Takto to celé vzniklo... S kamarátom sme od manželiek dostali ako vianočný darček výšľap na Gerlach, po ktorom sme sa nemohli dva dni postaviť na nohy. Ale ako povedal horský vodca Tóno Suchý: Hory ťa buď chytia a pôjdeš ďalej, alebo nie. V mojom prípade, chvalabohu, to bola, ako sa vraví, láska na prvý výšľap. A bolo rozhodnuté, nasledovali ďalšie a ďalšie výšľapy. Keďže sa už zhruba 30 rokov aktívne venujem gastronómii, a v našej reštaurácií Artemis organizujeme rôzne tematické gastronomické akcie pod názvom soireé, na ktorých spolupracujeme s vinármi z celého sveta, prevažne z Česka a zo Slovenska, someliérmi a majstrami sabráže, mal som možnosť sa naučiť a zdokonaľovať v tomto umení. Rozmýšľal som ako prepojiť hory a gastronómiu a vznikol tento nápad, ktorý bol už zopárkrát zapísaný do Slovenskej knihy rekordov. Po zdolaní niekoľkých slovenských vrcholov a najvyššieho vrchu Gerlach, som chcel ísť ešte vyššie. S kamarátom sme si brúsili zuby na Elbrus, alebo Mont Blanc, ale po tohtoročnej návšteve Nepálu v Máji som sa rozhodol ísť rovno vyššie a tak vznikol aj tento rekord,“ hovorí pre SP 21 Marcel Mikovčák.

Výstup na šesťtisícovku nie je pre obyčajného človeka bežná záležitosť. Dokonca ani pre trénovaného v slovenských Veľhorách. Je to, predsa len, o poriadny kúsok vyššie.

„Náhoda to opäť zariadila tak, že som sa spoznal sa trénerom a výživovým poradcom Peťom Pučekom zo Žiliny, ktorý sa postaral o moju fyzickú prípravu, ktorá trvala približne rok. Počas tohto obdobia sa mojou každodennou rutinou stalo cvičenie a tvrdá sebadisciplína v stravovaní. Stratil som síce pár kíl, ale získal o to väčšiu chuť ísť vpred za svojim cieľom.“

Výstup trval 21 dní, počas ktorých sa stretli s drobnými prekážkami. Skrátka, bolo to naozajstné dobrodružstvo. Nuž, ale čo by Kysučan neurobil pre slovenský rekord? Napríklad, pre zrušený let z Kathmándu do Lukli sa im cesta predĺžila zo 45 minút v pohodlí lietadla na celodenný presun džípom a 12,5 hodinové šliapanie s prevýšením 2 440 metrov hore a 2 100 metrov dolu.

„Celkovo bol trek veľkým zážitkom, obrovské slnkom zaliate údolia, malebné dedinky, pohľady na himalájske osemtisícovky, nekonečné ľadovce, pastviny posiate rôznymi pestrofarebnými rastlinami. Najviac ma však bavil výstup na vrch Lobuche Peak 6090 m.n.m. Cesta bola každým krokom ťažšia ale motivácia zdolať svoj ďalší osobný rekord bola silnejšia. Okrem tohto výšľapu sme absolvovali aj návštevu Everest base campu 5 364 metrov nad morom, ranný výšľap na Kala Patthar 5 644 m. n. m. a iné. Každodennú energiu mi dodávala typická nepálska gastronómia, ktorá sa skladala hlavne s tradičného jedla Dal Bhat (ryža, šošovica, niekedy mäso, rôzne druhy zeleniny), Momo (plnené knedličky prevažne zeleninou, alebo mäsom) a iné. Nepálska kuchyňa mi z časti pripomína indickú kuchyňu, najmä kvôli rôznym koreninám, ktoré veľmi často a hojne používajú,“ prezrádza detaily z cesty za rekordom Mikovčák.

Ako hovorí, silnú emóciu v ňom zanechali miestni ľudia, ktorí ho zaujali najmä svojou pokorou k životu, skromnosťou, pracovitosťou a usmiatymi tvárami. „Donútilo ma to častokrát sa zamyslieť nad mojimi problémami tam doma. Keď človek vidí na vlastné oči, ako to funguje inde, v tom naozaj chudobnom svete, zdajú sa mu všetky jeho ťažkosti bezvýznamné. Keď to celé zhrniem, bola to cesta plná neopísateľných zážitkov, výhľadov, prekonávania vlastných limitov a nových zaujímavých ľudí.“

Aký sekt si vybral?

V samotnom rekorde išlo o sabráž. A k tomu potrebujete fľašu sektu. Akú si ju vybral?

„Ako som spomínal, sabráži sa venujem zhruba necelých 20 rokov a pri tom som spoznal veľa zaujímavých ľudí, medzi ktorými je aj Martin Prokeš, sabráž majster a vinár vinárstva Proqin, ktorý vyrába sekty rôznych veľkostí od najmenšieho objemu 0,125l s názvom Beniamino. To bol presne objem, ktorý sa hodil na výšľap do hôr, kde každý gram sa počíta,“ prezradil Mikovčák.

Samozrejme, v Himalájach by taký výstup Slováčisko nezvládol sám. Kto robil Marcelovi spoločnosť?

„Spoločníkom, a zároveň sprievodcom týmto svetom, mi bol Nepálsky šerpa. Jeho meno je Balram. Veľmi rýchlo sme sa, aj napriek sťaženej komunikácií, spriatelili a vzájomne si pomáhali prežiť v občas dosť drsných podmienkach. V kontakte sme ostali aj po mojom návrate domov na Slovensko a dúfam, že ďalekého nepálskeho priateľa čoskoro navštívim opäť a spolu podnikneme ďalšiu zaujímavú cestu,“ zastrája sa na záver dnes už držiteľ slovenského rekordu, ktorý sa bude druhým len veľmi ťažko prekonávať.

Nechajme sa prekvapiť, s čím zaujímavým príde Marcel Mikovčák nabudúce.