Keď sa práca nedarí, často to považujeme za zlé znamenie. Či už ide o nešťastnú náhodu, ľudskú nešikovnosť alebo nedbalosť, ťažko hovoriť o ľudskom zavinení, keď sa zo zvonice skotúľa zvon. Ľudia to vnímali ako zásah vyššej moci a veštbu niečoho zlého.

Hovorí sa, že sa takáto udalosť stala aj na vŕšku pod jedným z najslávnejších slovenských hradov. Tento vŕšok sa dodnes nazýva Zvonica. Z tých pár viet, ktoré sa o tejto udalosti tradujú, sa vynoril celý príbeh. Mohol byť aj iný, ale tento ticho znie z ozveny starého vojnového zvona pod strmými hrebeňmi Nízkych Tatier, kam sa dostal ozvenou hlasov iných zvonov.

Zdroj: zilina.sp21.sk

Veštba zo Zvonice

V časoch nečestných panovníkov, ktorí ustupovali tureckému útlaku, patril hrad jednému z najmocnejších mužov v krajine, hrdinskému kapitánovi. Na hrade však často nebýval, pretože krajinu sužovali nepokoje. Hrad obývala jeho manželka Žofia, ktorá bola často chorá a bývanie na hrade jej škodilo. Preto žila v neďalekom kaštieli, kde aj zomrela a bola pochovaná v hradnej kaplnke. Hrad pustol, pretože sa oň nikto nestaral. Nakoniec ho obnovili remeselníci zo Žiliny, ktorí opravili strechy, okná a hodiny vo veži. Zvon v kaplnke však už nebolo možné opraviť, pretože bol puknutý a pokrytý hrdzou.

Kastelán poslal hajdúcha na koni do Prešporka s listom pre pána Františka, aby sa postaral o zvonec, ktorý mal upozorňovať na nebezpečenstvá. Hajdúch do večera dorazil do podhradia Trenčína, kde prespal. Na druhý deň podvečer už videl vežičky prešporského hradu a vežu korunovačného chrámu. O hodinu neskôr už stál pred kapitánom a čakal, kým si prečíta list.

„Do rána počkáš na odpoveď,“ povedal kapitán a hodil hajdúchovi zopár strieborniakov. „Aby ti nebolo smutno,“ žmurkol na neho a kývol, že ho prepúšťa. Ráno bol pripravený list a kapitán ešte pre istotu nakazoval hajdúchovi: „Nech zvon vo vežičke nechajú tak alebo ho vyhodia, aby nespadol a dakomu sa dačo zlé nestalo. V meste je istý pán, ktorého treba požiadať, nech zaobstará nový zvon. Ale nebude vo vežičke. Postavíte pod hradom na tom holom vŕšku vysokú drevenú zvonicu a tam nový zvon zavesíte. Zvonárom nech je ten, čo v dedine zvonieva. Nezabudni vybaviť, ako ti kážem. V liste je aj meno toho pána zo Žiliny, čo dá na stavbu i zvon peniaze. Daj na seba pozor a list chráň ako oko v hlave,“ prepustil kapitán hajdúcha. Ten nelenil, vysadol na oddýchnutého koňa a pobral sa popri Váhu známou cestou domov. Piate ráno, odkedy sa vybral na cestu, už ho znova zastihlo doma. Kastelán čítal list a vydával patričné pokyny.“

Zdroj: zilina.sp21.sk

Hajdúchom prikázal, aby v dedinách na Kysuciach vybrali drevo zo skalnatých lesov, ktoré faktor skontroluje na stavbu zvonice. Posla poslal do mesta s listom pre pána, ktorý zabezpečí zvon aj povoz. Mládenec rýchlo schoval list za košeľu, až ho horúca pečať popálila.

Nasledujúci týždeň prichádzali vozy s volmi, ktoré ťahali ťažké drevo na kopec. Chlapi tam už vykopali jamy, tesári pripravovali stĺpy a mládenci nosili kamene. Zvonica rástla rýchlo. Hajdúsi na koňoch dozerali na prácu a občas korbáčom popohnali menej usilovných robotníkov. Kastelán prikázal spevniť cestu na kopec kamením a štrkom, aby vozy mohli prejsť. Robotníci rozbíjali skaly a spevňovali cestu, ktorá čoskoro vyzerala ako kráľovská. Po nej jedného dňa priviezli nový zvon.

„Chlapom i mládeži sa tajil dych, keď ho videli. Ligotal sa ako zlatý, novučká stolica z orechového dreva bola vyleštená a vyzerala mocná, že by udržala aj dvakrát taký zvon. Bolo treba uznať, aj tento bol mohutný. Srdce v ňom ešte neviselo, ležalo na boku priviazané rovnakým hrubým povrazom, aký držal aj prevzácny náklad na voze. V koči za vozom sa doviezli aj traja neznámi muži. Pán, ktorý zvon objednal a dal doviezť až z Nemecka, a s ním dvaja múdro sa tváriaci mešťania v čiernych kabátoch. Hovorili jazykom, akým sa aj cisárski velitelia medzi sebou a so svojimi vojakmi zhovárali. A pustili sa dávať príkazy a pokyny. Jeden z nich vyliezol do zvonice a pozorne si obzeral drevenú kolísku na zvon. Potom pokýval hlavou na súhlas. Popri zvonici vyrástlo rýchlo pevné lešenie a na dva mocné trámy na jeho vrchu zavesili kladku. Vedľa nej ešte jednu a pomedzi ne na hrubom konopnom lane spustili tretie koliesko s hákom. Pod lešenie dotiahli voly voz so zvonom. Okolo stolice omotali ďalšie laná a stredom ich zavesili na koliesko medzi kladkami. Skúsili potiahnuť, no nevedno ako, zošmyklo sa koliesko z lana a milý zvon z doštenáka.“

Zdroj: zilina.sp21.sk

Dve dosky praskli a zvon sa skotúľal dolu svahom, zastavil sa v rozbahnenom teréne a zaryl sa do hliny. Ľudia boli šokovaní, niektorí sa prežehnávali a šomrali o nešťastí. Veliteľ hajdúchov ich však napomenul, že zvon bol zle upevnený a prikázal ho zachrániť. Ľudia rýchlo zorganizovali prácu, zvon očistili a zavesili ho späť na miesto.

Deväť mužov začalo ťahať lano na pokyn čierneho pána a zvon sa ľahko dostal na miesto. Pomocou kolieska ho dopravili nad kolísku a uložili. Jeden mládenec navliekol slučku povrazu na rameno stolice. Potom vytiahli srdce zvona, traja chlapi ho pridržali a kováč upevnil hák srdca do oka zvona. Nakoniec uzavrel medzeru ohnivkom z ocele, ktoré po vychladnutí pevne držalo hák.

„Ľudia pod zvonicou uprene sledovali každý pohyb tých, čo zvon vyťahovali a upevňovali. V očiach sa im zračilo napätie a zvyšok strachu, čo pocítili pri páde zvona. No bola v nich aj radosť a hrdosť. Za krátky čas postavili vysokú zvonicu a v nej visí prekrásny zvon, čo bude do širokého okolia oznamovať, kedy treba Najvyššiemu modlitbou ďakovať, kedy sa treba pred nebezpečenstvom ratovať a kedy nechať všetko tak a ratovať majetok, ak ho zachvátil požiar alebo začala brať rozbúrená voda Váhu.“

Zdroj: zilina.sp21.sk

Zvonár z dediny sa obliekol do najlepších šiat a vyšiel k povrazu. Popľul si ruky, prešiel dlaňou po ústach a zaprel sa do povrazu. Zvon zaznel hlasom, aký nikto v doline ešte nepočul. Stromy sa naklonili k zvonici, vietor niesol zvuk až k panským domom v Žiline. Ľudia sa usmievali, chlapi zložili klobúky, ženy sa modlili a spievali chvály.

Od hradu prišiel koč s dvoma súdkami vína, chlebom a pečenou baraninou. Kastelán hostil všetkých, čo pomohli postaviť zvonicu, aj tých, čo sa prišli pozrieť. Mladý farár pokropil zvon svätenou vodou a trikrát prežehnal krížom. Dedina sa za svitu hviezd rozchádzala, väčšina v dobrej nálade, len pár stareniek šomralo o nešťastí.

„Dalo na seba čakať, no napokon predsa prišlo. Sedem rokov od postavenia zvonice a prvého zvonenia hradný pán na jednom zo svojich hradov ťažko ochorel a zakrátko zomrel. Zvesť o jeho smrti ohlasoval aj b a za jeho nesmrteľnú dušu sa modlili ľudia najmenej zo siedmich dedín pod hradom. Veď odišiel smelý a statočný vojak, dobrý pán a spravodlivý muž, čo sa nemohol prizerať, ako jeho krajinu nezodpovední vládcovia zapredávajú Turkom. Aj preto bol jedným zo strojcov povstania a medzi zapredancami si narobil veľa nepriateľov. Nenávisť tých, čo páchajú krivdu na statočných, ide až za hrob. A podliaci sa mstia aj na potomstve tých, ktorých potupili. Nebolo to inak ani po smrti nášho pána grófa.“

Zdroj: zilina.sp21.sk

Po smrti grófa sa cisárski posluhovači začali zaujímať o jeho majetok, keďže nedokázali preukázať zapojenie jeho rodiny do vzbury. Na príkaz panovníka bol hrad nad Váhom zničený, sedem rokov po grófovej smrti. Zostali len ruiny a zvonica, ktorá sa po ďalších siedmich rokoch zrútila. Zvon vypadol a pri páde vydal hlboký tón, ktorý vystrašil ľudí v okolí. Zvon sa skotúľal do bahna pri rieke a zmizol.

Každých sedem rokov v tú istú noc zaznie z močariny tiché zvonenie, ktoré sa zmení na jasný hlahol a potom stíchne. Ľudia veria, že zvon volá, aby ho vyslobodili, a ten, kto ho nájde s čistým úmyslom, bude šťastný. Ak však niekto myslí na bohatstvo, zvon sa mu neukáže a zahynie v močiari.

Čas a prírodné živly zničili všetky stopy po zvonici, zostalo len meno Zvonica a tento príbeh, ktorý sa mohol stať takto, alebo aj inak.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - MIŠÁK, Peter. Najkrajšie slovenské povesti o zvonoch: Vojnový zvon. 1. vyd. Žilina: Georg, 2012. 168 s. ISBN 9788089401864