Zariadiť šatňu hokejových hviezd so všetkým, čo k nej patrí, sa podarilo vďaka bohatej zbierke Mariána Maka Szekelyho. Vášnivý zberateľ sa svojmu koníčku venuje 50 rokov a v zbierke má veru pekné kúsky. „Marián Mako Szekely zbieral 50 rokov dresy, v ktorých chlapci hrali, výstroj, poháre a trofeje a pri príležitosti 90. výročia organizovaného hokeja v Liptovskom Mikuláši sa rozhodol podeliť sa s týmito kúskami s nami všetkými,“ uvádza mesto Liptovský Mikuláš.

Práve vďaka zberateľovi teda mohli výstavu sprístupniť aj pre verejnosť. „Zapožičal takmer sedemdesiat dresov so zvučnými menami a skoro stovku pohárov a trofejí, každú z nich vie popísať, za čo ju chalani do Liptovského Mikuláša priniesli,“ dodáva mesto.

Na svoje hviezdne okamihy spomína v týchto dňoch aj partia jedenástich žijúcich pamätníkov mikulášskeho hokeja, ktorá bola súčasťou historického víťazstva SNHL (Slovenskej národnej hokejovej ligy) v sezóne 1971/1972. Bol to prvý veľký úspech mikulášskeho hokeja. „Koncom 60. rokov zorganizoval pán tréner Zábojník partiu prevažne z odchovancov mikulášskeho hokeja, ktorá spolu pokračovala niekoľko rokov a posúvala sa vpred. Viedli ju skúsení hráči ako Bobula, Plch, Tkáč či Pažický, ktorí sa v tomto roku dožívajú 80 rokov. Ich skúsenosti nám, mladším hráčom, dali veľmi veľa. Boli pre nás možno vzácnejší ako tréneri, boli to naše vzory. Spoločne sme v sezóne 1971/1972 vyhrali národnú ligu, o dva roky sme toto víťazstvo obhájili v takmer nezmenenej zostave. Takže ten náš tím bol silný. V práci trénera Zábojníka pokračovali ďalší, napríklad Hubka, Valko a tréner mládeže Milan Dobrík,“ spomína vtedajší brankár Peter Ondrejka.

Hokej vtedy hrávali len popri zamestnaní v kožiarskych závodoch. Na bujaré oslavy po víťazstve však zabudnite, oslavovali spoločnou večerou. „Po sezóne sme absolvovali rehabilitačné sústredenie v Partizánskom, v lete sme za odmenu cestovali na sústredenie do Bulharska. Ako kolektív sme boli súdržní. Keď sa nám nedarilo, poslali nás preliečiť sa na víkend na chatu Repiská do Jasnej, ktorá patrila kožiarskym závodom. Tam sme utužovali kolektív a diskutovali o hokeji. Zaujímavosťou je, že sme museli ísť povinne všetci. Ale plnilo to svoj účel,“ spomína Peter Ondrejka. Okrem toho sa stretávali aj celé rodiny hokejistov, dobre sa poznali a mali výborné vzťahy.

Úspechy však boli výsledkom tvrdej driny. „Je pravda, že sme trénovali tvrdo. Neviem, či by to dnes hráči zvládli. Rok pred našim víťazstvom nás trénoval Ladislav Zacharides, ktorý pôsobil aj ako tréner reprezentantiek Československa v zjazdovom lyžovaní. V rámci letnej prípravy sme napríklad museli na tréningu vybehnúť zjazdovku na Záhradkách. Táto fyzická príprava nám dala pevný základ, z ktorého sme čerpali dlhé roky. Tréningy na ľade sme mali takmer raz tak dlhé, ako majú naši hokejisti dnes. Veľký rozdiel bol aj v tom, že my sme sa pripravovali kolektívne, teraz sa každý pripravuje skôr individuálne.“

Núdza však nebola ani o zábavu. Bez nej by to nebolo ono. „Najväčšími vtipkármi v našom mužstve boli Vlado Majerík a Jožko Sasko. Pravidelne si zo seba uťahovali. Raz sa stalo, že pán Sasko pred zápasom pribalil do tašky s výstrojom pánovi Majeríkovi desaťkilovú činku. On si to dal na plece a odišiel do autobusu. Keď sme docestovali, dal si vak na rameno a niesol si ho do šatne, kde si z neho Sasko robil srandu, že si veci nesie akosi ťažko. Vlado Majerík si začal vybaľovať výstroj a zistil, že tam má desaťkilovú činku. Neviete si ani predstaviť, aká sranda nasledovala. Vedúci mužstva však zahlásil, že tú činku chce vidieť naspäť v našej šatni, a tak ju Vlado niesol naspäť do Mikuláša,“ spomína Peter Ondrejka.

Peter Ondrejka s víťaznou medailou SNHL.

Úspešný bývalý hokejista má radu aj pre mladých. „Tvrdo makať a nehodnotiť sám seba, že prečo nie som v prvej päťke, ale v štvrtej, prečo hrám obrancu, keď chcem byť útočník, alebo naopak. Na to sú tréneri, aby vedeli, prečo niekto hrá na ľavom krídle v treťom útoku a nie na pravom krídle v prvom útoku. To by si mali uvedomiť aj rodičia, ktorí si často myslia, že všetko vedia najlepšie a niekedy chcú viac, ako ich deti. Mali by sa zamyslieť, že hokej je tvrdá hra a dieťa musí zvládnuť aj ostré slovo trénera, trest, alebo napomenutie.“

Zberateľ Marián Mako Szekely a primátor Ján Blcháč.