Príbeh o čestnosti, obete a tajomných silách, ktoré ukrýva Súľov, vám priblíži legenda, spod pera Zuzany Kuglerovej, ktorá nezostala zapadnutá prachom.

Víly zo súľovského vodopádu (povesť zo Súľova)

V dávnych časoch sa hovorilo, že v jazierku, kam stekali pramene Súľovského vodopádu, sa kúpavali víly. Tancovali bosými nohami po priezračnej hladine a ich vlasy žiarili ako kvapky dažďa. No časom víly zmizli. Stalo sa tak v období, keď Súľov zasiahla ťažká bieda – polia nad drevenicami nepriniesli ani kúsok úrody, kravy nemali mlieko a obilie zhnilo pri koreňoch.

Aj súľovský Janko pracoval od rána do večera na gazdovstve, aby uživil seba a svojich mladších bratov. Jeho matka bola chorá a otec pred piatimi rokmi zomrel. Ešte pred svojou smrťou si ho však k sebe zavolal a povedal mu: „Keď ti bude najhoršie, požiadaj o pomoc pannu zo súľovského vodopádu. Má súcitné srdce, vždy sa jej uľútilo neborákov. No nevolaj ju iba tak, z roztopaše, pretože potom sa navždy z vodopádu stratí.“ Janko tieto slová nosil v srdci, každý deň chodil k vodopádu, no nikdy nemal dosť odvahy požiadať víly o pomoc. Veril, že ešte nie je až tak zle.

Hlbocký vodopád. Zdroj: inovinky.sk/František Kovár

Na piaty rok prišli suchá a všetko obilie na poli zostalo spálené. Jankova matka nemala z čoho upiecť chlieb pre svojich synov. Odtŕhala si od úst posledné, len aby nevidela svoje deti trpieť hladom. Keď Janko videl túto biedu, spomenul si na otcove slová. Zrazu si pomyslel, že nastal čas, aby požiadal pannu z vodopádu o pomoc. Vybral sa teda do Súľovských skál a po dlhšej ceste dorazil k jazierku. Nevedel však, kde má vílu hľadať, a tak si zložil klobúk, aby si doň nabral vodu a ochladil si horúcu hlavu.

„Ako tak načieral, zamarilo sa mu, že začul na hladine dupot bosých nôh. Zdvihol hlavu hore a čo vidí: dole vodopádom sa ako na kĺzačke spúšťali vodné víly. „Zaveďte ma k vašej kráľovnej!“ poprosil ich Janko. Víly ho schytili za ruky a vytiahli až na samý vrch vodopádu, kde uprostred rozbúrených vôd tancovala ich kráľovná, ľahučká, ako vie byť len vodná víla. „Povedz mi, Janíčko,“ riekla, „čože ťa ku mne privádza? Čože ťa trápi, keď máš takú smutnú tvár? Prečo sa neveselíš a netancuješ ako my?“ „Ako by som sa mohol veseliť,“ odpovedal jej Janko, „keď moja matka hladom umiera a ani ja, ani moji bratia nemáme čo do úst dať!“ Panne zo súľovského vodopádu prišlo ľúto užialeného Janka. Povedala mu: „Naber si vody do klobúka práve z toho miesta, kde sa moje nohy dotýkajú hladiny. Tú zober na svoje pole a pokrop ňou hrudy. Uvidíš, že už nebudeš viacej hladovať.“

Hlbocký vodopád. Zdroj: inovinky.sk/František Kovár

Janko ju poslúchol a urobil presne tak, ako mu povedala. Hoci sa mu polovica vody z klobúka vyliala počas strmého zostupu k poľu, tou druhou polovicou pokropil hrudy. V okamihu sa zmenili na zlato. Janko ich vzal a odniesol krčmárovi, aby za ne kúpil jedlo pre svoju matku a bratov. Bohatý krčmár sa však zaujímal, odkiaľ Janko zlato získal. A tak mu poctivý chlapec porozprával o svojom stretnutí pri vodopáde. Krčmár sa ešte v ten večer vybral k súľovskému vodopádu. Priniesol si tri klobúky – jeden v ruke, druhý v druhej a tretí mal na hlave.

„Aj on začal načierať vodu z vodopádu a čakal, kedy sa víly objavia. Nemusel čakať dlho. Tak ako Janka ho zobrali za ruky hore vodopádom, kde tancovala ich kráľovná. „Kdeže si sa tu vzal, krčmár?“ spýtala sa ho prekvapene. „Nepýtaj sa ma, ale ustúp bokom!“ rozkázal jej krčmár, ktorý chcel čím skôr vody do klobúkov nabrať. Vtedy kráľovná nahnevane dupla nôžkou. Vodopád sa vzbúril a strhol prekvapeného krčmára dole do jazierka. Nadarmo volal o pomoc... Nikdy sa do Súľova nevrátil, nikto ho už nikdy nevidel. Pravdu povediac, nikomu ani nechýbal.“

Hlbocký vodopád. Zdroj: hiking.dennikn.sk

Spolu s krčmárom sa z vodopádu navždy vytratili aj vodné víly. Jankovi sa však začalo dariť. Zostalo mu dostatok zlata, aby mohol kúpiť nové gazdovstvo pre svoju matku a poslať bratov na štúdia do sveta. Vďaka svojej poctivosti a dobrote ho neskôr v Súľove zvolili za richtára. Aj keď sa kráľovná víl už do jazierka nevrátila, Janko na ňu nezabudol. Často chodieval k vodopádu, kde pozoroval vodu, ktorá padala do jazierka. Niekedy mal pocit, že v jej zvukoch počuje spev vodnej panny. Ten hlas tam vraj počuť dodnes.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - KUGLEROVÁ, Zuzana. Turkova stupaj: povesti zo žilinského kraja. Bratislava Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2003. 133 s. ISBN 8080611653