Neďaleko Žiliny sa na vysokej skale týči zrúcanina Lietavského hradu. Kedysi bol mocnou pevnosťou s deväťdesiatimi miestnosťami s pivnicami, komorami, klenotnicou a kaplnkou, ktorá odolávala vojskám, zbojníkom i zlodejským šľachticom. Hradní páni chránili poddaných výmenou za desiatok z úrody a v časoch nebezpečenstva sa tu ľudia cítili v bezpečí. O ich duše sa staral starý farár, oddaný svojmu ľudu až natoľko, že by zaň položil vlastný život. Povesť o týchto časoch spracovala spisovateľka Beatrica Čulmanová v publikácii Slovenské povesti.

Deň otvorených dverí 2025 na hrade Lietava. Zdroj: Facebook/Hrad Lietava - Lietava Castle

Lietavský hrad

Jedného dňa sa po podhradí rozšírila zvesť, že k Lietavskému hradu sa blížia Tatári. Za sebou nechávali vypálené dediny, zničené menšie pevnosti a zbedačených ľudí. Na omši farár povzbudzoval veriacich, že ak sa budú spoločne modliť, zlo sa ich nedotkne. „Pred Bohom sme si všetci rovní, či boháč, či chudák. A potrestaní budú nehodní a zlí ľudia. Boh sa o to postará. Nie nám je súdené rozhodovať, ako s takými zlosynmi naložiť. Spravodlivosť existuje. A keď nás Boh povolá, pôjdeme,“ pripomínal. Kostol sa naplnil ľuďmi zo širokého okolia, každý pozorne načúval jeho slovám. Hoci kňaz dobre vedel, že proti presile Tatárov nemajú veľkú šancu, nemohol ľuďom vziať nádej. Starý a slabý, ale skúsenosťami poučený, veril, že jedinou zbraňou ostáva modlitba.

Po omši zostal farár v kostole sám. „Poraď, Panebože, čo mám urobiť, aby som svoje ovečky ochránil? Viem, hrad je to mocný, no proti tým divochom nič nezmôžeme,“ modlil sa so zrakom upretým na kríž. Zvesť o rabujúcich Tatároch sa šírila čoraz bližšie a ich pustošiace ťaženie naháňalo hrôzu celému Uhorsku. Dediny horeli, hrady padali a len málokto sa im dokázal ubrániť. Až jedného dňa videli Lietavčania v diaľke kúdoly prachu, čo zanechávali blížiace sa kone. „Všetci do kostola! Pánboh nás ochráni,“ znelo z úst vystrašených ľudí.

Nezáležalo na tom, či šlo o pána alebo prostého roľníka – všetci utekali, aby si zachránili holý život. Za Tatármi zostával len plač, oheň a skaza: mŕtvi muži, vypálené domy, zneuctené ženy a unesené deti, ktoré odvliekli do otroctva. Ak sa im niektorá žena zapáčila, bez váhania ju ukradli priamo na ulici, prehodili cez koňa a zmizli v prachu ciest. Takto sa pred ich zrakmi vynoril mohutný Lietavský hrad.

Deň otvorených dverí 2025 na hrade Lietava. Zdroj: Facebook/Hrad Lietava - Lietava Castle

„Tento hrad musím dobyť, bude môj, tu budem mať ďalšie sídlo,“ vypäl sa na koni veľký chán, vodca Tatárov. Všetci ľudia boli ukrytí v kostole pri hrade. Najskôr si chán prezrel hrad, na počudovanie sa mu vnútri všetko páčilo, preto nedal rozbiť žiadnu vzácnu vázu a nerozsekal žiaden obraz. „A kde je háveď?“ zrúkol na svojich vojakov. „Asi sú v kostole, videl som, ako sa tam ponáhľala chromá starena.“ „Priveďte mi sem pána hradu a všetkých poddaných!“ prikázal vládca. „Zo všetkých si urobím otrokov."

Tatári sa chystali zaútočiť na kostol, kde sa niekoľko sto ľudí úpenlivo modlilo. Triasli sa im ruky od strachu a zimy, no neprestávali prosiť o ochranu. Počuli dunenie na ťažké dubové dvere a vedeli, že nevydržia večne. Napriek tomu sa nechceli vzdať toho, čo im zostalo – holého života. Tatárov čoskoro omrzelo dobývanie pevných dverí a poslali správu svojmu veliteľovi: kostolné dvere sú z poctivého dreva a len tak ľahko nechcú odolať.

Vstup do priestorov hradnej expozície. Zdroj: Facebook/Hrad Lietava - Lietava Castle

„Skúsime niečo iné, poďte za mnou.“ Veľký chán sa postavil pred kostol a zakričal: „Kto vyjde z kostola von, bude uctievať našu vieru a vzdá sa kresťanskej, toho ušetríme a môže ísť domov.“ V kostole to zašumelo. „Radšej byť Tatárom, ako byť mŕtvy,“ ozval sa ako prvý kováč Jakub. „A ty nevidíš, že je to iba dôvod, aby sme vyšli von? Potom nás všetkých do jedného pobijú. Ľudia, nepočúvajte ich, je to zámienka,“ chránil svojich ľudí farár. „Súhlasím s kňazom, ostaňte v kostole, tu sa nám hádam nič nestane,“ povedal pán Lietavského hradu. „Ibaže dokedy? Veď na Tatárov sme krátki, nemáme ani žiadne zbrane, zachraňovali sme si iba vlastné životy, nemáme jedlo ani vodu, tak dokedy tu budeme?“ opäť sa ozval kováč Jakub. „Jakub má pravdu, nemôžeme tu byť donekonečna, ja sa obetujem,“ povedal farár a chcel otvoriť dvere kostola. „To nemôžeme dopustiť, vždy ste nás chránili, poskytovali nám útechu,“ volali ľudia. „Som už starý, vy ostatní máte život pred sebou, keď sa obetujem, vás ostatných Tatári určite ušetria,“ povedal kňaz a rozhodným krokom sa vydal k dverám. „Keď idete vy, pôjdeme aj my,“ povedali si ľudia a vykročili za farárom.“

Hrad Lietava. Zdroj: Facebook/Hrad Lietava - Lietava Castle

Vonku sa chystalo hotové peklo – Tatári zarážali koly, aby sa poddaní aj páni na ne napichli, keď ich budú zhadzovať z hradnej skaly. Dvere kostola sa otvorili a pán farár vystúpil: „Tak som tu, chcem sa obetovať pre mojich ľudí. Keď mňa zabijete, prosím vás, ich ušetrite, ďakujem.“ Kľakol si a sklonil hlavu. Tatársky chán sa zasmial: „To by bolo jednoduché, hahaha. Takto ste všetci prišli ako hlúpe ovce pod nôž. Tak sa mi to páči, vzdať sa bez boja, celé Uhorsko by si mohlo zobrať z vás príklad. Ale ako si želáš, ty pôjdeš prvý,“ škľabil sa tatársky vodca. „Boh ťa potrestá, on všetko vidí,“ ticho odpovedal kňaz. Tatári ho chmatli a vliekli k strmej skale. Naposledy sa pozrel na veriacich, zatvoril oči a krutí vojaci ho nadvihli ako pierko a šmarili ho zo skaly na ostré koly, akoby nebol ani človekom.

Hrad Lietava. Zdroj: Facebook/Hrad Lietava - Lietava Castle

Tatársky veliteľ sa naklonil zo skaly, aby skontroloval farára – a neveril vlastným očiam. Kňaz zmizol. „Kde je? Nik tu nie je! Čo sa vyparil?“ panikáril. Ľudia sa radovali: „To zariadil náš Boh, vzal si ho k sebe do neba!“ Pokľakli a modlili sa. Vodca Tatárov sa tak zľakol, že okamžite prikázal stiahnuť vojsko z Lietavského hradu.

O chvíľu zaznelo tiché volanie o pomoc. Kováč Jakub sa pozrel pod útes a uvidel pána farára zachyteného v hustých kríkoch. Lietavčania rýchlo priniesli povrazy a kňaza vyslobodili. „Vidíte, vravel som vám! Boh nedopustí, aby sa konali neprávosti,“ povedal zachránený farár. Okrem malých škrabancov od halúzok sa mu nič nestalo. Odvtedy sa Lietavčanom darilo a pán hradu dal nanovo pozlátiť kostolnú vežu na znak vďaky nebojácnemu farárovi.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - ČULMANOVÁ, Beatrica. Slovenské povesti. 1. vyd. Bratislava: Príroda, 2014. 343 s. ISBN 9788007024014