Mladý sedliak Adam z Necpál sa po jarmoku v Martine vracia domov s hlavou plnou obáv z verbovania a srdcom túžiacim po pokoji. Netuší však, že skutočná skúška ho čaká až v tme medzi Ďanovou a Necpalmi, kde sa cesta mení na bludisko a svetlá v diaľke nemusia patriť ľuďom, ale nebezpečným močiarom. Príbeh o jeho dramatickej noci, plnej strachu, omylov a záchrany na poslednú chvíľu, zachytil Jozef Tatár v publikácii „Turčianske povesti II.“, spracovanej na motívy rozprávania „Poniže Rakovca…“ A. Vojtkovej z Belej-Dulíc.

SEDLIAK BEZ ŠABLE, CESTA BEZ KONCA - NECPALY, MARTIN, ĎANOVÁ (na motívy rozprávania „Poniže Rakovca...“ A. Vojtkovej z Belej-Dulíc)

Kde by sa človek dozvedel, čo je nové, ak nie na jarmoku? Aj mladý sedliak Adam z Necpál si preto pozorne ukladal do pamäti všetko, čo začul. Už predtým mal zlý pocit – najmä keď vrchnosť nedávno pozbierala všetkým necpalským sedliakom konské sedlá a za každé im vyplatila len dvadsaťpäť grošov. No až v Martine, medzi jarmočníkmi, pochopil, že po napoleonských vojnách sa krajina ocitla v ešte väčšom chaose. Ľudia si stále živo spomínali na bradatých kozákov vracajúcich sa od Slavkova, a teraz sa znovu šírili chýry: vraj sa cisár František Druhý a uhorský kráľ František Prvý v tej istej osobe rozhodol zakročiť proti poľským rebelom a zapredancom.

Obec Necpaly na historických fotografiách. Zdroj: necpaly.sk

„Odvtedy Adam na nič iné nepomyslel, len na to, že aj jemu tečie do krpcov. Veď keď aj šidírov k vojsku brali, prečo by jeho - mladého a zdravo živeného - mali obísť? Už sa videl naverbovaný, už sa videl nabrúsenou šabľou oháňať. Zamotaný do myšlienok prestal vnímať hurhaj okolo, ako keby ho niekto nasilu do vreca zašíval. „Nech ma radšej ako dezertéra v horách medveď doškriabe, čo poškriabe, zabije!“ bránil sa vojne, mučil sa, ani na okamih nedoprial si pokoja. Zrazu mu horelo za pätami. Pre mamku mal nakúpené, ešte sladkú drobnosť milej, sebe krpce za tri a pol zlatky, lebo na pár čižiem za trinásť zlatých už nemal. Všimol si, že by sa mu zišla aj stovka klincov-latovcov, za dve zlatky ju ponúkali, ale načo by mu boli, ak ho odvedú k vojsku? Keď okolo prechádzala martinská krásavica, spomenul si na štebotavú frajerku z Ďanovej. Nič viac, len trikrát ju objať sa mu čím skôr zažiadalo. Rozhodnuté - do Necpál sa vracal cez Ďanovú.“

Hoci ho monotónne vŕzganie voza raz uspávalo a inokedy skôr dráždilo uši, Adam viac premýšľal, než oddychoval. Hnev bol jeho jedinou oporou. V duchu nešetril turčiansku vrchnosť ani samotného kráľa, ktorý sa podľa neho za obyčajného človeka nikdy nepostaví. Zlostne fučal a pohľadom plným nevôle prepichoval každého, kto mu išiel oproti. „Bodaj by uhorskú korunu aj s Ferom čerti uchytili! Bodaj by si ju hrom našiel!“ hundral si popod nos.

A hoci to znie neuveriteľne, o pár rokov sa niečo podobné naozaj prihodilo. Blesk udrel do Budínskeho zámku, kde bola koruna uložená. Vtedajší mudrci tvrdili, že keby bol udrel o dva šúchy vpravo, tak by ju bol trafil.

Obec Necpaly na historických fotografiách. Zdroj: necpaly.sk

„Koruna mala šťastie, lenže to sa nedá povedať o Adamovi. Keď už takmer za tmy opúšťal trikrát objatú Katrušku, šťastie sa od neho začalo odvracať. Tma ako čierna kvočka prisadla ďanovské polia. Ťažko sa bolo obyčajnému smrteľníkovi v nej orientovať. Akurát sa z nej dali kadejaké potvory vykrajovať a deti nimi strašiť. Ešteže Pejo poznal cestu domov. Krížom cestou hore, Nevoľným na Bukovinu a... tak ako boli od nepamäti zvyknutí Ďanovčania, keď chodievali skratkou do necpalského kostola: odtiaľ cez Priepastnú a dolu cestou k jarku, tečúceho poza Rakovec. A zrazu mali Necpaly pred nosom. Lenže za vidna - poľutujme preto Adama. Ktože by chcel byť v jeho koži.“

Adam sa spoliehal na svojho koňa, ktorý si vždy bez zaváhania našiel cestu domov, a tak sa nechal unášať ďalej do hustnúcej tmy, akoby sa ponáral do nekonečnej čiernej priepasti. Keď zacítil, ako sa cesta zvažuje na necpalskú stranu, na chvíľu mu odľahlo. Pevnejšie uchopil opraty a v duchu sa tešil, že už čoskoro bude poniže Rakovca, odkiaľ zvyčajne zazrel prvé mihotavé svetlá dediny. Stačilo len obísť zradné močiare – a potom ho už doma môže mamka vypočúvať hoci až do rána.

Obec Necpaly na historických fotografiách. Zdroj: necpaly.sk

„Niekomu však nestačí jedna galiba, k tme sa pridala ďalšia – kôň s vozom uviazol v blate. Adam sa bez ocieľky a kameňa zošuchol z voza. Nohy sa mu vyše členkov zabárali a vôbec ho neposlúchali - jedna tam, druhá inde, akoby patrili komusi inému. Len-len že sa zaratoval postojačky. Aj to len vďaka ohlávke, za ktorú ťahal Peja, aby zabral, čo mu sily stačia. Nešlo to - ani dopredu, dozadu dupľom nie. Teraz by sa mu boli zišli ruky susedov, ktorých zviezol na jarmok. Bol by aj tri uhorské peniažky do koľaje hodil, keby mal. Spomenul si, ako mu to stará mati vyprávala: len tomu diabol voz pustí, kto mu zaplatí.“

Adam naposledy prehľadal mešec aj vrecká, no nenašiel ani grajciar, a tak musel koňa s vozom nechať v blate a vyraziť po pomoc. Spoliehal sa len na svetlá v diaľke, ktoré mu dodali nádej, že dedina je nablízku. Až keď sa nimi nechal viesť hlbšie do tmy, pochopil, že to nie sú okná domov, ale klamlivé svetlá svetlonosov. Skôr než sa spamätal, brodil sa v močiari po kolená, miestami až po pás, bez smeru a s pocitom, že môže byť s ním koniec.

Obec Necpaly na historických fotografiách. Zdroj: necpaly.sk

„Minúty pribúdali, a sily za náprstok. Darmo vykrikoval, pomoc privolával, v duchu sa od všetkých odoberal. Ako rád by veruže išiel za cisára bojovať, nabrúsenou šabľou nepriateľa strašiť, ako rád by svoju Katrušku aspoň raz objal. Znova začal volať o pomoc. Chvalabohu, volanie začul istý Ďanovčan, vracajúci sa od svojej necpalskej frajerky. Privolal dedinčanov s kahancami, ktorí ho z osídel nebezpečného močiara vyslobodili. Aj k vozu sa vrátili - boli viacerí, tak si ľahko pomohli. Ani diabla nemuseli podplácať.“

Cestou späť do Necpál vládlo ticho. Len dedo Frolo zdvihol kahanec, posvietil Adamovi do tváre a položil mu otázku, ktorá sa neskôr stala známou po celej dedine. Najmenší uličníci si ju premenili na riekanku a nahlas ju vždy, keď bežali okolo jeho domu, vykrikovali: „Hľadali ho husári, tak sa ukryl v močiari! Hľadali ho husári, tak sa ukryl v močiari!“

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - TATÁR, Jozef. Turčianske povesti. II. Martin: Matica slovenská, 2015. 152 s. ISBN 9788081281358