Súľovský hrad dal Belo IV. Slovincom Vrazlovi a Stojsovi za hrdinstvo v dalmátskej vojne. Hrad sa nachádzal na vrchu Roháč. Rafael Podmanický, známy lúpežný rytier, napadol Súľov a podpálil ho. Hrad neskôr opravili. Majiteľ' Sebastián Sirmienski mal syna Teodósia, ktorý bol predsedom súdu nad zločinnou čachtickou paňou (roku 1611). Hrad spustol po roku 1730.

Smelý Suľo (autor počul torzo povesti od predmierskeho pastiera)

Pred dávnymi rokmi, pod Súľovským hradom, objavili zvedaví ľudia v jaskyni množstvo rôznych kostí. Medzi nimi však bolo aj veľa tých ľudských. „Bodaj by aj nie!“ povedal mi starý ujko na predmierskych lúkach, kde pásol kravy. „Veď' tam, ako mi ešte nebohý otec rozprávali, kedysi dávno, veľmi dávno žilo strašné trojhlavé šarkanisko.“ Táto obluda so zlostnými očami často presvecovala Súľovskú kotlinu a nasávala vône, vetriac po ľuďoch. Keď zacítila človeka, vyrútila sa z jaskyne a schrupla ho skôr, ako stihol skríknuť: „Jaj!“

Zdroj: zilinskyturistickykraj.sk

Ľudia sa obávali chodiť po cestách okolo Váhu, pretože šarkanisko túžilo po ľudskom mäse. Ak niekoho pristihlo na lúke alebo na voľnej ceste, zhltlo ho rýchlo ako lastovička muchu. Ak sa niekto nemotal vonku a nechcel ísť do ďalšej osady, šarkanisko naňho dýchlo smradľavým ohňom. „Ľudia, ak nechceli zaživa zhorieť, vybehli pred domy. A on ich po jednom hltal, alebo odnášal v pazúroch do jaskyne. Pravda; nikto nechce umrieť skôr, ako mu udrie pokojná hodinka smrti.“

Po čase však prišli na tieto miesta iní ľudia. Na lúkach sa im pozdávala paša pre kravy a ovce, v riekach a bočných ramenách bohatstvo rýb, a v hlbokých horách nachádzali dostatok divej zveri. Náčelník Mocný Orol po porade so staršími rozhodol, že nebudú ďalej putovať a zostanú tu. No čoskoro ich znepokojili nové zvesti: húfy ľudí sa tlačili na Považie od Dunaja. Boli to akísi Slovieni. Vtedy boli doby, keď sa ľudstvo hromadne presúvalo z jedného kraja do druhého, z jednej krajiny do druhej. Kraje a krajiny ešte nemali stále mená, každý rod alebo skupina si ich pomenovali po svojom. Mocný Orol utešoval svojich ľudí, že noví prichádzajúci nezaujímajú ich pasienky a hory. Títo Slovieni hľadali lepšie roviny. Aby sa predišlo konfliktom, Mocný Orol rozhodol, že sa utiahnu do susedných hôr.

Zdroj: zilinskyturistickykraj.sk

V údolí obkolesenom skalami si ľudia postavili svoje domy. No šarkan, ktorý sa tam skrýval, ich zaskočil. „Ej, či ste len opovážliví a bezočiví! Narušujete mi pokojný spánok,“ povedal. Potom zatarasil cestu skaliskami. Ľudia sa snažili nájsť východ, no všade bola neprístupná kamenná strmina. „Každý deň z vás jedného zjem,“ hovoril šarkan. „Spočítal som vás, bude mi to akurát na dva roky.“ Mocný Orol sa bránil: „Sme väčšinou starí, unavení, oslabnutí.“ Šarkan mu však povedal, že aj mladí sú ako listy v neskorých jesenných vetroch. Dohodli sa, že šarkan im dá dva roky pokoj, aby spevneli a pribrali, potom už nečaká. Odvtedy museli najšikovnejší ľudia chodiť po korisť na považské cesty. Tí, čo striehli na cudzincov, vlastne na Slovienov, prekladal na chvoste z jednej strany zátarasu na druhú.

Dolu Váhom prechádzali zástupy pekných a zdravých ľudí. Medzi nimi bolo viac mladých ako starších. Každý deň privádzali mu jedného mládenca alebo dievku. No tí, čo ich vyslali na chytačku, by mali byť opatrní. Šarkan, ktorý tam žil, by ich nečakal dlho! Bol by si pochutnával na ľuďoch Mocného Orla! Jeho ľudia sa usadili v skalnom meste. Niektorí sa utiahli do skalných dier, iní si postavili drevené domce, aby sa chránili pred dažďom a chladom. A ani šarkanovi nechceli byť na očiach. Verili, že je tam niečo zlé. Šarkan sa ich však naozaj ani nedotkol. Nechával si ich na zimné dni, keď sa na kľukatých považských cestách niekedy celé týždne nikto neukázal. Mocný Orol sa však prerátal. Všetci Slovieni nehľadali nekonečné roviny, aké mali tam kdesi za Karpatmi. „Ľudom starešinu Udiča zapáčil sa práve kraj od Bytče po veľký ohyb Váhu. V horách bolo do vôle zdravého dreva na domce, v rieke rýb, na lúkach a na poľanách dostatok voňavej paše pre statok a na slnečných stráňach našli kúsky úrodnej zeme. Keďže široko-ďaleko nikoho nebolo, potešili sa novému domovu.“

Ich radosť však začali kaliť divné straty. Ľudia im záhadne mizli. Chlapi v najlepších rokoch zmizli bez stopy. Suľo, junák v mládeneckých rokoch, sa rozhodol hľadať svoju stratenú milú, Milicu. Zašiel na Veľký Manín a Havraniu skalu. Tam zbadal akýchsi ľudí, ktorí sa pripravovali na nejakú slávnosť. Možno práve na ľudožrútsku! Suľo sa rozhodol zostať a zistiť, čo sa tam deje. Možno sa mu podarí pomôcť nešťastníkom, ktorí upadli do rúk týchto pomätencov. Pozorne sa prizerá, hľadajúc spôsob, ako sa dostane dolu. Slnko sa unavene pripravovalo na spánok, keď Suľo zrazu počul spev z doliny. Tam dolu, hlboko pod ním, spievali smutnú pieseň. „Divné, veľmi divné! Hádam len ľudožrúti neoplakávajú svoju úbohú obeť? Tí by predsa radostne hulákali a tancovali!“ Rozhodol sa preskúmať, čo sa deje.

Zdroj: zilinskyturistickykraj.sk

„V záplave horiaceho dreva pomaly rozoznával na náprotivnej strane doliny akýsi čudný silný kmeň alebo čosi ako kamenný hríb, a pri ňom ženu... Slovienku v ľanovom rubáši!... Naisto Milica! Akoby mu ktosi srdce stisol a hrdlo pritlačil medveďou labou! Zo zástupu sa oddelil chlap. Podľa masky, obleku i pohybov to mohol byť náčelník alebo čarodej. Podišiel zopár krokov pred ostatných, rukami zalomil ako prosebník pred božstvom. Čosi vykríkol. Vtedy sa mu za chrbtom rozozvučali bubny a píšťaly. O chvíľu medzi skaliskami prešľahol plameň. Kúsok vedľa druhý a potom tretí. Suľo v ich svetle rozoznáva jaskynný otvor.“

Našiel Milicu, ktorú chlapi zo skalného mesta uniesli. „Tak rád by pomohol, ale ako? V tom okamihu sa zablýskalo znova. A nie raz! Akoby sa z neba valili ohnivé vodopády. To iste nahnevaný Perún šľahá bleskmi do nepodarencov tam dolu. Dolu v kotline sa všetko rozutekalo, len Milica zostala pri stĺpe. Iste ju pripútali.“ Suľo ju zachránil a priniesol späť do osady. Medzitým sa prebrala a vyrozprávala, ako ju** chlapi zo skalného mesta prepadli** a uniesli. Nijako jej neublížili, naopak, dobre ju kŕmili. Len zo súcitných pohľadov žien vyčítala, že ju nečaká nič dobré... Mali ju pravdepodobne hodiť šarkanovi. Rada starších rozhodla: šarkana treba skántriť a nešťastníkom v skalnom meste povedať, že ak chcú so Slovienmi nažívať v pokoji, môžu zostať.

Zdroj: zilinskyturistickykraj.sk

„Vyhľadali vraj potom kdesi v horách černokňažníka, aby našiel účinné zaklínadlá. Prišiel. Sadol na šarkana a odletel. Naisto ďaleko, lebo šarkan sa viac v týchto končinách neukázal... Slovieni si na Udičovu radu zvolili smelého Suľa za knieža a oslobodení cudzinci veľmi vďačne pomáhali postaviť hrad blízko voľakedajšej šarkanovej jaskyne. Hrad i skalné mesto nesú od tých čias meno po odvážnom Suľovi.“

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - DOMASTA, Ján. Povesti o slovenských hradoch. 2. 1. vyd. Praha: Ottovo nakladatelství, 2016. 496 s. ISBN 9788074515095