V knihe Turkova stupaj od spisovateľky Zuzany Kuglerovej objavujeme tajomstvá Žilinského kraja, ktoré ožívajú v miestnych povestiach. Jedna z nich rozpráva príbeh o záhadnej srnke, ktorá sa zdržiavala pri Súľovskom (Hlbockom) vodopáde, a nedokázala ju zasiahnuť žiadna guľka. Gróf, známy ako najlepší poľovník v okolí, sa rozhodol, že ju uloví. Po dlhých dňoch hľadania a stávke so susednými pánmi sa mu ju už-už podarilo dolapiť. Avšak príbeh prináša prekvapivé odhalenie, ktoré úplne zmenilo jeho pohľad na toto tajomné zviera.

Smrteľný skok (povesť z Hlbokého)

Lesy pri Súľovskom vodopáde boli vždy bohaté na lesnú zver, a preto tam poľovníci často chodili. Avšak nešlo len o zver! Povrávalo sa, že v týchto lesoch žije srna, ktorú žiadna guľka netrafí. Unikne z mušky aj tomu najlepšiemu poľovníkovi.

Na Hričovskom hrade žil gróf, považovaný za najlepšieho poľovníka v okolí, ktorý miloval poľovačky po celom svete. Hovorilo sa o ňom, že sa dokáže postaviť čelom aj najväčším medveďom či najdivokejším kancom. Jeho muške nič neuniklo. V hrade viseli aj jeho vzácne trofeje - parožie desatorákov a dvanástorákov, lebky medveďov, diviakov, ba dokonca aj afrického leva. Chýbala mu už iba jedna - srna od Súľovského vodopádu.

„Raz prišli k nemu na návštevu páni zo susedného zámku. Pripravil pre nich bohatú hostinu a potom ich vzal do poľovníckej siene, aby sa pochválil všetkým, čo ulovil. Všetci páni ho chválili. Iba jeden z nich poznamenal: „Chýba tu srna, tá, o ktorej sa vraví, že ju žiadna guľka netrafí!“ „Mne by neušla!“ poznamenal gróf. „Veruže ušla!“ nedal sa pán. „Už na ňu kdekto poľoval a nikto ju nedostal.“ Vtedy sa gróf stavil, že srnu dostane. Páni jeho stávku prijali a stanovili deň, kedy sa má tak stať. Bolo to do roka a do dňa.“

Obec Hlboké nad Váhom. Zdroj: hlbokenadvahom.info

Gróf sa okamžite pustil do príprav na poľovačku. Najal si stopárov a vyhlásil, že toho, kto vystopuje srnu a nájde jej úkryt, odmení sto zlatými. Stopári však márne blúdili okolo Hričovského hradu, ale srnu nenašli. Preto sa gróf rozhodol hľadať zviera sám. Sadol na najrýchlejšieho koňa, naolejoval svoje pištole a vydal sa do hustých lesov. Ani on však nemal šťastie. Vyčerpaný a unavený dorazil až do Súľova, kde sa opýtal sedliakov, ktorých tam videl práve orať na poli. „Nezazreli ste srnu?“ spýtal sa ich. Dlhšie sa na neho pozerali, než povedali: „Videli sme, pán gróf! Bežala prednedávnom doľava!“ Gróf sa vybral naznačeným smerom, až kým nedošiel do Hlbokého. Tam sa opýtal ďalších sedliakov, či nevideli srnu. Odpovedali mu podobne: „Videli. Nedávno bežala napravo!“

„Voľky-nevoľky sa gróf vrátil do Súľova. Keďže však už bol veľmi unavený, pristavil sa v krčme a priviazal koňa o stĺp. Krčmár bol rád, že má takú vzácnu návštevu. Nalial mu plný pohár najlepšieho vína. Keď videl, že gróf má stále zlú náladu, opýtal sa ho, čo ho trápi. „Už týždeň hľadám srnu, ktorá sa skrýva kdesi tu na okolí!“ odpovedal mu gróf. „Nazdal som sa, že dnes ju nájdem. Opýtal som sa sedliakov, no tí ma poslali raz napravo, raz naľavo, a srny nikde!“ „Veruže, milý pane,“ ozval sa krčmár, „tí vám nikdy neprezradia, kde sa srna skrýva. Veria totiž, že je v nej duša súľovského vodopádu. Ten vraj bude tiecť dovtedy, kým tú srnu guľka netrafí. Ak ju raz niekto zastrelí, vodopád vyschne!“ „To sú len reči starých báb!“ odpovedal mu gróf. „Povedz mi, kde tá srna je, inak ťa, prisahám, dám natiahnuť na škripec. Krčmár sa zľakol, že gróf splní svoju hrozbu. V strachu mu prezradil, že srna má skrýšu rovno nad súľovským vodopádom. Gróf sa tam vzápätí celý natešený vybral.“

Obec Hlboké nad Váhom. Zdroj: hlbokenadvahom.info

Za polhodinu psy zachytili pach srny. Gróf neváhal, povzbudil koňa a vyrazil za nimi. Srna sa nečakane objavila v kroví. Gróf okamžite vytasil pušku a zamieril, no srna sa dostala mimo dostrel a utekala smerom k skalám. Gróf ju neúnavne prenasledoval. Vyzeralo to, že ju má na dosah, že nemá kam uniknúť. Plný víťazného nadšenia zakričal na psy, aby ju obkľúčili. Srna vybehla na najvyššiu skalu, týčiacu sa nad Súľovským vodopádom. „Už mi neujdeš! Už ťa mám!“ radostne zvolal gróf. Pred srnou stál len okraj skaly, za ktorým sa rozprestierala strmá priepasť, hlboká pätnásť metrov. Do nej sa rútil Súľovský vodopád. Za srnou stála svorka rozbesnených psov a vedľa nich gróf, ktorý práve zoskočil z koňa. S pevným pohľadom si priložil pušku k oku, starostlivo zamieril a stlačil spúšť.

„Bol si istý, že guľka zasiahla srnu priamo do srdca. No vo chvíli, keď chcel prikročiť k nej, stala sa zvláštna vec. Srna sa vypla k mohutnému skoku a skočila vpred, rovno do priepasti. Letela dlho, až kým sa jej telo nerozdrúzgalo na skale pod vodopádom. Zostala tam ležať. Gróf ihneď obrátil koňa a dal sa cválať k nej. Našiel ju mŕtvu pod skalou. Začal ju prezerať, či nájde stopu po guľke. No žiadnu ranu nenašiel. Napokon zbadal guľku ležať na skale vedľa srny. Odrazila sa od jej srsti, ako keby to bolo brnenie. Až vtedy gróf uveril, že nemal pred sebou obyčajnú srnu. Tam, na tom mieste, ju s úctou pochoval.“

O rok zavítali na jeho zámok páni zo susedstva, aby si overili, či skutočne splnil svoju stávku. Vo veľkolepej poľovníckej sieni hľadali na stene ďalšiu trofej. Namiesto nej však objavili iba malý okrúhly kameň s guľkou uprostred.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - KUGLEROVÁ, Zuzana. Turkova stupaj: povesti zo žilinského kraja. Bratislava Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2003. 133 s. ISBN 8080611653