Odborníci Peter Štanský a Milan Novák o významnej soche uviedli, že na sokli je umiestnený svätý Florián, patrón hasičov a ochranca pred požiarmi.

„Na piedestáli bol pôvodne latinský nápis: Z úcty k Panne Márii a Bohu dal postaviť gróf Juraj Erdődy a mestská rada. Socha bola viackrát reštaurovaná a to v rokoch 1852, 1900 a 1913. Pri jej obnove jej dali nový maďarsko-slovenský nápis : Tvoju pôvodnú krásu opätovne obnovil Tvoj ctiteľ Juraj Tvrdý, nitriansky kanonik a opát. Až po ďalšej obnove v roku 1940 sa zmenil text nápisu, ktorý je tam čiastočne viditeľný a časť je zatretá maltou. Nápis znel: Krásu Tvoju znova obnovilo Mesto Žilina za starostovania Vojtecha Tvrdého,“ povedali odborníci a ďalej o histórii sochy na Mariánskom námestí pokračovali:

Foto: Súkromný archív Petra Štanského

„V čase snáh premenovať mesto na Stalinovo chceli v roku 1953 sochu odstrániť a presunúť na iné miesto. Avšak po páde kamenára z lešenia a jeho následnom úmrtí sa o to už nikto iný nepokúsil. Dlho trvalo kým bolo odstránené aj postavené lešenie. Socha Panny Márie - Immaculaty, stojí na mäkko tvarovanom sokli s reliéfom svätého Floriána. Sokel zdobia anjeli a podopierajú volúty. Immaculata stojí na zemeguli a na polmesiaci s ľudským profilom a nohou prišľapuje hada. Bohato zriasené šaty má jemne rozviate, ruky zopäté a oči obrátené k nebesiam. Socha Panny Márie je prostovlasá a zdobí ju dvanásť hviezd. Sochu reštaurovali aj v rokoch 1988 až 1990, 2001 až 2002 a naposledy v roku 2014. Plastika podlieha negatívnym vplyvom prostredia a na jej stave sa výrazne prejavujú aj okolo nej vysadené lipy. A tak symbol rekatolizácie obyvateľov Žiliny musia reštaurátori v pravidelných cykloch opravovať a spevňovať poškodený povrch sochy.“

Foto: Súkromný archív Petra Štanského

Z historických prameňov sa dozvedáme, že v letných mesiacoch a začiatkom jesene v roku 1995 sa mesto rozhodlo rekonštruovať celý priestor Mariánskeho námestia.

„V tom bol zahrnutý aj plánovaný archeologický výskum. Ten prebiehal od konca augusta do konca novembra. Priamo pred sochou Immaculaty sa objavilo niekoľko murovaných aj drevených stavieb z obdobia od 13. do začiatku 18. storočia, o ktorých dovtedy neboli žiadne relevantné informácie. Na starej mape Žiliny z roku 1747 nazývanej aj Ruttkayova mapa, ani na kresbe námestia od študenta geometrie Hauera z roku 1779, sa žiadny z objavených objektov nevyskytuje. Boli tu vyznačené iba dve studne, pranier a socha Immaculaty. Objekty sa počas výskumu odkrývali vo vzájomnej superpozícii, takže podľa stavu zachovania, prípadne vzájomného prekrývania bolo možné sledovať ich časovú postupnosť,“ ozrejmil Štanský s Novákom a ďalej pre žilinskú turistickú informačnú kanceláriu priblížili:

Foto: Súkromný archív Petra Štanského

„Najstarším bol silno prepálený objekt umiestnený priamo pred sochou a datovaný zlomkami nádob do 13. storočia. Po ňom nasledovala drevená, požiarom taktiež zničená menšia stavba o rozmeroch štyri krát tri a pol metra, ktorej podlahu tvorili hrubé dosky a výplň pozostávala z veľkého množstva stredovekej keramiky. Objekt bol už čiastočne skúmaný ešte v roku 1966 a vtedy ho autor výskumu považoval za pivnicu mestského domu, ratúzu, radnice. Vzhľadom na jeho malým rozmerom aj slabej zachovalosti však určite nešlo o tak významnú stavbu, ale najskôr o jeden z prvých objektov, ktoré slúžili na uskladnenie tovaru počas výročných jarmokov, ktoré malo mesto Žilina právo usporiadať už od roku 1357. Objekt bol na základe nálezov remeselne dokonale vyrobenej keramiky už aj na hrnčiarskom kruhu datovaný do 14. storočia.“

Foto: Súkromný archív Petra Štanského

Tesne vedľa neho sa podľa Štanského a Nováka objavili dve murované stavby nad sebou.

„Väčšia o rozmeroch osem a pol krát sedem a pol metra mala podlahu z veľkých pieskovcových platní. Na jej južnej a čiastočne aj východnej a západnej stene sa objavil múr vybudovaný z veľkých kameňov bez použitia malty, ktorý siahal až po úroveň čadičovej dlažby uloženej na plochu námestia začiatkom 20. storočia. Obidve stavby sa navzájom prekrývali a rozdiel bol iba v kvalite ich vybudovania. Kým spodná, najväčšia budova, mala pevný základ spájaný tvrdou vápennou maltou, horná bola iba z nasucho kladených väčších kameňov bez použitia vápennej malty. Obidve boli narušené vybudovaním bazénu fontány niekedy koncom tridsiatych rokov 20. storočia, pretože bazén zasahoval až do polovice ich pôdorysu,“ ozrejmili odborníci a ďalej pokračovali:

Foto: Súkromný archív Petra Štanského

„Snahou realizovaného archeologického výskumu bolo dosiahnuť až k základovej škáre objavenej stavby, a preto sa celý priestor prehĺbil do takej úrovne, až sa objavili základy ďalšej murovanej stavby podobného pôdorysu ako má stavba číslo dva. Štruktúra jej muriva bola iná, pozostávalo z veľkých pieskovcových kameňov spájaných veľmi tvrdou vápennou maltou a celá stavba bola vsadená do ílovitého podložia zelenej farby. Po ďalšom skúmaní sa podarilo objaviť severovýchodné nárožie tejto staršej stavby prekryté druhou dlažbou veľkej stavby číslo dva.“

Foto: Súkromný archív Petra Štanského

Časová postupnosť murovaných kamenných stavieb je podľa odbornej literatúry pravdepodobne nasledovná:

„Stavba číslo tri, najhlbšie zapustená do ílovitého podložia vznikla najskôr koncom 15. alebo až začiatkom 16. storočia. Stavbu číslo dva o rozmeroch osem a pol krát sedem a pol metra postavili po zničení tohto staršieho objektu, niekedy koncom 16. až začiatkom 17. storočia a najmenej dvakrát ju prestavovali, pretože mala dve vnútorné podlahy. Hornú z veľkých plochých pieskovcových kameňov a spodnú z riečnych okruhliakov. Medzi nimi sa objavilo veľa zlomkov novovekej keramiky aj sklenených výrobkov, najmä pohárov rôznych tvarov a veľkostí, a dokonca aj šálka maisenského porcelánu, podľa zachovalej značky datovaná na začiatok 18. storočia,“ priblížili historici a doplnili:

Foto: Súkromný archív Jozefa Feilera

„Najmladšia stavba označená ako číslo jeden, respektíve múr vybudovaný bez použitia malty vznikol najskôr koncom 17. storočia alebo až v prvej tretine 18. storočia možno práve s umiestnením sochy Immaculaty, aby sa táto na nestálom ílovitom podloží nepoškodila pri prípadných pohyboch jej základov. V tejto súvislosti sú dôležité aj zistenia vzťahu jej múrov voči dvom dlažbám námestia budovaných z riečnych kameňov. Kým kamene prvej dlažby v hĺbke 50 centimetrov od povrchu dlažby z čadičových kociek boli uložené priamo na korune južného múru najmladšej stavby, druhú dlažbu z riečnych kameňov nachádzajúcu sa ešte o 50 centimetrov hlbšie múr stavby číslo jeden narušil.

Treba preto predpokladať, že ju urobili až začiatkom 18. storočia na povrchu jej kameňov sa našli dve medené mince, jedna Jozefa II. z roku 1790 a druhá Františka II. Rákociho z roku 1706. Čiže v priebehu 18. storočia postupne vydláždili celé námestie. Mladšia, horná dlažba, sa potom budovala v polovici 19. storočia. Aj na jej kameňoch sa našli medené mince, ale tentoraz Františka Jozefa I. z rokov 1860 a 1868. Postupne boli vydláždené aj ulice vychádzajúce z námestia a dokonca jestvuje v archíve záznam, že obyvatelia týchto ulíc sa majú podieľať na budovaní dlažby a každý majiteľ domu musí zaplatiť siahu dláždenia, kým mesto doplatí ostatok. Dláždič Franz Šubert dostal za 1 m² vrátane kameňa a piesku 65 grajciarov.“

Foto: Súkromný archív Jozefa Feilera

Čomu teda slúžili objekty objavené v strede Mariánskeho námestia?

„Vo všetkých stavbách sa nachádzala kvalitná stredoveká alebo novoveká keramika, sklo a dokonca aj maisenský porcelán. Z rastlinných zvyškov objavených v jednotlivých vrstvách námestia sa zistili okrem uhlíkov viacerých drevín aj semená rastlín viniča, jahody, lucerny, maku, sliviek, bazy čiernej, ďateliny a iné. Našli sa stavce rýb a rybie šupiny. Znamená to, že námestie slúžilo ako priestor pre obchod, rínok, čo bol pôvodne aj jeho názov. Obchodovalo sa tu nielen so spomenutými plodinami, ale aj s doma vyrobeným tovarom, hrnčiarskymi a inými výrobkami. Od polovice 14. storočia, ako dostala Žilina právo konať výročné jarmoky, zrejme slúžili výskumom objavené objekty k uloženiu, alebo priamo k predaju tovaru privezeného kupcami a remeselníkmi, ktorí sem pravidelne prichádzali zo širokého okolia. Jarmokov bolo v priebehu vekov viacero a mnohí z panovníkov dávali obyvateľom mesta ďalšie výsady.

Dôležitým zistením počas výskumu bolo aj to, že sa nepodarilo objaviť spojovaciu chodbu medzi Kostolom Najsvätejšej Trojice umiestneným mimo námestia a Kostolom obrátenia svätého Pavla na námestí. Tradícia o takom prepojení žije v Žiline už od dávnych čias. Nič také sa však nepodarilo dokázať. Ba aj takzvané „žilinské katakomby“, ktoré sa mali nachádzať pod celým námestím, sú len výplodom bujnej fantázie. Jediné, čo je skutočne overené, sú iba pivničné priestory pod všetkými domami na Mariánskom námestí. Niektoré sú dokonca vzájomne prepojené, ale ani v jednom prípade nesiahajú do priestoru námestia. Aj veľké pivničné priestory pod kláštorom jezuitov sú len pod jeho objektom a neprechádzajú do priestoru námestia. Mali by sme už konečne rešpektovať overené skutočnosti a nevymýšľať si bájky na ohlupovanie ľudí. Žilina - staré stredoveké mesto s bohatou históriou si nezaslúži, aby sme ju znehodnocovali prikrášľovaním, alebo dokonca prekrucovaním histórie, len aby to bolo atraktívne pre určitý okruh ľudí ženúcich sa za senzáciami,“ uzavreli pre Turistickú informačnú kanceláriu Peter Štanský a Milan Novák.