Oravský hrad nie je len perlou slovenskej architektúry, ale aj miestom opradeným legendami a temnými príbehmi. Krutosť pánov, záhadné úkazy v hradných komnatách a zjavovanie Bielej pani robia z tejto dominanty Oravy miesto, kde história ožíva s mrazivou silou. Povesť o týchto časoch spracovala spisovateľka Beatrica Čulmanová v publikácii Slovenské povesti.

Povesť o bezcitných mocipánoch a ohavnom skutku magistra Donča

Jeden z najkrajších hradov Slovenska sa týči nad Oravským Podzámkom ako majestátne dračie hniezdo. Hovorí sa, že v jeho múroch stále straší – a nejeden návštevník o tom vie svoje. Aj zamestnanci hradu sa v noci radšej zdržiavajú vo svojich miestnostiach. Raz sa však kastelán odvážil vyjsť na obchôdzku a zažil noc, na ktorú nikdy nezabudne.

V Rytierskej sále spozoroval tieň so sviečkou a vydal sa za ním. Svetlo však zmizlo a kastelán sa ocitol v neznámych priestoroch, kde ho vábilo zvláštne blikajúce svetielko. Keď sa po tme chytil starožitnej kľučky a chcel vykročiť, zistil, že pod ním niet podlahy – len priepastná hĺbka. V poslednej chvíli sa zachytil o dvere a zachránil si život, ináč by sa zrútil zo skalného brala dolu do priepasti. Ráno však dvere, ktoré ho takmer stáli život, už nikde nenašiel.

Oravský hrad. Zdroj: Facebook/Oravský hrad / Orava Castle

„Nielen zamestnanci majú strach prechádzať sa v noci po komnatách. Aj cez deň pôsobí hrad strašidelne. Nejeden návštevník hradu, čo prišiel obdivovať krásny nábytok a obrazy, na vlastné oči videl, ako sa kľučky pohybujú a dvere sa samy otvárajú aj zatvárajú. Ak si niekto myslí, že toto divadlo robí prievan alebo pokazené kľučky, mýli sa. Dokonca tam počuť aj zvuky krokov po schodoch, po ktorých nikto nevystupuje. Kto tomu neverí, nech sa sám ide presvedčiť, že i dnes na Oravskom hrade straší.“

Nie je isté, či išlo o náhodu, no na krásnom Oravskom hrade sa vždy vystriedali krutí páni. Jeden bol taký lakomý, že keď pri schodoch zbadal žobráka prosiaceho o kúsok chleba, okríkol ho, že on kvôli podobným chudákom nemieni schudobnieť. Ďalší, známy zvodca oravských neviest, unášal panny rovno spred oltára – kým ho nepostihol vlastný osud. Počas búrky doňho vo výklenku otvoreného okna udrel blesk a zahynul.

Neskôr Matúš Čák Trenčiansky zveril hrad do rúk magistra Donča – človeka bezcitného, náladového a panovačného. Považoval sa za niečo viac než ostatní a veril, že mu je dovolené všetko. Poddaní preňho znamenali iba mlčiacu masu, ktorá má bez slova plniť jeho príkazy. Jeho manželka ticho znášala výčiny, ktoré páchal na sluhoch i slúžkach.

Oravský hrad. Zdroj: Facebook/Oravský hrad / Orava Castle/Juraj Bednárik

„Hej, ty tam, pod sem!“ zareval ako vždy na slúžku, čo sa mihla cez prijímaciu sálu. „Prosím pane,“ sklonilo dievča hlavu. „Prines mi slnko, chcem tu mať svetlo!“ „Prepáčte, pane, to sa nedá,“ rozplakala sa slúžka, lebo vedela, že pán má zlú náladu a hľadá zámienku, ako niekomu ublížiť. „Tak ty mi budeš odporovať? Naskutku ťa zmárnim! Stráže, prineste mi meč, sám jej tú bezočivú hlavu odseknem, nech ju už nikdy nevidím!“ V tej chvíli pristúpila k nemu jeho žena, ktorá sa už nemohla dívať na jeho krutosti a nezmyselné príkazy, na ktorých sa tak surovo zabával. „Nechaj ju odísť. Ty dobre vieš, že žiadaš šialenstvá, aby si mohol ubližovať. Toto dievča odíde a ty mu ani vlas na hlave neskrivíš, rozumieš?“ nebojácne zodvihla hlavu. „Tak aj moja vlastná žena sa postavila proti mne? Potrestám teda teba!“ zrúkol Donč, vytasil meč a odťal jej ruku.“

V sále zavládlo ticho a Dončova žena sa zosunula k zemi. Sluhovia okamžite pribehli a začali ju ratovať, zatiaľ čo Donč zostal stáť, otrasený vlastným činom. Keď si uvedomil, čo spáchal, sklonil sa nad jej telom a so slzami v očiach prosil o odpustenie. „Prepáč, drahá moja, čo som to len urobil? Čo to do mňa vošlo? A prečo som taký zlý?“ Komorník ho však odstrčil, aby mohol ošetriť vážnu ranu. Donč, zničený vinou, len opakoval: „Naozaj som nechcel. Žena moja, odpusť mi, prosím.“

Jeho manželka zomierala pomaly a v bolestiach. Keď cítila, že sa blíži koniec, zavolala si ho k sebe. Slúžke potichu povedala: „Už ti neublíži, ver mi. Neboj sa ho. A keď príde, nechaj ma s ním osamote. Chcem mu niečo dôležité povedať.“ Donč prišiel bez váhania, padol k jej lôžku a v plači ju prosil, aby nezomrela. „Chcem ťa poprosiť o odpustenie. Ver mi, že už nikomu nebudem ubližovať, len ty mi nezomri, mám ťa veľmi rád,“ vzlykal. Ona mu však so slabnúcim hlasom pošepkala: „Verím ti, že už nikomu neublížiš, odpúšťam ti. Aj preto som si ta dala zavolať. Budem sa modliť za spásu tvojej duše. A teraz odíď a nechaj ma v pokoji zomrieť. Choď už!“

Oravský hrad. Zdroj: Facebook/Oravský hrad / Orava Castle/Michal Pišný

Donč nedokázal odísť od lôžka umierajúcej manželky. Neustále opakoval, že sa zmení, no jej posledný dych už nezastavil. Dlho potom sedel pri jej mŕtvom tele a horko plakal. Na pohrebe pôsobil otupene, bez slova, akoby mu svedomie zviazalo ústa. Odvtedy trávil dni osamelý v knižnici, až kým po niekoľkých mesiacoch nezomrel aj on – zlomený a prenasledovaný vinou.

Od tých čias sa na Oravskom hrade zjavuje Biela pani – Dončova manželka. Objavuje sa dvakrát do roka: v deň svojej smrti a v deň, keď zomrel jej muž. Väčšinou vychádza v noci, no svedkovia tvrdia, že ju videli aj za bieleho dňa. V podobe jemného bieleho oparu, s rukou položenou na prsiach, sa ticho modlí za spásu duše krutého magistra Donča.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - ČULMANOVÁ, Beatrica. Slovenské povesti. 1. vyd. Bratislava: Príroda, 2014. 343 s. ISBN 9788007024014