Slovenské hádzanárky do 17 rokov sa v čiernohorskej Podgorici postarali o športový zázrak – z tímu, ktorý cestoval na európsky šampionát s pokorným cieľom skončiť do 12. miesta, sa stali nečakané majsterky Európy. Vo finále zdolali favorizované Chorvátsko 34:30 a domov si priniesli historicky prvú medailu pre slovenskú hádzanú v ére samostatnosti – rovno zlatú.

Redakcia Žilina SP21 sa v exkluzívnom rozhovore rozprávala s členkami víťazného družstva – Máriou Bartkovou, Viktóriou Benedigovou a Annou Šubjakovou zo Žiliny. Svoje dojmy a pohľad na úspech poskytla aj trénerka a predsedkyňa klubu Slovan Malá Fatra – HK Žilina, Renáta Bartková.

Zdroj: slovakhandball.sk/Rukometi Savez Crne Gore

Kedy ste si prvýkrát uvedomili, že zlato môže byť reálne, hoci ste išli na turnaj s cieľom skončiť do 12. miesta?

• Mária: „Úprimne, neviem povedať presný moment, kedy som si to uvedomila, pretože sme išli od zápasu k zápasu a vždy sme išli s cieľom ho vyhrať. Ale také najväčšie nádeje, že by sme mohli vybojovať medailu, boli po prvom zápase s Dánskom aj napriek našej prehre. Tým, že sme väčšinu zápasu vyhrávali s krajinou, ktorá patrí medzi hádzanárske veľmoci nám určite dodala najväčšiu sebadôveru v náš výkon.“
• Viktória: „Myslím si, že to bolo vtedy, keď sme na druhýkrát porazili Dánsko - ani sme si nemysleli, že by sme mohli poraziť takú hádzanársku krajinu, ale keď sme v prvom zápase boli k tomu tak blízko, tak sme vedeli, že na druhýkrát to jednoducho musíme dať, a že máme na to, ísť na zlato.“
• Anna: „Na turnaji sme každým zápasom naberali sebavedomie. Po výhre v skupine sme chceli vyhrať každý nasledujúci zápas a podať čo najlepší výkon. No po vyhratom zápase s Dánskom vo štvrťfinále sme mali najvyššie ambície.“

Ktorý zápas bol pre vás najťažší a prečo?

• Mária: „Určite s Dánskom, pretože bol nesmierne vyrovnaný počas celého jeho priebehu. Bol náročný aj po fyzickej a aj po tej mentálnej stránke, keďže sme mali na pamäti, že sme dva dni predtým s Dánskom o gól prehrali a chceli sme im to vrátiť. Zároveň nás tá výhra neuveriteľne potešila, lebo zápas bol napínavý až do posledných sekúnd.“
• Viktória: „Asi proti Čiernej Hore, lebo boli domáci a mali tam strašne veľa fanúšikov, ktorí robili hluk, plus to bol vyrovnaný zápas a bojovali sme o postup do finále, takže tam bol aj určitý stres.“
• Anna: „Každý zápas bol náročný po inej stránke, no po tej mentálnej - určite zápas s Portugalskom. Bol to prvý a veľmi dôležitý zápas na turnaji, na ktorý sme sa pripravovali najviac, takže sme boli aj pod tlakom. Od tohto vydareného zápasu sme sa výkonnostne rozbehli.“

Zdroj: slovakhandball.sk/Rukometi Savez Crne Gore

Ako ste zvládli tlak vo finále, najmä v rozhodujúcom druhom polčase?

• Mária: „Možno to bude znieť zvláštne, ale ja som necítila žiaden veľký tlak. Vedela som, že sme ako tím dokázali pre slovenskú hádzanú neuveriteľne veľa a že od vysnívanej ceny nás delil jediný krok. Všetky dievčatá sme boli nastavené tak, že bez zlata domov jednoducho nepôjdeme a že do toho zápasu dáme všetko, čo sa dá. V druhom polčase som cítila oveľa väčšiu istotu našej výhry, lebo som videla ako Chorvátkam postupne dochádzajú sily.“
• Viktória: „Bolo potrebné sa sústrediť a koncentrovať, nemyslieť na to, o čo hráme, ale skôr na to, že máme na to ich poraziť.“
• Anna: „Ja som zápas kvôli zraneniu nehrala, ale bola som v podobnom strese. Vedela som, že baby na to majú, len musia plniť viac obranné pokyny, ktoré nakoniec zvládli a dobre sa na ne pozeralo.“

Čo bolo podľa vás najväčšou silou tohto tímu?

• Mária: „Určite to bolo aj individuálnou kvalitou na všetkých postoch. V každom zápase vedela potiahnuť iná hráčka a myslím si, že takéto kolektívne výkony sú veľmi dôležité. Zároveň aj naša mentálna odolnosť bola na veľmi vysokej úrovni, vzhľadom na náš vek a skúsenosti. Nikdy sme sa nevzdali, aj keď sme niekedy prehrávali alebo sa nám úplne nedarilo. Neustále sme sa podporovali a išli do každého zápasu na maximum.“
• Viktória: „Určite súdržnosť, pretože v každom zápase potiahla iná hráčka - plus sme podľa mňa veľmi dobrý kolektív, takže nemáme spolu problém vychádzať aj mimo ihriska, čo je veľmi dôležité.“
• Anna: „Určite kolektív. Vedeli sme sa zomknúť aj v ťažkých chvíľach a nepoľaviť. Keď sa niekomu nedarilo, potiahla druhá.“

Zdroj: slovakhandball.sk/Rukometi Savez Crne Gore

Individuálne ocenenia viacerých z vás sú krásnym bonusom - čo pre vás znamenajú v porovnaní so zlatou medailou?

• Mária: „Na majstrovstvá som šla s vedomím, že chcem čo najviac pomôcť svojmu tímu, a preto bude dôležité ísť v zápasoch na hranicu svojich možností. Nie je dôležité sa sústrediť na individuálne ocenenia, pretože vám to môže „zviazať ruky” a nakoniec na seba len zbytočne vyvíjate veľký tlak a ani tímu to neprospieva. Som za tieto ocenenia veľmi vďačná a je to taká čerešnička na torte k tomu celkovému úspechu. Ale ak by som si mala vybrať, či budem radšej v all-stars tíme, alebo či radšej vyhráme zlato, tak určite beriem tie zlaté medaily.“
• Viktória: „Individuálne ocenenia sú krásna vec, gratulujem dievčatám, ktoré ich dosiahli, zaslúžili si ich. Hádzaná je kolektívny šport, v ktorom je dôležitý celý tím a ten dosiahol zlatú medailu.“

Aký moment z Podgorice si budete pamätať celý život?

• Mária: „Mám dva také význame momenty - prvým bol môj sedemmetrový hod 5 sekúnd do konca zápasu s Dánkami, ktorý rozhodol o našom postupe do semifinále. Ten pocit dôvery od trénera za takého vyrovnaného stavu je naozaj úžasný. Druhým momentom bol finálový zápas - tie posledné sekundy, kedy mi v hlave nebežalo nič iné iba: „My sme to naozaj dokázali!“, a potom ako sme stáli na stupienku víťazov a všetky sme s obrovskou hrdosťou a radosťou spievali slovenskú hymnu.“
• Viktória: „Určite finálový deň, keď sme dosiahli zlato, ale celé tie dva týždne boli zážitkom a nikdy na ne nezabudnem.“
• Anna: „Konce zápasov boli moje najobľúbenejšie momenty. Všetky sme sa tešili a zomkli. Najviac som ale mala rada, keď sme po zápasoch stretli rodičov a videli radosť v ich očiach. Verím, že aj oni mali nezabudnuteľný zážitok.“

Zdroj: slovakhandball.sk/Rukometi Savez Crne Gore

Čo by ste odkázali mladým hádzanárkam, ktoré snívajú o podobnom úspechu?

• Mária: „Je veľmi dôležité na sebe pracovať a každý deň robiť niečo, čo vás vie posunúť k vášmu cieľu. Je pekné mať sny, ale k ich naplneniu je potrebná tvrdá práca. A aj keď to niekedy nejde podľa predstáv, tak sa netreba nikdy vzdať.“
• Viktória: „Aby tvrdo pracovali, pretože bez práce nie sú koláče, a aby neprestali o tom snívať, lebo všetko je možné.“
• Anna: „Tvrdá práca sa opláca. Pre výsledky treba aj niečo obetovať, ale koniec-koncov to stojí za to.“

Na otázku, ako hodnotí výkony žilinských hráčok na turnaji a v čom podľa nej prispeli k celkovému úspechu tímu, reagovala trénerka a predsedkyňa klubu Slovan Malá Fatra – HK Žilina, Renáta Bartková: „Ako uviedol pán tréner Streicher, mal dve rovnocenné formácie a jednu záložnú. Naše hráčky patrili do tých, ktoré zápasy ťahali a rozhodovali. Podľa môjho skromného názoru, obrannú fázu hry naše hráčky splnili fantasticky. V útočnej dominovala ľavá spojka Majka, výbornú prácu predviedla pivotka Anička a organizáciu hry mala pevne v rukách Viki. U Viki bolo vidieť v niektorých zápasoch stres, no v posledných dvoch podala výborný výkon. Anička kvôli zraneniu v semifinále nemohla nastúpiť vo finále, z čoho bola nešťastná. Kondične sme hráčky pripravili výborne, čo dokazovali v testoch. Celkovo, za trénerský tím dorasteniek (okrem mňa ako hlavnej trénerky, je to asistentka Renáta Hadasová, trénerka brankárok Katarína Holbojová a vedúci Milan Jasenka) môžem povedať, že sme šťastní, že máme tri majsterky Európy a najlepšiu ľavú spojku šampionátu.“

Zdroj: slovakhandball.sk/Rukometi Savez Crne Gore