Liptovské Tatry, podobne ako iné rozsiahle pohoria, sa v miestach svojej najväčšej rozložitosti zdajú byť nekonečné a neprekonateľné. Keď sa postavíte do hlbokej doliny a pozriete sa nahor, sú tam. Obrátite sa doľava či doprava, a stále ich vidíte. Sú všade okolo. Pri výstupe nahor strácajú svoju hôľnu podobu a krajina ukazuje svoju drsnejšiu tvár, podobne ako každá minca má dve strany.

Prechádza do strmých skalnatých brál, z ktorých sa k nebu týčia dva ostré štíty - Roháče. Od nepamäti Oravci, podobne ako Slováci v iných častiach krajiny, nazývajú prvý z týchto štítov Ostrý Roháč a druhý Plačlivý, alebo presnejšie Plačlivô. Prečo dostal taký smutný názov? Človek ho počuje a ak je citlivejší, môže aj zaplakať. Pozrie sa na úpätie hory, kde vidí štyri veľké mláky, štvoricu modravých plies v dlaniach horskej krajiny, a v duchu si povie: „Muselo tu byť veľa bolesti a veľa sĺz muselo stiecť, aby sa tu nazbieralo toľko vody.“ Povesť nám hovorí, že tieto myšlienky nie sú ďaleko od pravdy.

Zdroj: kamnavylet.sk/Julo Mlich

Matkin smútok v Roháčoch

Kedysi dávno medzi týmito vrchmi žil bača so svojou milovanou ženou a dvoma synmi. Chlapci vyrastali v súlade s prírodou, akoby ju mali za tretieho súrodenca. S pribúdajúcim vekom sa čoraz viac podobali na svojho otca, nielen vzhľadom, keď mu pomáhali pri napájaní oviec, ale aj pracovitosťou a láskou k životu. Bača nebol bohatý, ale vďaka svojej šikovnosti a usilovnosti jeho rodina netrpela núdzou. V lete pásol ovce na šťavnatých lúkach, dojil ich a syr spolu s vlnou predával na jarmokoch. Na jeseň rúbal drevo a v zime, keď okolo chalupy zúrila metelica, strúhal šindle. Bol zručným šindliarom a jeho výrobky boli veľmi žiadané. Roky takto pokojne žili, no nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. Ich rodinné šťastie si všimla zlá Poludnica, nešťastná duša premenená na neľútostnú mátohu, ktorá sa zakráda za bieleho dňa a kradne ľuďom duše. Koho si vyhliadne, tomu štvrté ráno kohút už nezaspieva.

„Táto stelesnená zloba sa raz na krivých nohách postavila pri bačovom košiari a zaškriekala takým hlasom, ako keď vrana vranu klove: „Bača, bača, páči sa mi tvoja duša, do troch dní si prídem po ňu! Strhol sa najskôr bača. Prekvapil ho hlas za chrbtom, a keď videl, akú majú návštevu, vedel, že je zle. No nevzdal sa hneď, také slabošstvo nemal v povahe: „Poludnica, vypočuj ma, a ak v tebe ostalo niečo z človeka, pochopíš ma. Mám ženu a dvoch synov, ktorí ešte nevládzu robiť všetku chlapskú robotu, musím sa o nich starať. Daj mi odklad, príď o pár rokov. Potom s tebou pôjdem bez reptania!“

Zdroj: kamnavylet.sk

Čo si však Poludnica zaumieni, to jej nikto z hlavy nevyženie, ani z tejto oravskej - podroháčskej. Na tretí deň sa od kopcov prihnala nevídaná búrka. Jeden z bleskov najprv rozpáral oblohu a potom aj nešťastného baču. Bačovka dolu v dedine zapálila hromničku, pomodlila sa s chlapcami, a keď búrka ustala, vyšli na priedomie čakať muža a otca. Živého sa ho však už nedočkali. Jeho chladné telo priniesli na nosidlách z čečiny štyria chlapi. Plakali a bedákali, ale už si nijako nepomohli. Museli žiť ďalej.

Po pár dňoch, keď baču pochovali, sa všetci traja pozviechali a pracovali za štyroch, aby všetko bolo tak, ako má byť. Čas milosrdne zacelil ranu a zdalo sa, že chlapci svojou podobou aj prácou nahradia otca. To však opäť upútalo pozornosť Poludnice, ktorá po troch rokoch čakala na bačovku vracajúcu sa od košiara: „Žena, vdovica, teraz sa mi zapáčila duša tvojho staršieho syna. Do troch dní si po ňu prídem!“

Matku premohli mdloby, no aj ona, podobne ako jej muž pred rokmi, bojovala. Tentoraz o život svojho syna: „Poludnica, muža si mi vzala, na syna mi nesiahaj. Ak v tebe zostal aspoň kúsok ľudskosti, necháš ho na pokoji.“ Márna snaha aj nádej. Chlapec na druhý deň ochorel, nevládal vstať z postele a na tretí deň mu horúčka vzala život. Nepomohli ani liečivé bylinky, ani tajomné zariekania vedmy. Pochovali ho do čiernej zeme, pod drevený kríž vedľa otca.

Zdroj: kamnavylet.sk

Čas opäť musel ukázať svoje liečivé schopnosti, keď matka zostala len s mladším synom. Teraz pracovali za štyroch a práca im pomohla zabudnúť na ťažké chvíle a bolestivé spomienky. No chalupu, ktorú Poludnica raz navštívi, už nepustí, kým ju celú nevyľudní. Ani nie po mesiaci, práve keď si sadali k nedeľnému obedu, vrzli pánty na dubových dverách a Poludnica sa objavila na prahu. Krutým pohľadom sa zahľadela do láskavých materských očí, ukázala hrčavým prstom na chlapca a povedala, akoby kosou zaťala: „Darmo sa mi skúšaš brániť, do troch dní je moja aj duša tohto fagana!“

Matke vypadla misa z rúk a klesla na kolená vedľa črepov: „Poludnica, už si mi dvoch blízkych vzala, nechaj mi aspoň tohto posledného, veď bez neho môj život už nebude mať nijakú cenu!“ To bolo presne to, čo Poludnica chcela. Po troch dňoch obliekli mladšieho bačovkinho syna do smútočného rubáša a uložili ho do chladného hrobu vedľa otca a brata.

Bačovka zostala sama pod oravským nebom. Už sa o nič nestarala, nemala pre koho. Každý deň chodila na hroby milovaných, menila kvety a plakala. Jej hojné a horúce slzy stekali do doliny, najprv vytvorili jedno pleso a potom ďalšie tri. Za každého člena rodiny jedno. Po čase už chudera od hrobov ani neodchádzala. Nemala síl ani dôvod. Chradla, srdce jej prestalo biť, zrak zmútnel ako voda plesa po letnej búrke a telo zrastalo so zemou, až sa zmenilo na nepoddajnú skalu. Nad ňou už Poludnica nemala moc, a preto skala rástla, dvíhala sa a dodnes stojí na tom istom mieste ako hora.

Plačúca hora - Plačlivô, z ktorého neustále steká voda a napája štyri plesá. Za každého člena rodiny tečú slzy matky premenenej na žulu. Zdanlivo tvrdú, no keď k nej priložíte ucho, určite budete počuť stále tlčúce ľudské srdce.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - VÁLEK, Igor. Povesti o slovenských jazerách, plesách, studniach a studničkách. 1. vyd. Martin Vydavateľstvo Matice slovenskej, 2017. 118 s. ISBN 9788081152566