Je 23. február 1960. Mária Fikáčková, rodená Schmidlová, má službu na novorodeneckom oddelení. K pätnástim bábätkám na oddelení má prijať ďalšie dve, práve narodené dievčatko a chlapčeka. Práce je nad hlavu, čaká ju veľa žehlenia a preto náladu nemá práve najlepšiu. Chlapček je ticho, no sotva 20 hodinové dievčatko vedľa neho plače. Namosúrená sestra k nemu pristúpi a rukami silno stláča útlu hlavičku. Až po niekoľkých hodinách upozorňuje lekárov, že dievčatko má ochabnuté nožičky. Tí hneď o život novorodeniatka bojujú, no neúspešne. Fikáčkovú nikto nepodozrieva a na novorodeneckom oddelení pracuje ďalej.

Ešte v ten istý deň prichádza pre problémy s kojením na oddelenie dcéra muža, ktorého beštiálna sestrička z minulosti pozná. Päťtýždňovú vnučku Františka Rybáčka, Hanu, umiestňujú práve na jej oddelenie. Bábätko kúpe, utiera a oblieka. Kladie ho do postieľky. Vzápätí ho ale päsťou niekoľkokrát udiera do temena hlavičky. Nikomu nič neoznamuje a dieťa po pár hodinách zomiera.

Niekoľko dní po tom ďalšiemu novorodencovi láme ručičku, čo si všimne iná sestra, primár ale vec uzatvára ako zlomeninu počas pôrodu. Neskôr inému dieťatku zasa natrhne uško. Za to je pokarhaná, uzatvárajú to ako neopatrnosť pri manipulácii s novorodencom. Lekárom ale v hlavách stále vŕta úmrtie 20-hodinového dievčatka (prvá opisovaná vražda), jeho smrť si nevedia vysvetliť a tak upozorňujú políciu. Tá začína vyšetrovanie. Šok nastáva 27. februára 1960, kedy priamo na oddelenie pre šikovnú a obľúbenú sestru prichádzajú policajti. Pitva mŕtvych novorodencov totiž preukázala cudzie zavinenie a rozpis služieb odhalil, že v čase nešťastí mala službu vždy práve Marie.

Počas vyšetrovania vyšlo na povrch, že zdravotná sestra neznášala detský plač. Práve ten bol spúšťačom toho, že bábätkám začala ubližovať. Sama deti nemala, hoci bola vydatá. Nič podozrivé si na nej nevšimol ani manžel. Odkladanie vlastného tehotenstva vraj vždy logicky zdôvodnila: pre účasť na spartakiáde, či pre plánovanú dovolenku. Pod ťarchou dôkazov sa žena napokon k vraždám priznala. „Bolo to v čase, keď som mala menštruáciu, alebo tesne pred ňou. Ten plač vo mne vzbudil úplnú nenávisť k deťom. Asi by som udrela aj vlastné dieťa, keby plakalo a keby som nejaké mala,“ uviedla vo výpovedi. Z jej nasledujúcich slov zostali policajti ešte viac šokovaní. Uviedla, že celkovo ublížila až 10 novorodencom v priebehu troch rokov. Práve toľko pracovala na novorodeneckom oddelení, podľa jej slov to ale bolo proti jej vôli a malo to byť iba dočasné riešenie. Uviedla aj mená detí a spôsob, akým reagovala na ich plač. Bábätkám pichala do hláv špendlíky, niektoré z detí to prežili, ale s následkami. Za tieto činy súdená nebola, nakoľko nemali dostatok usvedčujúcich dôkazov, či deti zomreli na zranenia spôsobené Mariou, alebo prirodzenou smrťou. Vrahyňa vypovedala, že sa rizika prezradenia nebála, pretože úmrtia detí vždy vysvetľovali ako následok pôrodnej traumy.

K prvému prípadu vraždy vypovedala: „Dieťa som chytila za hlavičku a pri stlačení som cítila, ako sa do nej zabárajú prsty. V tom okamihu som však necítila žiadne praskanie lebečných kostí. Len som cítila, že hlavičku stláčam a tá povoľuje. Po krátkom rozrušení som sa upokojila a pokračovala som naďalej v skladaní plienok v infekčnej miestnosti.“ K druhej vražde zasa vo výpovedi uviedla: „Dievčatko začalo kričať, tak som ju asi štyrikrát zovretou päsťou udrela do hlavy. To som spravila úmyselne, aby som ju zabila.“ Práve v tomto druhom prípade išlo o vnučku muža, ktorého Marie z detstva poznala. Bol správcom domu, ktorý jej rodine zhabali. Naďalej v ňom však bývali, no nájomné platiť nechceli, čo bolo dôvodom častých sporov. Marie uviedla, že sa im chcela pomstiť, neskôr ale zasa tvrdila, že nešlo o pomstu, iba o náhodu.

„Konala pod vplyvom hrubých, impulzívnych, neovládateľných afektov,“ uviedol znalec z odboru psychológie. Odborníci v odbore súdnej psychológie a psychiatrie ju charakterizovali ako osobu so sklonmi k depresii, hystérii, s nekontrolovateľnými výbuchmi zlosti, ale úplne príčetnú.

Marie vyrastala v chudobnej rodine. Matka veľa pracovala, bola to submisívna žena, ktorá často čelila útokom svojho manžela. Otec Schmidl bol Nemec a nikdy sa netajil svojou nenávisťou k Čechom. Vybíjal si ju práve na svojej českej manželke. Bol alkoholik a jeho agresivita konzumáciou alkoholu narastala. Marie mala staršieho, ale mentálne postihnutého brata. Ten na ňu, podľa jej slov, v záchvatoch zlosti často útočil. Bála sa ho a nemal jej kto pomôcť. Učila sa dobre, skončila Strednú zdravotnícku školu, pracovala ako sestrička a dokonca ju chceli vymenovať za vrchnú sestru. Vydala sa možno práve preto, aby sa zbavila agresívnej rodiny.

Ľudový súd v mestečku Klatovy označil vraždy za zákerné a rafinované a konanie vrahyne za cynické. Okrem trestu smrti jej uložili aj prepadnutie cti a občianskych práv a nariadili zverejnenie rozsudku.

Máriu Fikáčkovú, rodenú Schmidlovú popravili obesením 13.apríla 1961 v Prahe na Pankráci.