Orava je plná starých príbehov, v ktorých sa realita mieša s tajomnom – a jedným z nich je aj legenda o rastline, ktorá vraj chránila pred vodnými bytosťami. O tom, ako toja odháňala topelcov a zachraňovala životy pri oravských plesách, písal spisovateľ Anton Habovštiak vo svojej knihe „Najkrajšie oravské povesti“. Jeho spracovanie odhaľuje, prečo sa kedysi verilo, že kto má pri sebe túto pichľavú bylinu, vody sa báť nemusí.

Kto má toju, ten sa neutopí

V časoch dávno minulých sa deti topili omnoho častejšie než dnes. Mizli nielen v riekach či jazerách, ale aj v obyčajných potokoch. Neraz sa stratili aj v močiaroch a rôznych prameňoch, akoby ich neviditeľná sila stiahla pod hladinu. Odvtedy o nich už nik nepočul. Ľudia verili, že za tým stoja topelci – bytosti, ktoré vraj chytali deti a ťahali ich do vody, bez úmyslu ich pustiť.

V Dolnom Štefanove sa tradovalo, že práve v ich okolí sa týchto tvorov zdržiava najviac, a preto sa tam vraj ľudia tak ľahko utopia. Najhoršie to bolo pri Štefanovskom plese. V jeho hlbokej vode sa takmer každý rok niekto stratil a nikdy ho už nenašli.

Obec Štefanov nad Oravou. Zdroj: stefanovnadoravou.sk

„To iba tí topelci sa lakomia na ľudí!“ tak sa povrávalo. Jedného dňa sa však predsa prišlo veci na koreň. Stará Piešková chodievala včasráno do Tvrdošína kupovať od pekára žemle a rožky. V koši na chrbte ich odnášala. Keď sa raz zjari vybrala potme a šla cestou ako zvyčajne, tu zazrela, že neďaleko od plesa sa hojdá na konári akýsi ostarok a spieva si: „Na konári sa hojdám, vody ženám ja nedám! Ak vy vodu chcete mať, musíte ma pohojdať.“ „Ťujujuj!“ zhíkla Pieškuľa. „Veď je to on! Topelec! Ešte to by mi chýbalo, aby som poslúchla a šla ho pohojdať! Doma by ma naisto viac nevideli.“ Chytro pridala do kroku, no ešte stále zreteľne počula, ako si tá pľuhavina ďalej vyspevuje. Navždy si to dobre zapamätala: „Na konári si sedím, len tej toje sa bojím. Kto tú toju bude mať, nemusí sa vody báť.“

Piešková len zalomila rukami, keď pochopila, čo si ten topelec pospevuje. Toju poznala veľmi dobre – a nebola jediná. Ženy o nej vedeli, no máloktorá ju chcela chytiť do ruky. Bola to pichľavá rastlina, ktorá sa ľahko zachytila o sukne či o akékoľvek oblečenie a niekedy sa jej človek nevedel zbaviť. Neraz sa zapichla aj do bosých nôh a museli ju vyťahovať nechtami. No ak na ňu stúpil zlodej alebo ktosi, kto mal nekalé úmysly, vždy ho nakoniec chytili. Preto sa jej podvodníci a iní zlí ľudia radšej vyhýbali. Keď sa Pieškuľa vracala späť do Štefanova, tvor na konári už dávno zmizol.

Obec Štefanov nad Oravou. Zdroj: sk.wikipedia.org/Pepo13

„Na tejto ceste však priveľmi zmúdrela. Sotva prišla medzi ľudí, na jej tvári bolo vidieť, že čosi tají, o čom treba vedieť. Dlho však nevydržala a veru sa ženám pochválila, čo sa dozvedela, keď šla do Tvrdošína: „Toho roku bude sucho. Kto si posadí švábku v mokrejšej zemi, nemusí sa báť, že mu vyhynie. Len na suché miesto nech ju nikto nesadí. Tam by vyschla, nedorástla by do jesene, ako treba.“ „A to si si naozaj taká istá, že tak bude?“ ženy hneď do nej. „Akože, veď som to na vlastné uši počula!“ povedala veľmi vážnym hlasom, len zatajila, kto jej to nalial rozum do hlavy.“

Niektorí jej verili, iní sa jej predpovediam len posmievali. Napokon sa však ukázalo, že mala pravdu – leto aj jeseň boli suchšie než zvyčajne a voda v studniach akoby mizla v zemi alebo odtekala nevedno kam.

Ešte v tom istom roku Piešková prezradila aj ďalšiu vec: kto na poli natrafí na toju, mal by si ju starostlivo odložiť, najmä ak má doma deti. Ženám radila: „Keď pôjdete preč z domu a detiská by chceli ísť k vode, zapichnite im kúštiček toje do hábočiek. Neutopia sa. Topelec sa ich nedotkne.“

Obec Štefanov nad Oravou. Zdroj: mapy.com/Szymon Zbooy Madej

„Nevedno, či potom štefanovské matky vyhľadávali tú zelinku, aby chránila ich deti pred nešťastím. Od tých čias však ani v plese, ani nikde inde dlho nikto nezahynul. Nebolo počuť, že by sa deti alebo dospelí ľudia tak topili ako kedysi. Vravelo sa, že kto má toju, ten sa neutopí!“

Toju dávali deťom do kolísky či postieľky, aby ich chránila. Verilo sa, že jej vôňa ich „označí“ a všetko zlé sa im bude vyhýbať. Aj tí topelci.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - HABOVŠTIAK, Anton. Najkrajšie oravské povesti. 1. vyd. Martin: Matica slovenská, 2014. 175 s. ISBN 978-80-8115-190-3