Sklabiňa je obec, ktorá podľa popisu z ich vlastného webu leží vo východnej časti Turčianskej kotliny v doline Sklabinského potoka. Nadmorská výška v strede obce je 490 metrov nad morom, v chotári od 443 do 1 041 metrov nad morom. Severozápadnú časť chotára na odlesnenej pahorkatine tvoria treťohorné flyšové pieskovce a ílovce, juhovýchodnú časť na západných svahoch Veľkej Fatry tvoria druhohorné horniny. Zalesnený je jedľobučinami a smrečinami. Prevládajú hnedé lesné pôdy a rendziny.

Zdroj: slovakia.travel

Povesť o Jánošíkovi na Sklabini

Príbeh o Jánošíkovi na Sklabini začína v historických časoch, kedy sa už síce „voda liala a piesok sypal", no atmosféra v spoločnosti bola depresívna a zúfalá. Hlavne, keď sa rozprávame o spoločnosti poddaných. Panstvo vždy od poddaných požadovalo istú formu protihodnoty, ktorá spočívala v poskytovaní dostatočného majetku, ktorý vypestujú či vyrobia. Ten potom nosili na zámok a našlo sa len málo výnimiek, kedy sa takejto situácii dalo oprávnene vyhnúť. Jedným z príkladov bola aj svadba a následné „prižmúrenie oka".

„Nuž za oných čias prišiel raz taký rok, že mala byť svadba nad svadbami. Veľká nie bohatstvom, ale žičlivosťou celej dediny. Ferkovi a Katke všetci žičili, všetci sa sľúbili na svadbu. Pretože ani nevestin, ani mladoženíchov otec nemali volky či kone v maštali, obom sa im od starostí kečka parila. Obe matere ustarostene vzdychali, kde vziať jediva a pijatiky, aby všetkých nasýtili a napojili. Aby sa nebodaj nedostali do rečí. Už od Vianoc si odtrhali od úst, čo-to predali, kupovali múku i zbožie, aby bolo na chleba i na koláče; chovali prasiatka, jahnence i hydinu, aby bolo čo na pekáč."

Zdroj: Facebook/Sklabiňa, Slovakia

Toto bremeno často pripadlo na hlavy väčšinou otcom neviest a ženíchov, ktorí za nich išli orodovať. Buď priamo, alebo cez pandúrov. „V stredu okolo poludnia vybrali sa na hrad aj otcovia obidvoch verencov. Nie s darmi, ale s prosbou. Neradi sa vyberali. Ich poslanie voňalo všeličím, len dobrým nie. Ak bude milostivé panstvo zlej vôle, môžu sa aj dlhšie nevrátiť. Prosbu bude pokladať za vzburu, dá ich privrznúť do klady, alebo hodiť do temnice. A možno ich vystrú rovno na dereš, vytnú dvadsať päť alebo aj päťdesiat..."

Nie všetkým sa však páčilo, ak sa pán urodzený z dobrej vôle rozhodol len tak upustiť od svojich nárokov. Následne vznikali aj rodinné tlaky, čo sa neskôr podpísalo aj na zlom spolunažívaní a ďalších napätiach. „Pekná mladá nevesta, rúči mladý zať, prižmúrime oko!" Len otcom pripomenul, aby nezabudli na výslužku. „Nezabudneme, vaša milosť, nezabudneme," povedali obidvaja veľmi úctivo. ,,Akože by sme mohli za toľké dobrodenie?" Hlboko sa uklonili a odchádzali so želaním, aby otec nebeský stonásobne odplatil veľkomožnému jeho dobrotu a lásku."

V tom momente zbystrila svoje oči lakomá Révajíčka. Vyčítala svojmu veľkomožnému grófovi Révajovi, že sa takto dobrovoľne vzdal svojich nárokov voči ľudu a po niekoľkých slovných prestralkách zmenil názor a pochopili to aj pandúri, ktorí obidvoch otcov čoskoro dostihli na koči. „Dobre je byť zadobre s veľkomožným," povedal kočiš a šibol do koní. „Ale ešte lepšie s veľkomožnou!" dodal jeden z pandúrov, čo sedeli vzadu vo voze. Svadobným otcom svitlo, že je zle, a pridali do kroku. Lenže pandúri ich predsa len kus predbehli a na ženy doma udreli tak ostro, že sa neopovážili odporovať. Len plačom sa dusili, keď pandúri z komory vynášali strovu, pivo, ba aj čosi vína. Márne sa otcovia dovolávali slova pána veľkomožného. Bolo plaču, vzdychania i bezmocnej zlosti!"

Zdroj: Facebook/Sklabiňa, Slovakia

Tieto kruté časy sa miestnym hromadili a zúfalstvo naberalo na sile. Kým sa nezjavili Jánošík a Hrajnoha. Tí sa jedného dňa rozhodli, že oblažia svojou prítomnosťou samotnú Révajíčku. „Pôjdeme... pôjdeme. Ale nie hneď. Páni sa ešte neschádzajú. Ak Révajičke prekazíme len prípravu hostiny, tým ju neveľmi potresceme. Vyčkáme, až budú všetci páni pohromade, potom ich pošteklíme, aby poriadne pustili aj zo zlatého peria. A pustia ho len vtedy, keď nebudú vedieť, že sme tu, a ovešajú sa zlatom a striebrom, aby ukázali svoje bohatstvo."

Družina potom zastavila pána veľkomožného z Necpál. Poruke mal len štyroch pandúrov, získali len štyri obleky, ale aj to pomohlo. Len čo sa členovia partie ako Ilčík a Hrajnoha a ešte dvaja prezliekli zhrkotal na ceste ďalší koč. Ilčík znova vykročil dolu cestou proti nemu. V koči bola zapriahnutá štvorka štíhlych hnedákov. Za kočom boli štyria pandúri na koňoch, piaty sedel hore na kozlíku. Jeden z pandúrov pobehol pred hnedáky a zreval na Ilčíka, aby stál. Pištoľ mal pohotovo v ruke. Aj ostatní sa pripravili na bitku. No keď rozoznali pred sebou pandúrsky oblek, uspokojili sa.

„Tak sa stalo, že hore v zámku márne čakali veľkomožných pánov z Necpál a z Rakše. Keď ani večerom neprichodili, nazdali sa, že ich nebodaj doma niečo zašlo a prídu až ráno. „Bože môj," zabedákala veľkomožná Révajička,,,vari ich len zbojníci neprepadli?" ,,Zbojníci?" usmial sa sebavedomý manžel. „A kde by sa tu vzali?" Vystrel pred ňu dlaň a fúkol si na ňu. „Ako ja tu na dlani nemám jediného chlpa, tak v celom Turci niet jediného zbojníka." „Drahá moja sesternička," ozval sa blatnický veľkomožný, „a či vy neviete, že posledného turčianského zbojníka sme čajsi pred rokom my lámali v kolese?"

Zdroj: obecsklabina.sk

Ak sa gróf Révaj nejakého mena bál, tak to bol v Sklabine toľko skloňovaný Jánošík. „S Jánošíkom je to ako s tieňom. Keď je slnko nízko nad horami, vtedy má aj krpatý bodliak veľký tieň!" „Len aby!" zamiešala sa domáca pani."

„Keď páni videli, že sú v klepci, priškripnutí nielen za nohy, ale aj za krky, začali frflať a hrešiť. Ženy plakali, ale aj grobianili. Napokon však všetci pekne-rúče hodili do hlbokých klobúkov všetko zlato a striebro, čo mali na sebe. Páni sa museli rozlúčiť aj s meštekmi. Kde to nešlo podobrom, zbojníci sa pozabudli, že sa s nimi bratajú, a to nebolo najpríjemnejšie. Nik sa im nevyšmykol. Vohnali ich do kúta a odtiaľ ich po jednom brali ako ovce na strihanie."

Poddaní potom ešte viac ocenili nazbieraný pánsky majetok, ktorý im prišli zbojníci darovať priamo na svadbu. „Vstávajte, ak spíte! Veľkomožní vám posielajú výslužku!" Márne však vykrikovali, v dome sa nik neozýval. „Poskladajte to, chlapci!" povedal napokon Jánošík. „Vôňa vysmážaného mäsa i ostatných dobrôt ich najskôr presvedčí, že neprišli pandúri, ale priatelia. Ešte len potom bola svadba nad svadbami! Všetko sa do vôle najedlo, ba ešte si celá dedina aj domov poodnášala. Aj jánošíkovci si zajedli a zatancovali. Keď na svite začali spievať kohúty, obdarovali mladomanželov i svadobných hostí, sadli na kone, čo mali od pánov, a ta sa dolu dedinou na Jaseno, Belú a Necpaly..."

Zato na Sklabinskom hrade bola atmosféra zlá a pochmúrna. Po zbojníckej pomste totiž nebolo nikomu z nich do reči a na túto noc dlhé roky nespomínali v dobrom.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - DOMASTA, Ján. Povesti o slovenských hradoch. 2. 1. vyd. Praha: Ottovo nakladatelství, 2016. 496 s. ISBN 9788074515095