Povesť o čiernej kuchyni na Oravskom hrade, tak ako ju vo svojej zbierke „Najkrajšie oravské povesti“ zachytil spisovateľ Anton Habovštiak, odhaľuje temné zákutia histórie aj ľudskej chamtivosti. Príbeh o talianskom alchymistovi, ktorý sľuboval zlato, no zanechal po sebe len dym, výbuch a zmiznuté poklady, patrí k najtajomnejším legendám Žilinského kraja.

O čiernej kuchyni na Oravskom zámku

Juraj Turzo patril medzi najmocnejších pánov Oravského zámku a neskôr ho uhorský kráľ povýšil až na palatína. Nebol však len váženým veľmožom – preslávil sa aj svojou prísnosťou a občasnou prchkosťou. Keď raz sedel za stolom a pracoval, prerušilo ho silné búchanie na železnú bránu. Rozzúrený, že ho opäť vyrušujú, otvoril okno a zvolal:

„Hej, stráže, ak tu nebude ticho, dám vás všetkých do hladomorne pod zámok pozatvárať!“ „Pane náš najmilostivejší, tento človek stoj čo stoj chce sa s vami rozprávať a my nemáme chuť ho k vám pustiť!“ ozval sa trasúcim hlasom veliteľ stráže spod zámockej brány. „A čože je za jeden?“ spytuje sa Turzo miernejšie. „Vraj je z ďalekej krajiny, až hen kdesi z Talianska. Vraj sa doposiaľ veľmi veľa učil a že oddávna žil medzi samými múdrymi ľuďmi,“ vysvetľoval ďalej veliteľ stráže. „Keď je taký múdry, tak ho dajte ku mne priviesť.“

Oravský hrad. Zdroj: Facebook/Oravský hrad / Orava Castle

Stráž spustila padací most, otvorila ťažkú bránu a priviedla neznámeho muža priamo pred Turza. Cudzinec sa pred veľmožom hlboko uklonil a trpezlivo čakal, čo sa ho pán zámku opýta. „Stráž mi povedala, že si vraj múdry človek!“ premeral si ho Turzo. „Veľkomožný pane, pravda je! A mohol by som svoju učenosť pre vaše dobro obetovať a aj vaše bohatstvo tak rozmnožiť, že by sa vám sotva dakto vyrovnal v uhorskej krajine,“ lichotil cudzinec, ktorý rýchlo pochopil, aké slová Turzo rád počúva.

„Ale, kto si ty vlastne? A vrav pravdu, lebo zle obídeš!“ dobiedzal Turzo. „Kto? Alchymista.“ „Alchymista?“ zvolal prekvapený Turzo. „A vieš vari aj všelijaké kovy miešať a na kadečo ich obrátiť?“ spytoval sa zvedavo. „Viem! A možno by som vám aj zlato, čistučké zlato vedel dorobiť, keby ste ma tu na zámku prichýlili,“ nadnášal sa čudný návštevník. „Prečo by nie! Prijmem ťa do služieb. Dám ti, čo ti bude treba, a zaplatím ti, že nikdy na mňa nezabudneš!“ sľuboval Turzo cudzincovi. „Vieš, mal som ti aj tu už tebe podobných ľudí, ale som ich vyhnal. Ty budeš iste iný, keď si až z Talianska,“ vravel už celkom prívetivým hlasom.“

Oravský hrad. Zdroj: Facebook/Oravský hrad / Orava Castle/Michal Pišný

Turzo sa s Talianom dohodol, že mu bude mesačne vyplácať desať zlatých a poskytne mu všetko potrebné na alchymistické pokusy. Ubytovali ho v izbe pri kuchyni, kde mohol miešať, páliť a variť svoje tajomné zmesi. Z miestnosti sa často valil hustý dym a čoskoro bola celá očadená – odvtedy ju volali čierna kuchyňa. Keď niekto v noci zazrel, ako z alchymistových nádob šľahajú plamene, po zámku sa rýchlo rozšírili reči, že cudzinec má dočinenia s diablom.

Kým Turzo bojoval s Turkami, alchymista si na zámku žil pohodlne, bral svoj žold a budoval si povesť učeného muža – pomohla mu k tomu aj dlhá brada a vzácne okuliare. Postupne však začal kradnúť zo zámockých pokladníc a ukrýval lup v čiernej kuchyni, kam sa nik neodvážil vstúpiť. Keď už mal pripravený plán úteku, na zámok sa nečakane vrátil sám Juraj Turzo. Pri pohľade na očmudenú kuchyňu na nádvorí ostal v nemom úžase.

Oravský hrad. Zdroj: Facebook/Oravský hrad / Orava Castle

„A toto je tu čo?“ spýtal sa prísne. „Čierna kuchyňa. V nej Talian zlato robí,“ ozval sa so strachom jeden zo služobníkov. „Ej, veď ja som na neho celkom zabudol. Oj, idem sa ja hneď pozrieť, čo mi ten chlap urobil,“ a už aj zamieril k čiernej kuchyni. Alchymista sa, pravdaže, hneď dozvedel, kto práve prišiel, lebo v celom zámku bol veľký rozruch, aký býva iba vtedy, keď sa kráľovské vojsko blíži. Vbehol chytro do kuchyne, aby ho pán našiel pri robote, a začal čosi zvárať na peci, čo ukrutne dymilo, že ho vnútri nebolo ani vidieť. Turzo zabúchal na dvere a skričal: „Otvor, človeče, lebo som zvedavý, za čo ťa moji ľudia tri roky platili!“ „Hneď, hneď, len ráčte trochu počkať!“ ozval sa Talian a po chvíli otvoril dvere. „Hybaj rýchlo von a ukáž to zlato, čo si mal urobiť!“ náhlil Turzo alchymistu.“

Talian napokon musel z čiernej kuchyne vyjsť a začal Turzovi nosiť všelijaké skaly, črepy, kúsky železa a iných kovov – lenže po zlate ani stopy. Keď Turzo zistil, že medzi týmto haraburdím nie je nič z toho, čo mu alchymista sľuboval, tak sa rozhneval, že vytasil meč a chcel ho na mieste potrestať. Alchymista však rýchlo pochopil, že je zle, kľakol si pred Turza a začal úpenlivo prosiť o milosť:

Oravský hrad. Zdroj: Facebook/Oravský hrad / Orava Castle

„Najmilostivejší pane, milosť! Zľutujte sa nado mnou a dožičte mi žiť aspoň jednu noc, uvidíte, že vám sľúbené zlato naisto ukážem.“ „Nuž, naničhodník, plano si ma privítal! Ale jednu noc života ti ešte darujem! Ak však do rána nebude zlato na mojom stole, dám ťa naskutku hodiť rovno z najvyššej veže!“ Alchymista odišiel do čiernej kuchyne a v tú noc tuho robil. Nadránom, keď kohúty začali kikiríkať, ozval sa na zámku strašný výbuch. V tej chvíli naskutku všetko, čo bolo na zámku, zaraz povstávalo a utekalo sa pozrieť, či sa dajaký nepriateľ nehrnie na zámok.“

Pod zámkom sa neobjavil žiadny nepriateľ ani zbojníci – len hustý dym na mieste, kde ešte nedávno stála čierna kuchyňa. Keď sa prach rozplynul, nádvorie sa zalesklo zlatými dukátmi. Mnohí sa ich báli čo i len dotknúť, presvedčení, že ich tam priniesol diabol ako odmenu za alchymistovu dušu. Turzo však rýchlo pochopil, že ide o jeho vlastné poklady, ktoré Talian postupne nakradol. Rozkázal ho chytiť, no podvodník bol už dávno preč.

Na spálenisku dal Turzo postaviť kaplnku a tak si ju obľúbil, že svojej žene povedal, aby ho raz pochovala práve tam. Jeho želanie sa napokon splnilo – hoci bol najprv pochovaný v Bytči, Katarína neskôr previezla jeho telo späť na Oravský zámok, do kaplnky stojacej na mieste niekdajšej čiernej kuchyne.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - HABOVŠTIAK, Anton. Najkrajšie oravské povesti. 1. vyd. Martin: Matica slovenská, 2014. 175 s. ISBN 978-80-8115-190-3