Turiec je rieka na strednom Slovensku, ktorá preteká rovnomenným regiónom a územím okresov Turčianske Teplice a Martin. Pramení v Kremnických vrchoch na svahu Svrčinníka vo výške približne 1 090 metrov nad morom. Na začiatku tečie na juhozápad k obci Turček, neskôr pokračuje k Sklenému a cez Turčiansku kotlinu ďalej prevažne v smere juh - sever. Vlieva sa do rieky Váh pri Vrútkach vo výške približne 378 metrov nad morom.

Medzi najvýznamnejšie prítoky patria Teplica, Dolinka, Blatnický, Beliansky, Sklabinský a Valčiansky potok, Jasenica a Vríca. Dĺžka rieky Turiec je 77,4 kilometra, niekde sa uvádza 66,3 kilometra, a odvodňuje územie o veľkosti 934 km². Na hornom toku bolo postavené impozantné vodné dielo - nádrž Turček, ktorá slúži na zásobovanie pitnou vodou. Rieka medzi Moškovcom a Martinom vytvára množstvo meandrov a je chráneným územím s európskym významom vďaka bohatému výskytu vzácnych druhov vtáctva a ekosystému. Existuje viacero teórií o pôvode názvu rieky. Jedna hovorí, že pochádza z ľudovej reči a znamená „Tu riečka!“, teda „Tu (sa nachádza) riečka, Turiečka.“ Iná teória hovorí, že názov Turiec súvisí so sarmatským kráľom Turanom, čo je zaujímavý príbeh, ktorý teraz doplníme aj povesťou.

Ilustračné foto. Zdroj: Facebook/Peter Jenco

Turanov riečny dar

Raz sa preďaleko bili dvaja veľmoži o moc nad krajinou a bohatstvo ukryté v jej hlbokých údoliach. Muran so svojimi spojencami zvíťazil a jeho protivník Turan musel utekať. S malou skupinou verných bojovníkov sa vydali dňom i nocou až do vysokých hôr, ktoré obkolesovali obrovské jazero. Tmavo zelená voda v obkľúčení skál pôsobila ako smaragdové očko v prsteni. Turan zoskočil z koňa a gestom muža zvyknutého rozkazovať objal širokú krajinu: „Tieto hory sú hradbou, akú by sme ani za sto rokov nepostavili, tu sme v bezpečí. Vody sú určite plné rýb a lesy zveriny, ani hladom nezahynieme.“ Bojovníci prikývli a pustili sa do stavby hradu. Kvôli stavbe museli vysušiť veľkú časť jazera a brodiť sa v blate, a tak ho nazvali Blatnickým. Turanov ľud sa udomácnil, zakladali rodiny a rodili sa deti. No chýbal im chlieb, ktorý patril na stôl. Nemali však zem, na ktorej by mohli pestovať obilie. Veľmož povolal najmocnejších bojovníkov Ctiboja a Milivoja: „Ste veliteľmi najmocnejších družín, musíte sa postarať, aby sme mali zem, ktorú môžeme obrábať. Vysadnite na kone, cválajte za kamenné hradby hôr a skôr sa nevracajte, kým ju nenájdete!“

Pochopili, že aj násilím musia získať zem, ktorá im k rybacine a divine bude dávať na stôl aj voňavý chlieb. Jeden išiel na koni tam, kde slnko vyháňa rannú tmu, druhý na miesto, kde sa víťazne večerná tma vracia. Turan dlho obchádzal okná najvyššej veže orlieho hradu, hľadel sem a tam, ale bojovníci sa nevracali. Nakoniec zbadal veľký oblak prachu, do ktorého sa spojili dva menšie. Ctiboj a Milivoj už pred ním kľačali, jeden na ľavom, druhý na pravom kolene, a zadychčane kričali: „Knieža, našli sme, máme zem, ani sme bojovať nemuseli.“ Ctiboj dychčiac hovoril: „Veľká rieka sa na severe vlieva do jazera,“ Milivoj pridal: „Našiel som miesto, kde sa dva horské hrebene zvažujú do tesnej doliny a tam by sa dalo prekopať koryto.“ Turan sa potešil: „Tak ho prekopeme, vodu odvedieme a z úrodného dna jazera budeme jesť chlieb! Aj keď to bude ťažká práca, nad skalou zvíťazíme! Vždy tak bolo, že na chlieb treba ťažko robiť. Hor sa do práce!“

Ilustračné foto. Zdroj: Facebook/Anna Thomková-Baranová

Všetci muži, mladší aj starší, dokonca aj chlapci, sa pustili do náročnej práce. Lámali skalu za skalou, odnášali nalámané kusy a stále sa vracali. Z Turanovho okna to vyzeralo, akoby sa mravce pustili chodníčkom možno aj celé mravenisko odnášať. Hoci sa skala zdala tvrdšia ako ľudská vôľa, časom bolo vidieť výsledky úsilia mnohých párov rúk. Veľmož sa tešil: „Ej, veru sa dočkáme voňavého chlebíka. Mäkučkou striedkou budeme deti i starcov hostiť a pevnejšou kôrkou si my budeme vytierať šťavu z pečeného mäsa!“ No v jeden letný podvečer mu prišli zvestovať hroznú správu. V jazere sa objavila vodná panna, možno bublaním klesajúcej vody, možno hrmotom lámanej skaly, ale zobudila sa a ohlásila svoju prítomnosť.

„Krásna je ako jagavý slnečný lúč, no silná a trestajúca ako blesk za najsilnejšej letnej búrky. Ba ešte aj krásne spieva, ale iba preto, aby lákala mládencov k sebe a potom ich nemilosrdne topila. Koho raz schytila, ten sa už nevynoril, na dno stiahla hádam už aj desať tuctov najlepších lámačov skál,“ prekrikovali sa chlapci. Turan, bohatý veľmož, sa rozhodol, že pannu, ktorá im nechce dožičiť chlieb, lapí do siete s okami z tenkého medeného drôtu. S najzručnejšími rybármi uplietol sieť a vydal sa na lov. Keď privesloval k vodnej panne, ktorá bola zaujatá lovom ľudí, prehodil jej cez telo sieť. Biela panna sa snažila zbaviť pavučiny, ale čím viac svaly napínala, tým hlbšie sa jej medené oká do tela zarezávali.

Ilustračné foto. Zdroj: Facebook/Anna Thomková-Baranová

Nakoniec sa podvolila a sľúbila Turanovi, že zmizne z jazera, ak ju prepustí. „Mocný Turan, vzdávam sa! Len ma prepusti na slobodu a ja sľubujem, že navždy zmiznem z tohto jazera. Ba navyše ti splním aj jedno želanie.“ Turan ju nechal ešte chvíľu siliť v sieti, aby si uvedomila prehru. Potom jej povedal, aby vystrčila chvost cez dieru v sieti a prebila ním skalu. Biela panna tak urobila a voda jazera sa začala vyprázdňovať. Veľký vír v strede jazera sa roztáčal ohromnou silou a kotlina medzi vysokými horami sa postupne vyprázdnila.

Turanovi ľudia obrábali úrodné dno, zasiali pšenicu a po zbere ju v novopostavených mlynoch zomleli na bielu múku. Gazdiné napiekli voňavý chlieb v peciach a všetci sa tešili, že sú konečne doma. Veď domov je tam, kde na stole vonia mäkučký chlebík. Aj dnes v príbytkoch Turca sa tento dar každodenne objavuje na stoloch, víta domácich i hostí. Turiec, ktorý kedysi len pritekal, teraz preteká Turčianskou záhradkou zo severu na juh – ako zurčiaci svedok celého príbehu, ktorý si za svedkov berie množstvo riečok a potokov.

Ilustračné foto. Zdroj: Facebook/Anna Thomková-Baranová

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - VÁLEK, Igor. Povesti o slovenskej vode. 1. vyd. Martin: Vydavateľstvo Matice slovenskej s.r.o., 2020. 176 s. ISBN 9788081152993