Zrazil ho a ušiel

V jeden marcový deň roku 1994 požiadal priateľ Miroslava o pomoc. Na ceste dostali jeho rodičia defekt. Ponáhľal sa, aby im pomohol. Pritom ho zrazila Avia a vodič z miesta činu ušiel. Dodnes ho nevypátrali.

Zranenia boli natoľko vážne, že v nemocnici ležal 4,5 mesiaca. Z toho mesiac v umelom spánku, pretože mal opuchnutý mozog. Vymenili mu aj dýchaciu trubicu. S následkami zranení sa však už nikdy nevyrovnal. Nachvíľu sa ešte vrátil do práce, ale keď musel slúžiť aj nočné, telo odmietlo poslušnosť. Musel skončiť.

Z Košíc sa presťahoval, aj s manželkou, k svokrovcom do Veľkého Rovného, kde žijú doteraz. Pred dvanástimi rokmi však manželka pri pôrode ochrnula. A tak sa odvtedy musí starať o ňu, aj o dcérku. Ich príjem, ako invalidných dôchodcov, je však dohromady len okolo 800 eur. Z toho sa dá trojčlennej rodine vyžiť len ťažko.

Bolestné a odškodné

Keďže vinníka nehody nevypátrali, Miroslav sa rozhodol, že si bude náhradu uplatňovať voči poisťovniam. V jednom konaní žiada náhradu ušlého zisku a v druhom bolestné. Takto to vraj upravuje zákon. Nepochodil. Narazil vraj totiž na súdnych znalcov, ktorí sa snažili jeho stav zľahčovať. Myslí si, že je to preto, aby poisťovňa nemusela platiť.

„Po presťahovaní sa do Veľkého Rovného som pôsobil aj ako zastupujúci predseda Zväzu telesne postihnutých v Žiline. Vtedy sme poukazovali aj na problém lekárov, ktorí zámerne vypracovávali posudky v prospech sociálnej poisťovne, aby tá nemusela poškodeným platiť. Čo čert nechcel, bol medzi nimi aj primár, ktorý dostal od súdu za úlohu vypracovať aj môj posudok. Upozorňoval som súd, že nemôže byť objektívny, pretože som s ním mal v minulosti spor. Bohužiaľ, nevzali to do úvahy. A presne tak vyzeral aj ten posudok,“ hovorí Doložinskí.

Znalec v konflikte záujmov

Keď potom opäť poukázal na konflikt záujmov, súd dal vypracovať nový posudok, avšak lekárovi, ktorý bol primárov podriadený. Ten, samozrejme, urobil posudok v prospech svojho primára. Navyše však skopíroval celú Doložinského zdravotnú dokumentáciu a takto ju predložil súdu, kde sa k nemu dostala aj protistrana, teda zástupca žalujúcej poisťovne.

„To je v rozpore s ústavou a zákonmi, listinou ľudských práv, listinou na ochranu práv pacientov, aj zákonom o zdravotnej starostlivosti a trestným zákonníkom. Podal som sťažnosť na prokuratúru, tá to však zamietla. A tak som zistil, že ústava na Slovensku neplatí pre každého. Len pre toto kto má peniaze a moc.“

Súd mu nakoniec priznal odškodné 1500 eur. Pričom len rozdiel na ušlej mzde bol už vtedy 57-tisíc eur.

Vlastný posudok dokazoval opak

S tým sa Miroslav uspokojiť nemohol. Našiel si znalca na univerzite v Košiciach, ktorého posudok je v priamom rozpore s posudkami žilinských lekárov. Podľa neho utrpel vážne zranenia, došlo uňho k poruchám mobility, dýchania, mentálnych funkcií spojených s poruchami pamäti, reči, poklesu intelektu a strate možnosti pracovného uplatnenia. Prognóza vývoja jeho zdravotného stavu je pritom nepriaznivá, bude sa stále zhoršovať.

Na základe tohto posudku žiadal obnovu konania. Neuspel! Okresný, a následnej aj krajský súd to zamietol.

„Mám týždeň na to, aby som podal dovolanie na Najvyšší súd (NS). Nemôžem ho však podať, lebo na NS musím mať povinne právne zastúpenie a ja advokáta nemám. Nemôžem si ho dovoliť. Preto som natočil video, v ktorom žiadam právnikov, aby mi pomohli. Bohužiaľ, nestalo sa tak. A tak počítam, že už mi zostáva len pojednávanie pred posledný súdom. Preto už nemá význam, aby som ďalej žil!“ hovorí s beznádejou v hlase.

Suma, ktorú žiada, je asi milión eur. „Viem, že to nie je málo. Svokra dostala rakovinu a zomrela. A tak žijeme v dome, ktorý nie je náš a musíme splácať dedičstvo. Žijeme veľmi skromne, len aby dcérka mala. My až toľko toho nepotrebujeme. Už ani lieky si nemôžem všetky dovoliť, ktoré by som potreboval. Veľmi by nám to pomohlo,“ hovorí.

Dvakrát pred nebeskou bránou

„Ja si dodnes pamätám na mnohých ľudí, ktorý boli na oddelení ARO pripojení na pľúcnu ventiláciu, a ktorí sa dobrovoľne sami odpojili, lebo stratili zmysel existencie. Ten strácam v súčasnosti rovnako aj ja, a ak by som sa dokázal vrátiť v čase, odpojil by som sa aj ja.

Rovnako si pamätám na moje klinické smrti. V prvom prípade, som videl telo na operačnom stole, okolo ktorého pobehovali ľudia. Potom som sa vzniesol do temnej tmy, v ktorej sa objavil svetelný bod. Keď som k nemu prichádzal, ocitol som sa v tuneli, ktorý bol v hmle hustej ako mlieko. Plával som tunelom, a zo stien, z hmly sa vynárali postavy, ktoré mi križovali cestu. Niektoré som poznal. Čím ďalej som plával, tým bola hmla belšia a svetlo jasnejšie. Až mi cestu zastala postava, ktorú som poznal, bol to otcov rodinný priateľ, bývalý primár Kožnej kliniky FNLP v Košiciach na Rastislavovej ulici, Doc. Mudr. Milan Kachnič, ktorý mi povedal, že idem príliš skoro, a že nech sa vrátim, že ma bude liečiť.

V druhej som sa ocitol náhle iba v tom „tuneli“ z hmly, a opäť mi Doc. MUDr. Kachnič zastal cestu, otočil ma so slovami, že načo som sa vracal, že ešte nie je môj čas.

Viem povedať len subjektívny pocit z toho všetkého, úprimne povedané ľutujem, že som sa v rokoch 1994-1995 sám neodpojil z riadeného dýchania. Som iba menejcenný mrzák, ktorého súdy a ostatné úrady zrazili na kolená a kopú ďalej. Pevne verím, že už nie dlho, a ja sa poberiem tam, kde som už 2x bol, a odkiaľ ma vrátili späť. Už som stratil chuť žiť, ale mám imobilnú manželku a dcérku.“

Jedinou nádejou Miroslava Doložinského je dnes podanie dovolania na Najvyššom súde, na ktoré zostáva už len pár dní. Nájde sa advokát, ktorý by mu pomohol? Ak áno, prosím kontaktujte ho cez e-mail: miroslav_dolozinski@centrum.sk.