Na tichej Bukovine pri Mošovciach vraj pri západe slnka ožíva tieň - černokňažník s knihou pod pazuchou, bez tváre a bez hlasu, ktorý sa vynára zo zeme. Spisovateľ Blažej Belák v knihe Povesti a rozprávky z turčianskej záhradky prerozprával legendu o pastierovi, čo sa s týmto prízrakom stretol - a jeho príbeh sa odvtedy stal súčasťou tajomného dedičstva Žilinského kraja.

Bukovina

Na pasienku Bukovina pri Mošovciach sa vraj pri západe slnka objavuje temný muž s knihou pod pazuchou. Nemá ústa ani oči, klobúk mu iba ledva drží na hlave, kráča pomaly a niekedy sa zdá, že sa nohami až po kolená zabára do tvrdej zeme. Najčastejšie ho vídajú, ako zahýba smerom do hory Krížová, kde straší valachov a pristavuje im ovce, ak sa vracajú za mraku domov. Preto je lepšie pre človeka i pre ovce prejsť cez Bukovinu ešte za svetla.

Jeden valach, ktorého prízrak prenasledoval pri pastve na Krížovej, ešte žije. Raz na jeseň, keď sa už stmievalo, viedol ovce domov do Mošoviec, aby si uľahčil prácu s dojením. Starší valasi ho varovali: „Nechoď ty, Jano, nechoď, radšej by si si mal tu hore vatru rozložiť a porobiť si, čo treba porobiť, ovce podojiť a prenocovať s nimi na Krížovej.“ Ale on sa nedal odradiť a hnal ovce dolu. Keď dorazil na Bukovinu a vyšiel z lesa, zrazu sa ozvalo „Hôô!“ a ovce sa ani nepohli. Zarazili sa a stáli pritlačené chrbtami k sebe, pevne zaborené do zeme.

Obec Mošovce. Zdroj: mosovce.sk

„Čo je s nimi? Ká skaza? Vari len nevidia dačo, čo by som ja nevidel?“ Bije ich korbáčom, potláča kolenami, ale tie ani sem, ani ta, len stáli na jednom mieste ako pribité a ani muk zo seba nevydávali. Obzerá sa náš valach na všetky strany, a veru teraz by už nedbal, keby bol býval poslúchol kamarátov a ostal hore na salaši! Lebo aha! Tam, kde stála pred chvíľou jedľová hora, dvíha sa akýsi múr a pred ním sa rozkladá hustý tieň, ktorý sa raz dvíha, raz klesá, akoby kráčal, a tam, kde bol pred chvíľou koniec hory a začínala sa lúka, uniká zo zeme akási riedka para a cez ňu akási tmavá opacha priamo k nemu.“

Má hlavu aj uši, no oči ani ústa mu nevidno. Pred ovcami stojí nehybne a na zem vrhá rovný čierny tieň. Keď sa obzrie na druhú stranu cesty, pred ním sa objaví tá istá temná postava - ani človek, ani strom, ani skala, ani dom. A pomaly, neúprosne, sa k nemu blížila.

Obec Mošovce. Zdroj: mosovce.sk

„Nuž kýže je to beťah! Vari len nie ten černokňažník?“ Aj kolená sa človeku v takej chvíli samy od seba trasú. Ani vzduchu na dýchanie v hrudi nieto! Spraví valach malý krok, pozrie sa bližšie, a naozaj - stojí pred ním chlap ukrútený v červenej gube, nepochybne černokňažník, s veľkou knihou pod pazuchou a s vysokým čiernym klobúkom, ktorý sa raz na jednu, raz na druhú stranu nakláňa, akoby mu nebol na hlavu dobre narazený. „On je to!“ spomenul si Jano na rozprávanie starších valachov. „Čo bude teraz s mojimi ovečkami?“ Ako zbadal černokňažníka pred sebou, začal ešte tuhšie ovce biť, že hádam teraz pôjdu. A tie - mal ich dvadsaťštyri - nič! Chytí vezíra, najkrajšieho barana, ktorý vždy chodil popredku, za rohy a ťahá - veď vari len pôjdu ostatné za ním? Nie! Ten baranisko akoby sto centov bol mal na sebe a nohy reťazami o skalu pripútané. „No darmo! Už je veru mojim ovečkám amen!“ pomyslel si valach. „A amen je teraz už aj mne!“ pomyslel si navyše, lebo černokňažník v tej chvíli už len na päť krokov stál pred ním.“

Čo mal teraz robiť? Pozbieral všetku odvahu a rozhodol sa skúsiť inú taktiku: „Dobrý večer vinšujem, ich milosť!“ vyhŕkol, ako najúctivejšie vedel. „Prosím ponížene, nechže ma nezdržiavajú, lebo sa musím ponáhľať domov. Veď ráno idem s týmito ovečkami zase na pašu. Veď aj sami vidia, že už padol mrak a veľa času na dojenie ani na obriadenie nebude!“ Temný prízrak sa ani nepohol. Stál nehybne ako borievkový krík a do vetra si niečo dudral. Valachovi napadlo: „Ach, čože by som to neskúsil ešte inak? Vari sa musím kadejakému zloduchovi prosiť! Vezmem bakuľu za hrubší koniec a buď ja jeho, alebo on mňa! Pác!“ A hodil ju do černokňažníka.

Obec Mošovce. Zdroj: mosovce.sk

Nemal to robiť. V tom okamihu pocítil silu, akoby ho desať volov naraz búšilo do pŕs, omdlel a spadol medzi ovce. Keď sa prebral a pozviechal zo zeme, ovce už dávno zmizli na Šibeničkách. Domov prišiel bez nich a gazda sa ho pýta, kde sa toľko potáral a kde je pastierska bakuľa. „Nuž kdeže by bola! Vzal mi ju!“ odvetil hanblivo. „Kto ti ju vzal?“ hanbil sa povedať. Na druhý deň ju našiel zapichnutú v borievkovom kríku. Ešteže mu ju černokňažník nevzal so sebou. Bola to stará bakuľa, ktorú nosievali pred ovcami jeho dedko a pradedko, aby sa nebáli.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - BELÁK, Blažej. Povesti a rozprávky z turčianskej záhradky. Žilina: Knižné centrum, 2004. 127 s. ISBN 8080642125