O Hradku Istebné už z histórie vieme veľa. Svoje informácie ponúkol aj portál Slovanské Hradiská. Výskum tohto jedinečného miesta sa konal už v 50. rokoch minulého storočia. Vtedy sa našla bronzová krížová ihlica a krúžok z dvojitého bronzového drôtu so zoslabenými koncami. To však nebolo všetko, pretože sa odkryli pozostatky opevnenia. Odborníci predpokladajú, že každé opevnené sídlisko malo už v dobe halštatskej svoje hospodárske zázemie.

V prípade objektu Istebné-Hrádok mohol mať roľnícku osadu v doline Istebnianskeho potoka, pričom jeho figurovanie malo význam aj na území Veličianskej kotliny.

Ilustračné zábery z obce Istebné. Zdroj: Facebook/Obec Istebné

Duchovia v Istebnianskom Hrádku

Bolo to ešte veľmi dávno, keď sa blízko cesty vedúcej od Komjatnej a Žaškova rozhodli na dlhšie usadiť akísi ľudia. Pri obhliadke najvhodnejšieho miesta sa im pozdával skalný ostroh dvíhajúci sa nad riekou Oravou pri terajšej obci Istebné. Dlhšie prebývanie na tomto mieste však nemalo reálne základy, pretože vždy prišla nejaká družina, ktorá sa rozostavané domy rozhodla zrovnať so zemou. Nedá sa teda povedať, že by tu niekto z nich žil trvalo. Počas plynúcich stáročí sa miestu zanechal len názov „Hrádok".

Ilustračné zábery z obce Istebné. Zdroj: TASR/Daniel Stehlík

Medzi obyvateľmi sa však z generácie na generáciu odovzdávalo varovanie, aby si na to miesto každý dával veľký pozor, lebo v čase splnu mesiaca a o polnoci tam žiaria modré svetielka.

Technickému pokroku sa však v 19. storočí nedalo odporovať. Spoločnosť zaplavili parné stroje a mnohé iné vynálezy. Železničné trate začali križovať štáty, spájať veľké i malé mestá. Aj na Orave nastal tento trend a železničná trať mala priniesť ľuďom prácu a povznesenie celého zaostalého kraja. Netrvalo dlho a v istebnianskom chotári sa objavili muži s lopatami a krompáčmi.

Ilustračné zábery z obce Istebné. Zdroj: TASR/Daniel Stehlík

V jedno ráno, keď z vŕšku už poriadne ubudlo, jeden z robotníkov počul akýsi hlas. Obzeral sa napravo i naľavo, no nikoho nevidel. Len ten hlas stále dookola: „Toto je naša zem. Nikto vás sem nevolal. Roky sme tu v pokoji a teraz?“

Potom hlas na chvíľu stíchol. „Zle bude s vami,“ po chvíľke dopovedal stále neznámy hlas s veľkým varovaním. Robotník sa veľmi preľakol. Neprišiel sem až z talianskej zeme, aby kohosi rušil, či mu ináč zle robil. Železnicu mali postaviť, aby ľuďom slúžila. Keď si chlapi večer posadali v chalupe okolo ohniska, ten čo počul neznámy hlas sa bojazlivo spýtal suseda: „Nič si nepočul?“

„Čo som mal počuť?“ trochu sa vyzvedal sused. „Nikde nikoho, len ten hlas sa mi prihovoril. Hovoril, že je to ich zem a že nás tu nikto nevolal,“ rozhovoril sa.

Ilustračné zábery z obce Istebné. Zdroj: Facebook/Obec Istebné

Vydesení robotníci s obavami chodili za majstrom ohľadom toho, čo počuli, no ten ich vždy vysmial a odmietal uveriť takým „povedačkám". „Ha, haaa! Ak sa vám nechce robiť, berte sa kade-ľahšie. Takých ako ste vy, ja nájdem koľko chcem," odbil ich vždy majster.

Chlapi teda nedbali, niektorí sa pobrali preč, iní ostali pracovať aj ďalej. No tí, ktorí sa vrátili na druhý deň, si viackrát pretierali oči. Po celom stavenisku boli porozhadzované akési prstene, náušnice i iné ozdoby, no ich polámané krompáče, lopaty a rozdrúzgané náradie pomaly odnášala voda.

Darmo sa to už po rokoch dá popierať, no chamtivosť niektorých chlapov z tejto pracovnej družiny spôsobila, že si cennosti začali pchať všade možne - do nohavíc, pod košele ... Keď si však majster všimol, čo robia, okamžite ich pokarhal. V hneve chodil od robotníkovi k robotníkovi a jednotlivé cennosti hádzal do rieky Orava. Bol nervózny, pretože vedel, že železnicu cez spomínané územie takýmto spôsobom včas nedokončia.

V nasledujúce dni už hlas nepočuli a nikto sa im už nevyhrážal. Nikto nevedel, ako sa to stalo, len zrazu kus steny sa s veľkými kameňmi začal rútiť nadol. Chlapi s krikom utekali jeden pred druhým, no traja z nich to nestihli. Zavalili ich hŕby kameňov a zeme. V ďalšie dni už, pochopiteľne, nikto nechcel ísť do roboty.

Ilustračné zábery z obce Istebné. Zdroj: TASR/Daniel Stehlík

Majstrovi sa nedarilo na fušku zlákať ani chlapov zo susedných dedín, a tak to „vyriešil" po svojom. „Veď hej, výbušniny si aj s inými vrchmi poradili," nahlas uvažoval majster. Bolo len otázkou času, kedy sa zem pod ťarchou obrovského výbuchu zachveje. Tak sa aj stalo.

Istebniansky Hrádok bol razom rozčesnutý na dve časti. Železničné koľaje tak už bolo možné ukladať. Keď však nastala noc, začali sa diať hrozné veci a niektorí zbadali aj modrasté svetlo. Pamätníci rozprávali, že ho bolo toľko, ako nikdy predtým. A k tomu vrava ako na jarmoku.

Na druhý deň už všetko utíchlo. Ľudia verili, že išlo o duše nešťastných ľudí. Tie mali pochádzať z pradávnych čias a lúčili sa s tamojším krajom, lebo živí v túžbe po zbohatnutí im zničili domov.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - HUBA, Peter. Povesti z Oravy II. Prvé vydanie. Dolný Kubín: Janka Hubová, 2010. 72 s. ISBN 9788097017811