Lutiše patria rozlohou medzi väčšie obce v našom regióne. Je to kopaničiarska obec, ktorej vznik úzko súvisí s valašskou kolonizáciou prebiehajúcou od 15. do 18. storočia. Hoci spadá pod Žilinský okres, jej zakladatelia pochádzali z Kysúc, a to zo Starej Bystrice. V súčasnosti žije v obci okolo 760 obyvateľov.

Napriek tomu, že miestna populácia sa z roka na rok zmenšuje, o rekreáciu je v tejto časti regiónu stále väčší záujem. Kým v roku 1991 tu stálo len pár rekreačných chalúp, dnes tvoria takmer tretinu miestnej zástavby.

Kopaničiarska obec

Obec má svoj vlastný kultúrny dom, kostol a materskú školu. Keďže sa rozlieha na veľkej ploche (20,08 km2) a tvorí ju približne 18 osád, v jej katastri sa nachádza niekoľko kaplniek a zvoníc. A práve na jednu z nich vás v tomto Tipe na výlet zoberieme. Patrí síce medzi novodobé drevené stavbičky, ale svojou polohou je unikátna.

Zvonica, ktorú spomíname, pochádza z roku 2009 a je postavená nad osadou Ježíkovia, časť Kopčeky v nadmorskej výške 717 m n. m. Svoju túru môžete začať z rôznych východiskových bodov.

My sme sa rozhodli pre trochu náročnejší výlet po turistických značkách, ktorý začíname pri obecnom úrade – pri hlavnej ceste, oproti miestnemu kostolu. Podľa inštrukcií turistického smerovníka sa vydávame po cyklistickej značke smerom na Sedlo Melišovci (dovedie vás tam aj modrá značka). Prechádzame cez hlavnú cestu, okolo kostola a usmerňovaní turistickými značkami pokračujeme ďalej cez dedinu.

Modrá, červená, zelená

Po niekoľkých minútach chôdze sa chodník vnára do lesa. Tu sa pripravte na mierne stúpanie a členitý terén. Odporúčame dobrú turistickú obuv. V čase našej návštevy bol chodník rozmočený a v niektorých úsekoch sme zápasili s blatom.

Stúpame vyššie do kopcov po modrej značke až ku križovatke turistických ciest, kde podľa smerovníka pokračujeme po červenej značke k Sedlu Zlieň. V tejto časti, ak budete mať šťastie na pekné a ďaleké výhľady, môžete po ľavej strane spozorovať cieľ nášho výletu – zvonicu v osade Ježíkovia.

Pokračujeme po červenej značke, ktorá sa ťahá popri lesnej ceste slúžiacej na zvážanie dreva. V tejto časti výletu treba byť obozretný, aby ste nezablúdili, čo sa nám skoro podarilo. Pokračujeme ďalej po červenej, ktorá sa v jednom momente odpojí od vyjazdenej lesnej cesty a stočí sa doprava.

Po pár metroch sa popri červenej značke začne objavovať aj zelená, v tomto momente sa treba otočiť a vydať sa opačným smerom po zelenej značke. Ak by ste pokračovali ďalej po červeno-zelenej dostanete sa na Sedlo Zlieň a to je, ako sa hovorí, úplne mimo.

Kríž so zvonicou

My sa teda vraciame naspäť a sledujeme už len zelenú značku, ktorá sa po pár metroch opäť napojí na lesnú cestu, ktorá slúži ako zvážnica. Náš cieľ, aj keď my to ešte netušíme, je už veľmi blízko. Zrazu začína les ustupovať a pred nami sa vynára otvorená krajina. Rozľahlé lúčnaté plochy a nádherný panoramatický výhľad na Malú Fatru. Sme očarení, uchvátení... Krajšie výhľady sme si ani nemohli želať!

A zvonica? Tá nás už z diaľky víta. Pokračujeme po lúkach, kocháme sa výhľadom na Malý a Veľký Rozsutec a pohľadom hypnotizujeme cieľ našej výpravy. Ako sa blížime k drevenej zvonici, v jej popredí rozoznávame kamenný kríž postavený na malom návrší.

Ako sa dozvedáme z miestnych zdrojov, kamenný kríž bol postavený ešte na začiatku 20. storočia, v roku 1902. Ku krížu sa chodili modliť muži pred odchodom na vojnu. Priamo za krížom, na druhom návrší stojí „naša zvonica“, ktorá bola síce vybudovaná o sto rokov neskôr, ale svojím tradičným vyhotovením zapadá do koloritu krajiny a v istom momente máte pocit, akoby sa tu zastavil čas.

Zvonicu dali vybudovať majitelia priľahlého ovčína v roku 2009. Ide o jednu z troch zvoníc, na ktoré môžete počas potuliek Lutišami naraziť. Keďže obec sa rozlieha na veľkej ploche, hlahol zvonov z miestneho kostola nebol počuť do vzdialenejších častí, preto si miestni obyvatelia stavali zvonice. Po obci je rozmiestnených aj niekoľko starých kaplniek, o ktoré sa obyvatelia Lutíš príkladne starajú.

Náročný výstup, zostup ako za odmenu

Návšteva zvonice nad osadou Ježíkovia v nás zanechala hlboký dojem. Prekvapili nás najmä panoramatické pohľady na Malú Fatru a razovitosť prostredia, v ktorom je zvonica vybudovaná. K autu sa nevraciame tou istou cestou. Tentoraz sme si vybrali jednoduchšiu trasu, ktorá nás za niekoľko minút dovedie do obce a tým pádom si výlet „zokruhujeme“.

Od zvonice teda pokračujeme ďalej po lúčnej ceste, prechádzame okolo rozľahlých pastvín oplotených elektrickým ohradníkom. Hľadáme cestu nadol, ktorá nás bezpečne prevedie okolo zabezpečených pozemkov. Po pár metroch chôdze na jednu takú narazíme, bočíme teda doľava a vydávame sa smerom do osady Ježíkovia. Po hlavnej ceste, ktorá sa v niektorých častiach strmhlavo „rúti“ dole, schádzame hlbšie do dediny. Prechádzame okolo ďalšej drevenej zvonice, ktorú sme si všimli ešte na začiatku našej túry.

Keďže cesta naspäť vedie nadol, náš krok je oveľa rezkejší. Ani sa nenazdáme a sme tam, kde sme začali. Zvládli sme to za necelé dve hodinky, aj s menšou prestávkou s občerstvením pri zvonici. Príjemne zničení, uchodení, očarení nádhernou prírodou a koloritom prostredia odchádzame domov.