Staré obchodné cesty pod Babou horou ukrývajú nielen spomienky na kupcov a ich vozy plné soli, ale aj temné príbehy o zbojníkoch, ktorí tu striehli na neopatrných pocestných. Jedna z najznámejších povestí rozpráva o zbojníkovi bez hlavy, ktorý dodnes máta nocou na Príslopoch a pripomína krutý osud svojej družiny. Tento príbeh plný pokladov, zrady a kliatby pochádza spod pera spisovateľa Antona Habovštiaka, ktorý zachytil miestne legendy v zbierke „Najkrajšie oravské povesti“.

O zbojníkovi bez hlavy

Od pradávna viedla z Liptova do Poľska stará obchodná cesta, ktorá sa tiahla popri Oravskom zámku, cez Polhoru a ďalej pod Babiu horu až do širokej doliny. Po tejto trase sa z poľských baní dopravovala soľ do Uhorska, no neputovala tadiaľ len soľ – kupci tu prevážali aj rozličný tovar. A kde sa objavili kupci, tam nikdy nechýbali ani zbojníci, ktorí si práve na takýchto cestách hľadali svoju korisť. Preto sa s nimi stretával nejeden pocestný.

Po tej istej ceste smerovali do Krakova aj páni z Oravského zámku, ktorí vraj udržiavali priateľské styky s tamojšími šľachticmi. Zbojnícke prepady im však prekážali, a tak sa rozhodli zakročiť: „Postavíme hrádok vyše Polhory. A stráž v ňom takú ustanovíme, čo si so zbojníkmi ľahko poradí. Nebudeme viac tŕpnuť, či nám dakto skríži cesty.“ Myšlienku aj uskutočnili – hrádok vyrástol a stráže sa pustili do boja. Neraz sa so zbojníkmi stretli tvárou v tvár a neraz všelijako pritom pochodili.

Babia Hora. Zdroj: hikemates.com/Piotr Grygierczyk

Jedného dňa sa im podarilo zbojníkov skutočne premôcť. Dvaja či traja padli do zajatia, boli spútaní a odvedení pred pánov na Oravský zámok. Tam ich vypočúvali, kde ukryli peniaze a poklady. No zbojníci mlčali – stáli ako nemí, akoby im niekto ústa zamkol. Nezradili svoje tajomstvá ani vtedy, keď ich mučili a kruto trápili.

„Pánov na zámku to náramne nahnevalo a vyriekli takýto súd: „Keď nechcete nič prezradiť, všetkým vám dáme postínať hlavy.“ Vtom sa ozval jeden zo zbojníkov: „Radšej hlavu sťať ako chodiť po svete slepý.“ Preto tak povedal, lebo zbojnícka družina sa zaprisahala, že nech taký naskutku oslepne, čo by sa opovážil dačo vyzradiť. Keď však už mali zbojníkov viesť na popravu, jeden z nich sa smrti veľmi zľakol. Rozhodol sa, že radšej vyzradí, čo vie, ako by sa mal navždy rozlúčiť s týmto svetom.“

Babia Hora. Zdroj: hikemates.com/Piotr Grygierczyk

Keď sa na Oravskom zámku dozvedeli, že jeden zo zbojníkov je ochotný prezradiť miesto ukrytých pokladov, pánov to naplnilo veľkou radosťou. Na otázku, kde majú hľadať, zbojník odvetil: „V slanickom chotári sú zakopané, tam ich každý ľahko nájde, ak sa ta vyberie hneď zrána, prv ako slnko vyjde. Najprv nech prejde krížom cez pole a tam zastane, kde stojí najvyššia skala. A keď už bude pri nej, nech dá dobrý pozor, na ktoré miesto slnko prvý raz zasvieti. Tam sa v tej chvíli skala otvorí a hneď ukáže, čo sme tam nadonášali.“

Podľa jeho slov tam ležia truhlice plné peňazí i rozličných vecí, ktoré družina nazbierala pri svojich lúpežných výpravách. Nik z nich sa ich dosiaľ nedotkol, a tak bohatstvo zostalo ukryté. Správa o pokladoch rozbúšila srdcia všetkých prítomných, no najviac zažiarili oči pána Oravského zámku, ktorý už myslel iba na to, ako sa čoskoro stane bohatším než kedykoľvek predtým.

Babia Hora. Zdroj: hikemates.com/Piotr Grygierczyk

„Uverím, keď mi ukážeš to miesto. Ale ak nevravíš pravdu, beda!“ Čo mohol vtedy zbojník urobiť, ako sa voľky-nevoľky pobrať aj so zámockými pánmi k slanickej skale. Aby ta čím skôr došli, zbojníka vyložili na voz a viezli hore Príslopom na Maguru. Vraj cez Hruštín a Lokcu budú skôr v slanickom chotári ako inými cestami. Lenže ďaleko nedošli. Sotva sa vydriapali na Príslop a blížili sa navrch Magury, zrazu zbojník tak zvýskol, ani čo by ho dakto nožom pichol. Potom si ruky pritlačil k tvári a skričal z celej sily: „Ľudia, beda mi! Veď ja som slepý!“ Voz v tej chvíli zastal a všetci sa dívali, čo bude zbojník robiť ďalej. Ale ten iba bedákal, trhal si vlasy z hlavy a kričal, ani čo by sa mu rozum zmiatol. Vtedy mu zámocký pán plesol po tvári a zahriakol ho: „Darmo sa pretvaruješ, darmo nás chceš klamať! Nikto ti to neuverí.“

Zbojník neprestával nariekať, hádzal sa o zem, akoby stratil rozum, a odmietal urobiť jediný krok. Pán Oravského zámku ho chvíľu len mlčky pozoroval, no keď pochopil, že sa nedočká vytúženého pokladu, zachvátila ho neobyčajná zlosť. V návale hnevu vytiahol meč a jediným prudkým úderom zbojníkovi sťal hlavu. Stalo sa to hneď za Príslopom, na mieste, kde sa cesta krúti v najväčších zákrutách. Telo už späť na zámok neodviezli, jednoducho ho zahrabali vedľa cesty.

Babia Hora. Zdroj: hikemates.com/Piotr Grygierczyk

„Raz išiel ten pán, čo zbojníkovi sťal hlavu vlastnou rukou, cez Príslop neskoro v noci na koni. Tu mu ktosi zastal cestu. Pán schytil meč do hrsti a chcel čosi skričať, ale nevládal nič urobiť, lebo sa preukrutne zľakol. Aj iný by sa bol naľakal, keby bol zazrel blízko seba zbojníka, ako jednou rukou drží koňa a druhou mu podáva hlavu, čo mu vtedy on sám v zlosti odťal. Nuž iba si chytro zakryl dlaňou oči a zašepkal: „Och, beda mojej duši!“ Nakoniec zamdlel od veľkého ľaku a spadol na zem. Keď ho tam ráno našli, ledva ho vzkriesili.“

Mnohí pocestní tvrdili, že pri nočných prechádzkach cez Príslop stretli zbojníka, ktorý sa zjavil s vlastnou hlavou položenou na dlani. Takéto desivé videnie naháňalo hrôzu každému, kto sa tam ocitol po tme. Niet divu, že po tejto ceste sa v noci odvážili kráčať už len tí najodvážnejší.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - HABOVŠTIAK, Anton. Najkrajšie oravské povesti. 1. vyd. Martin: Matica slovenská, 2014. 175 s. ISBN 978-80-8115-190-3