Niektoré príbehy sa v rodinách uchovávajú z generácie na generáciu. Prežívajú v šepotoch starých stien, v zábleskoch spomienok a v jemnom chvení noci. Nie sú to len rozprávky, ktorými sa strašia deti – sú to ozveny niečoho skutočného, čo sa kedysi stalo a dodnes nenašlo svoj pokoj. Tento príbeh patrí medzi ne.

Muž za pomníkom

Keď bol Miroslav Blažek malý, jeho babka Mária Šibíková, rod. Gereníková, mu rozprávala množstvo príbehov. Niektoré boli veselé, iné strašidelné. Jeden však v jeho pamäti utkvel hlbšie než všetky ostatné – príbeh o starom cintoríne v Dlhom Poli.

„V časoch, keď bol svet ešte pomalší a cesty viedli krížom cez chotáre, mladí z Dlhého Poľa chodievali na zábavy do susedných dedín. Raz do Diviny, inokedy do Rovného. Najkratšia cesta viedla rovno cez cintorín,“ začal svoje rozprávanie Blažek a pokračoval: „Jednej noci, keď sa partia mládencov vracala zo zábavy vo Veľkom Rovnom, jeden z nich - veselý, podgurážený a plný mladíckeho rozmaru dostal nápad. Predbehol ostatných a ukryl sa za vysoký pomník, pripravený vystrašiť kamarátov. Lenže tí neprichádzali.“

Zdroj: Vladimír Belánik st.

Ticho cintorína bolo husté a ťažké, akoby ho obopínala hmla. Chlapec čakal a čakal, až ho prepadla únava. Opierajúc sa o chladný kameň, postupne upadol do spánku. V sne sa mu zjavil muž – starší, vážny, s očami, ktoré akoby prenikali priamo do jeho duše. Pokojne mu položil ruku na plece a dôrazne povedal: „Na tomto mieste sa nesluší zahrávať sa so smrťou. Tu treba mať úctu.“

Chlapec sa prebudil roztrasený a spotený. Bežal domov, neodvážiac sa ani obzrieť. Na druhý deň, keď svoj zážitok rozprával starším, nastalo ticho. Potom niekto so starou tvárou a tichým hlasom poznamenal: „Toho muža, čo si videl ... sme dávno pochovali.“

Dodnes sa v dedine hovorí, že stará cesta naozaj kedysi viedla priamo cez srdce cintorína. A že nie všetky duše odpočívajú tak pokojne, ako by sme si želali. „Niekedy nás miesta, ktoré považujeme za opustené, pozorne sledujú. A niekedy, ak zabudneme na úctu, pripomenú nám, že nie sme sami,“ uzavrel svoje rozprávanie Miroslav Blažek podľa spomienok svojej babky Márie Šibíkovej rod. Gereníkovej.