom. Cesta k mlynu bola zložitá, no ľudí to neodradilo – Ondrej mlel múku najlepšie v okolí. Bol hrdý na svoju prácu a rád posedel s pocestnými, zatiaľ čo sa koleso točilo, akoby tancovalo po hladine. Vôňa čerstvo pomletej múky a chrumkavého chleba, ktorý piekla jeho žena Amálka, sa šírila široko-ďaleko.

Mlyn však nebol obyčajný – prebývali v ňom strašidlá, v riečke vodník a na lúke za ním tancovali víly. Ich priesvitné postavy sa vznášali nad trávou a kto sa im priblížil, toho ihneď schmatli a zobrali do kola, kde s nimi musel tancovať dovtedy, kým nezamdlel. Vodník si medzi tým rád posedel na kolese a pobafkával zo svojej fajky, zo zeleného fraku mu kvapkala voda a cylinder mal vždy nakrivo.

„Ondrej si na víly aj na vodníka už zvykol. Starosti mu však robilo strašidlo v mlyne. Keby ste len počuli, čo za hurhaj sa strhol noc čo noc na povale. Strašidelné výkriky, lomoz a buchot, dupanie a rinčanie reťazami. „Taký rámus predsa nemôže robiť iba jedno strašidlo,“ povedal Ondrej, „pôjdem sa dnes na tú povalu pozrieť.“ „Veď si tam už stokrát bol a nikoho si nevidel,“ pokrútila hlavou Amálka. „Tentoraz tam pôjdem o polnoci. Veď už celá dedina o nás hovorí, že aj my sme spolčení s čertmi, keď to s nimi vieme tak dlho držať. Čo keď k nám ľudia prestanú chodiť mlieť múku, načo nám potom bude mlyn so strašidlami?“

Obec Ondrašová. Zdroj: obecondrasova.sk

Ten večer Ondrej ani oka nezažmúril. Nie že by predtým spal ako dudok – v tom neustálom hluku to bolo nemožné – no inokedy, hneď po polnoci, zaspal ako kameň hodený do hlbokej vody. Tentoraz však zostal bdelý. Sadol si na lavičku pred mlynom a jeho pohľad sa zatúlal na lúku, kde tancovali víly, a ticho pozdravil vodníka.

„Pekný večer želám,“ predbehol ho vodník a zabafkal z fajky. Okolo neho sa rozprestrela hmla. Nevedno či z fajky, alebo to bol opar nad riečkou. „Aj tebe, zelený kamarát,“ odvetil mu Ondrej. „Čože ťa trápi? Vidím, že si dáky ustarostený,“ spýtal sa ho vodník a pozrel sa na mlynské koleso, či je všetko v poriadku. „Koleso sa ti točí, mlyn melie, víly na lúke tancujú...“ „Ako by si o tom nevedel,“ podoprel si hlavu rukou Ondrík a ťažko si vzdychol. „Strašidlá tu mátožia, veď to musíš počuť aj ty v tom tvojom vodnom kráľovstve.“ „Počujem, veru počujem, dakedy ani zaspať nemôžem.“ „Dnes sa s nimi idem porátať, takto mi tu vystrájať nebudú,“ chlapil sa Ondrej. „No, to som zvedavý, ako sa s nimi dohodneš, aby ti tu nerobili neplechu,“ povedal vodník a skočil do vody tak tíško, že nebolo počuť ani žblnk.“

Ondrej počkal až do polnoci, kým sa to opäť začalo. V tú noc však bolo všetko ešte horšie než predtým. Takýto hluk a buchot Ondrej ešte nezažil. Vyšiel na povalu, pozerá sa všade okolo, nakukol do každého kúta, no nikoho nevidel. Ani živej duše. Len počul hrozný lomoz a rachot. „Hej, kde si? Ukáž sa! Bojíš sa? Ja nie!“ zakričal do tmy Ondrej. Pred sebou držal lampáš, no jeho svetlo bolo slabé. „Huhuúúúúúúú,“ ozvalo sa mu spoza chrbta. Ondrej sa prudko otočil, no nikto tam nebol. „No tak sa mi ukáž, keď nemáš strach,“ pokračoval Ondrej. Namiesto odpovede mu však niečo sfúklo svetlo lampáša. „Takto sa nedohodneme,“ zahundral Ondrej a zišiel z povaly. Ešte hore mu však skrsla spásonosná myšlienka: „Veď počkaj do zajtra, to sa budeš dívať,“ zastrájal sa mlynár.

Obec Ondrašová. Zdroj: obecondrasova.sk

Ráno, len čo kohút zakikiríkal, sa Ondrej vybral do kôlne a pustil sa do práce. Vodník aj Amálka ho chceli navštíviť, no z vnútra sa ozvalo: „Nikto sem nesmie vkročiť! Amálka, prosím ťa, podaj mi tú veľkú bielu plachtu, čo si sušila na lúke.“ Amálka nechápala, načo mu je, ale vyhovela. Z kôlne sa objavila len Ondrejova ruka, schmatla plachtu a dvere sa opäť zatvorili. „Čo to ten starý tam stvára,“ pomyslela si mlynárka, „len aby to bolo na niečo dobré, nech už konečne tie strašidlá odtiaľto vydurí.“

Večer si Ondrej pochutnal na šošovicovej polievke s čerstvým chlebíkom a usadil sa pred mlyn. Pod pazuchou držal čosi poskladané a vedľa seba si oprel veľkú bakuľu. Vodník sa zvedavo vypytoval, načo to všetko. Ondrej len žartovne poznamenal, že plachta je na prikrytie, keby mu bola zima, a bakuľa proti zlodejom. Na otázku o strašidlách odpovedal: „Dohodol som sa s nimi, včera strašili naposledy, dnes už nebudú, uvidíš.“

Keď odbíjala polnoc, Ondrej sa potichu vybral na povalu, skryl sa za stĺp, prehodil si cez hlavu plachtu s otvormi na oči a do ruky vzal bakuľu. Keď sa ozvalo strašidlo so svojím „huhuhuuuuuuu“, začal ho napodobňovať ešte desivejšie. Strašidlo stíchlo. Ondrej sa zahnal bakuľou raz, potom druhý raz a tu odrazu začuje: „Auuuuu, to bolíííííííí.“ Ondrej trafil maličké, tenulinké, bojazlivé strašidielko s veľkými ušami, ktoré sa rozplakalo. Ukázalo sa, že strašidlo neškodilo zo zloby – v mlyne sa mu páčilo, najmä vôňa čerstvého chlebíka.

Obec Ondrašová. Zdroj: obecondrasova.sk

„Keď mne sa u teba veľmi páči. A tá vôňa chlebíka, keď ho Amálka napečie, jáj, to musí byť dobrota. Škoda, že som ho ešte neochutnalo,“ zapýrilo sa strašidlo a sklopilo belasé oči. „No, keď je tak, pozývam ťa nielen na chlebík, ale aj na koláče. Ibaže niečo za niečo. Sľúb mi, že už nikdy nebudeš strašiť.“ „To veru nemôžem sľúbiť, je to predsa moja práca. Čo iné by som robilo?“ „Mám nápad,“ buchol si do čela mlynár, „budeš strážiť náš mlyn, a keby náhodou prišli zlodeji a chceli by nám ukradnúť múku alebo chlebík, môžeš začať strašiť ako najstrašidelnejšie vieš. Platí?“ podával ruku strašidlu mlynár. „Platí,“ tľaplo si s Ondrejom strašidlo.“

Spoločne zamierili do kuchyne, kde si na znak dohody pochutnali na chlebíku s čerstvým mliekom. „Mňááám, to je ale maškrtka, mlynár, sľubujem ti, že za takýto chlebík ti budem slúžiť až do smrti,“ prisľúbilo strašidielko. A tak sa aj stalo — odvtedy strašilo len tých, čo mali zlé úmysly. Či tam ešte býva? Kto vie. Ak pôjdete okolo, možno ho stretnete... ale nebojte sa, dobrých ľudí vraj neľaká.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - ČULMANOVÁ, Beatrica. Slovenské povesti. 1. vyd. Bratislava: Príroda, 2014. 343 s. ISBN 9788007024014