Rieka Kysuca pramení pod vrchom Hričovec a pri Žiline sa vlieva do rieky Váh. Svoje meno vtisla aj celému regiónu na severe Slovenska, predstavujúcemu hranicu Slovenska s Poľskom i Českom. Údolie rieky je široké a vedie ním železnica, ponúkajúca pekné výhľady na Turzovskú vrchovinu, Javorníky a Kysucké Beskydy. Kysuca prvú polovicu svojej dĺžky tečie na severovýchod, až pri Čadci sa stáča na juh. Celková dĺžka rieky je takmer 67 kilometrov a odvodňuje územie o rozlohe približne 1 053 km², pričom väčšina z neho leží na Slovensku. Vedie cez kraj, kde sa rozvinulo remeslo a drotárstvo, ktoré sa postupne stalo súčasťou života a umenia.

Blízko rieky Kysuca upútava pozornosť veľká skala, ktorá už z diaľky pripomína obrovského psa. Keď sa na ňu pozriete, hovoríte si: „Tento bundáš určite zdvihne chvost, rozďaví papuľu a rozbreše sa tak, že to bude v ušiach zaliehať!“ Ľudia si túto podobu všimli už dávno a kameň nazvali „Psom“. Napriek jeho veľkosti sa však neobávali. Pltníci z Harvelky, keď pristáli s plavidlami na brehu v tejto časti rieky, si radi oddýchli práve pri tejto skale. Držala pevným chrbtom teplo slnečných lúčov a keď fúkalo, poskytovala útočisko pred vetrom.

Prameň rieky Kysuca. Zdroj: google.com

Psia skala a kysuckí pltníci

Raz sa jeden z kysuckých pltníkov, ktorí splavovali drevo z Kysúc dolu po rieke Váh, zastavil v jednej krčme na dolniakoch. Chcel si oddýchnuť po dlhej ceste po sporných vodách a pod horúcim slnkom. Vošiel dovnútra, cvrnkol prstom do striešky klobúka a chcel pozdraviť. Krčmár mu však skočil do reči: „Počuj, pltník, nie si náhodou z Kysúc?“ Pltník bol hrdý na svoj pôvod a remeslo: „Pravdaže som odtiaľ. Spomedzi Bystríc, Starej a Novej. Drevko splavujeme, keď je voda prajná a neprieči sa ako dievka pred vydajom. Aby ste tu dole mali z čoho krčmy stavať a do čoho vínko stáčať.“ Krčmár ho úslužne obslúžil a pokračoval v otázkach: „Nuž a keď tak letíš plťou nadol, nezbadal si niekde pri rieke skalu, čo sa podobá na veľkého psa? Keď som ja tvojím krajom kedysi prechádzal, raz som pri nej prespal. No a mal som pocit, akoby ma v noci verná psia duša strážila pred nebezpečenstvom.“

Pltník si odrezal kúsok slaniny, hlboko sa napil, utrel ústa a povedal: „Krčmárko, a vari sa vám zdá, že mám zlé oči? Všetci pltníci tú skalu poznajú a majú ju radi. No a mne navyše celkom pripomína nášho Dunča. Aj pred pár dňami som pri nej sedel a z fajočky bafkal.“ Krčmár vážne poznamenal: „Počúvaj, bratku z plte! Keď vieš, kde je tá skala, nemohol by si mi ju priviezť na plti? Priamo sem pred krčmu. Dobrá odmena ťa neminie!“ Pltník dlho nepremýšľal, vedel, že treba jednať, keď sa núka príležitosť: : „Keď len toľko, krčmárko, veď sme neraz vozili na pltiach aj mlynské kamene, hádam aj tento zvládneme. Nemáme plte zo zápaliek, sú z poctivého dreva našich lesov!“ Tľapli si pravicami až to zahrmelo a dohodu zapili dúškom pálenky. Pltník sa rozlúčil a krčmár odvtedy akosi zabúdal na hostí pri stoloch, no o to častejšie vykukoval z dverí, či sa pltníci so psou skalou neblížia. Už stretol rôznych ľudí, aj takých, za ktorých by nedal deravý groš, ale toto bolo niečo iné.

Ilustračné foto. Zdroj: Facebook/Viktor Juriga

Pltník nehovoril do vetra. Ešte v deň, keď odišiel od krčmára, povedal dvom kamarátom z pltníckej partie, že si všetci môžu dobre zarobiť. Treba len toho psa z kameňa vyteperiť na plť a tak uložiť, aby sa po ceste nesprevádzal do vody. „Cestou si aj posedieť na nej môžeme!“ súhlasili kamaráti. Doma zviazali novú, pevnú plť a vyrazili dolu prúdom. Pri Psovi pristáli na brehu a s veľkým úsilím - lebo bola naozaj ťažká, tá potvora! - ju umiestnili uprostred, aby sa neprevalila. Ešte sa smiali, že ten krčmár má pálenku nielen v sudoch, ale asi aj v hlave, keď chce platiť za obyčajnú skalu. „Na kieho ďasa mu len bude? Hádam si chce na nej ostriť nožík?“ „Ba či skôr nechce na žrádle pre psa šetriť, lebo tento si pýtať nebude?“ Voda bola pokojná, pltníci sa šťastne splavili z Kysúc a potom aj dolu Váhom. Možno už na piaty deň krčmár mohol od steny krčmy odlepiť chrbát a vybehnúť im v ústrety, keď ich uvidel v riečnom ohybe. Už ich obskakoval, ešte len skalu za krčmu presúvali. Až sa mu oči rozžiarili pri pohľade na to obrovské skalisko. Najprv si ho premeral zo všetkých strán, potom ho ohmatal na jednom mieste a vtedy sa mu na tvári rozlial blažený úsmev: „Ej, veru, ani neviete, ako dobre ste urobili. Neobanujete svoju robotu, to prisahám!“

Začala sa hostina, ale aká! Pltníci ešte nikdy nezažili takú nádhernú hostinu, a to aj napriek tomu, že boli všetci až vo Viedni. Krčmár ich usadil za stôl s bielučkým obrusom v najparádnejšej izbe a poznášal naň všetko, na čo si len pomysleli. V ten deň sa najedli a napili až po uši. Zdalo sa im, že po toľkej pálenke a víne, čo im do pohárov tieklo, by sa mohli plaviť ako po Kysuci. Čoby po Kysuci, po veľkom Dunaji! Túto noc nespali na plti, ako bývalo zvykom. Uložili ich do čistučkých a mäkučkých perín. Na druhý deň, keď sa až pred obedom zobudili, išli sa rozlúčiť s krčmárom, no ten ich nechcel pustiť len tak: „Chlapi, hádam nepôjdete do sveta na lačný žalúdok. Tu si sadnite, sýtej praženice zajedzte a ešte ju i dobrým vínom zapite, aby vám klobása z nej nezaškodila!“ „Keď dávajú, ber, keď bijú, utekaj!“ povedal faktor Marek za všetkých, a pustili sa do neskorých raňajok.“

Ilustračné foto. Zdroj: Facebook/Peter Belko

Zas hodovali a spievali, Ďurovi sa už hlava opäť začala kučeravieť žartovnými myšlienkami: „Krčmárko, keď tak dobre spolu obchodujeme, ešte vám i drevo predáme.“ „No a to už načo, veď krčmu i maštaľ postavené mám?“ „No hej, ale ešte potrebujete postaviť aj búdu pre to psisko, čo sme dotrepali, a tá bude väčšia ako maštaľ!“ vyprskol Ďuro a ostatní pltníci sa tiež pustili do rehotu.“ Krčmár sa však neurazil, tiež sa veselo zasmial a rukou siahol za široký opasok. Keď ho odtiaľ vytiahol, stískal v ňom bruchatý mešec: „No, ešte som vám dlžný odmenu za statočnú robotu!“ Rozviazal mešec a každému začal na dlaň odratúvať dukáty, žltučké ako praženica na tanieroch. Stíchli, akoby ich niekto utíšil, lebo sa ťažko smeje ten, čo musí po dychu lapať. „Berte, zaslúžite si, dukáty pochádzajú z Jánošíkovej jaskyne a tá bola vždy otvorená pre dobrých ľudí. Mne ich odkázal kamarát, ktorý zbojníčil so slávnym zbojníckym kapitánom, no dlho sa k nim nemohol dostať. Hajdúsi sa o ňom dozvedeli od zradcu. Sliedili za ním ako psiská. Asi aj preto mu napadlo, keď pred nimi utekal, že ich nasype do toho psieho skaliska. V ňom dukátiky driemali až do včerajšieho dňa, keď ste mi konečne skalu priviezli.“

Ilustračné foto. Zdroj: Facebook/Jozef Ondrašina

Dopovedal im celý príbeh. Sám nemohol ísť po peniaze, lebo by ho určite niekto spoznal. Usadil sa teda, opásaný krčmárskou zásterou, na dolniakoch a čakal, kým sa nájde niekto, kto mu vzácnu skalu privezie. Potom všetkým stisol ruky a vyprevadil ich až k plti. Pozeral za nimi dlho, akoby sa chcel ubezpečiť, že určite odplávali. Týmto chlapom veril, no vedel, že sa im hocikedy môže v inej krčme pošmyknúť jazyk a bude s ním zle. Namiesto bieleho chlebíka s dobrým vínkom vo veľkej izbe bude stvrdnutú väzenskú kôrku púšťať dolu hrdlom a zapíjať ju potuchnutou vodou v tme temnice. Pltníci ani nevedeli, ako sa v ten deň opierali do vesiel a splavili poriadny kus rieky. Až večer, keď k brehu prirazili a pri ohníku si tie darované dukáty obzerali, hovorí faktor: „Chlapi, ja si aj tak myslím, že krčmár bol tým skutočným zbojníkom, čo sa schovával! Uvidíte, že keď pôjdeme nabudúce okolo krčmy, už ho tam nenájdeme.“

Ilustračné foto. Zdroj: Facebook/Palino Bakulik

Pravdu mal. Keď pltníci po nejakom čase do tej dolniackej krčmy prišli, vítal ich a obsluhoval akýsi úplne cudzí človek. Zmizol takto ďalší zbojník, Jánošíkov druh, kdesi v šírom svete. Dnes už ani nevieme, kde tá jeho bývalá krčma stojí. Iba ak kdesi uvidíte skalu, čo sa na psa podobá, skúste ju ísť prehľadať. Možno v nej ostal zabudnutý nejaký žltučký dukát, ba možno aj hromádka.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - VÁLEK, Igor. Povesti o slovenskej vode. 1. vyd. Martin: Vydavateľstvo Matice slovenskej s.r.o., 2020. 176 s. ISBN 9788081152993