Chata pod Rozsutcom vznikla v medzivojnovom období ako súkromný objekt. Ako sa uvádza v publikácii Útulne a chaty v Malej Fatre, bola známa aj pod názvami Chata na Medziholí, Weiderova chata, Chata E. Vystrčila pod Rozsutcom, Odstrčilova chata na Medziholiach či Uhrovej chata. Pod jej vznik sa podpísal rodák z Budatína Jozef Weider, podľa ktorého chata niesla vo svojich začiatkoch pomenovanie.

„Nachádzala sa v nadmorskej výške 1155 m n. m. pri križovatke turistických ciest a pri prameni vody. V rokoch 1932 a 1933 bol dokončený útulný objekt s 30 lôžkami. Každý voľný kút chaty pán Weider dômyselne vyplnil ľudovými predmetmi z dreva, neskôr jej zariadenie rozšíril. Počas roka 1937 mala Chata pod Rozsutcom kapacitu 80 postelí. Zásluhou atraktívnej lokalizácie, ako aj nápadov investičného a kreatívneho chatára sa tento objekt stal mimoriadne navštevovaným turistických miestom,“ píše sa v knihe o turistických objektoch v Malej Fatre.

Zanietený chatár, ktorého poznajú až v Kanade

Podľa spomienok pamätníkov sa Jozef Weider v úlohe chatára doslova našiel. Počas voľných chvíľ vyhrával hosťom na harmonike a s obľubou spieval terchovské piesne. Okrem chatárčenia sa venoval fotografovaniu, rád športoval a vynikal aj ako organizátor rôznych podujatí. Najmä tých športových. Napríklad taký obľúbený beh miestnych mládencov od Chaty pod Rozsutcom až do Štefanovej bol práve jeho nápad. „Cieľ sa nachádzal pri horskom hoteli pod Skalnatým mestom a víťazi boli odmenení hodnotnými cenami,“ uvádzajú autori publikácie (A. Bendík, Ľ. Bernát, M. Herchl, L. Khandl).

Pred hrozbou okupácie Československa v roku 1939 odišiel Jozef Weider (bol židovského pôvodu) do Anglicka, kde chcel propagovať svoj domov. Odtiaľ s manželkou a ročným synom emigrovali až do Kanady, kde sa usadili natrvalo. Jozef Weider ani ďaleko od domova nezaprel svojho športového a spoločenského ducha. Blízko Toronta, v Blue Mountain v Collingwoode, vybudoval lyžiarske stredisko s množstvom vlekov, ktoré sa neskôr stalo jedným z najväčších lyžiarskych stredísk v Kanade.

„V roku 1983 bol Jozef Weider zaradený do Siene slávy Kanadského múzea lyžovania, je po ňom pomenovaný aj lyžiarsky klub a konajú sa aj lyžiarske preteky na jeho pamiatku.“ (dátum úmrtia J. Weidera: 23. marec 2013, pozn. redakcie)

Rozšírenie chaty

Po emigrácii Jozefa Weidera sa novou správkyňou Chaty pod Rozsutcom stala Jarmila Uhrová. V roku 1944 pri protipartizánskej akcii bola chata vypálená fašistami. O dva roky neskôr sa chatárke s podporou miestneho klubu turistov podarilo na tom istom mieste postaviť novú chatu. Nanovo postavený turistický objekt mal kapacitu 86 lôžok v dvoj- a viacposteľových izbách, ktoré sa nachádzali na prvom poschodí spolu s izbou chatárky. Izby pre personál chaty sa nachádzali o poschodie vyššie.

„Na prízemí bola kuchyňa, dve jedálne, sklad a lyžiareň. Zásoby sa do chaty privážali po lesnej ceste zo Štefanovej, v lete sa spočiatku robila vynáška peši alebo na koni, neskôr na gazíku a v zime na lyžiach alebo na saniach ťahaných koňom,“ uvádza sa v publikácii Útulne a chaty v Malej Fatre.

V roku 1949 poskytovala chata ubytovanie v 5 jednolôžkových izbách, 12 dvojposteľových izbách a v 3 štvorposteľových izbách. Zároveň mohli návštevníci využiť aj dve nocľahárne pre 40 ľudí.

Návštevný boom

Po znárodnení chaty v roku 1951 sa novým chatárom stal František Pálka z Banskej Štiavnice, ktorý v minulosti vypomáhal na chate ako nosič. Práve na odporúčanie predchádzajúcej chatárky J. Uhrovej získal toto miesto. Od roku 1954 začala na chate pracovať ako gazdiná aj jeho manželka. Práve počas Pálkovcov sa chata stala vyhľadávaným miestom nielen pre turistov, ale aj pre lyžiarske kurzy, výcviky vojakov v teréne či pre rekreačné pobyty členov rôznych organizácií.

Navštevovali ju dokonca aj známe osobnosti zo športu a kultúry ako napríklad manželia Zátopkovci, držitelia zlatých olympijských medailí za beh a hod oštepom, výtvarníci Ľubomír Jakubčík a Václav Kautman, st. či fotografka Magdaléna Robinsonová.

„Známe sú veselé príbehy so zvieracími pomocníkmi. Legendárnym sa stal koník Pejo, ktorý vedel prejsť sám s nákladom zo Štefanovej až na chatu. Alebo: chatár František Pálka vlastnil sučku čuvača Aru, ktorá sa zabávala tým, že hostí, ktorí išli von na WC, pustila z chaty, ale naspäť už nie atď.,“ spomínajú na úsmevné príhody autori knihy.

Osudná porucha

Po Františkovi Pálkovi sa na poste chatára vystriedalo zopár ďalších chatárov, až do osudného dňa pred 37 rokmi, keď pri chate zakikiríkal červený kohút. V ten deň bol na chate lyžiarsky výcvik. Vlek premával nepretržite celý deň a práve v čase, kedy už prevádzka mala byť ukončená a lyžiari absolvovali posledný zjazd, sa v hospodárskej budove pri chate rozhorelo.

Oheň sa šíril od pokazeného agregátu na pohon lyžiarskeho vleku. Keďže v budove sa nachádzali sudy s naftou, oheň sa rozpínal nezastaviteľnou rýchlosťou. Ani sa prítomní nestihli spamätať a ničivý živel sa zahryzol do horskej chaty. Podľa spomienok pamätníkov zhorela aj ďalšia malá chata, ktorá sa nachádzala asi 6 metrov ďalej.

„17. januára 1985 okolo 16. hodiny spôsobila technická porucha na naftovom agregáte lyžiarskeho vleku požiar v hospodárskej budove, ktorý zasiahol aj turistickú chatu. Chata aj s prístavbami celá zhorela a nebola už viac obnovená. Ostala po nej len vyrovnaná plocha a v okolí posledné drobné zvyšky zariadení,“ píše sa o osudnom, ničivom požiari v knihe.

Dokonané

Hoci sa požiar rýchlo rozšíril aj na chatu, všetci ubytovaní hostia aj personál stihli pred plameňmi včas uniknúť. Nikto sa nezranil, len trauma zostala. Napriek nepriaznivému zimnému počasiu (zľadovatený terén) sa k chate pomerne rýchlo dostali aj hasiči, avšak veľa práce s požiarom nemali. Ničivý živel vykonal svoje dielo dôsledne a hrozivo.

Z chaty, ako spomínajú aj autori knihy Útulne a chaty v Malej Fatre, zostali len základy. Na rozdiel od Chaty pod Chlebom sa však zhorenú chatu pod vraj najkrajším kopcom na Slovensku nepodarilo obnoviť, nesúhlasili s tým ochranári.

Spomienky prežívajú...

Takto si na legendárnu Chatu pod Rozsutcom zaspomínala pre náš portál Daniela zo Štefanovej . „Na chatu som často nechodila, ale poznala som ju. Keď horela a sudy vybuchovali, bolo to počuť až k nám. Sudy lietali vzduchom, požiar bolo vidieť doďaleka. Je škoda, že sa chatu nepodarilo nanovo postaviť. Myslím si, že na tom mieste, kde stála, by mala dodnes veľké uplatnenie,“ skonštatovala obyvateľka Štefanovej.

Spomienky na chatu oživila cez sociálne siete aj pani Jana . „Škoda, že ju po tom požiari nepostavili znova. Bola to nádherná zastávka pred hrebeňovkou alebo pri výstupe na Rozsutec. Tam som prvýkrát pila čaj s rumom po zimnom prechode cez Rozsutec. Trochu mi omrzli nohy, tak som sedela v predsieni, brat mi nosil čaj s rumom a ja som rozmrazovala nohy. Odvtedy čaj s rumom nemôžem 😊.“

V príspevku zverejnenom na stránke Klubu slovenských turistov vyzdvihujú význam zaniknutej Chaty pod Rozsutcom nasledovne. „Ak by sa niekedy v histórii robil rebríček najnavštevovanejších chát na Slovensku, istotne by zvíťazila Chata pod Rysmi, ktorá patrí k našim najobľúbenejším chatám. No nemusela by to byť celkom pravda, ak by ešte dnes stála slávna Chata pod Rozsutcom...“ (zdroj FB: Klub slovenských turistov - KST, 11. novembra 2020).