Dnes vám prerozprávame príbeh o troch žobrákoch z Petrovíc, ktorým svätý Mikuláš daroval mešce plné zlatých dukátov. Aj keď im toto náhle bohatstvo prinieslo krátkodobé šťastie, ich osudy nakoniec odhalia pravú podstatu ľudskej povahy a morálnych hodnôt. Povesť nám ukazuje, že peniaze sa môžu rýchlo stratiť, ale skutočné bohatstvo spočíva v cnostiach a silných rodinných vzťahoch. Aj tento príbeh spod pera spisovateľky Zuzany Kuglerovej nájdete v knihe Turkova stupaj.

Tri mešce so zlatými dukátmi (povesť z Petrovíc)

Jedného dňa, keď svätý Mikuláš kráčal svetom, prišiel do Petrovíc a stretol troch starých žobrákov. „Čože sa takto svetom túlate? Či nemáte kde hlavu skloniť?“ spýtal sa ich. Najstarší žobrák mu odpovedal: „Od rána klopeme na dvere, ale nikto nám neotvára!“ Mikuláš neveril vlastným ušiam: „To ste tak sami, že na vás nikomu nezáleží? Nemáte deti, ženy, rodiny?“ „Máme!“ povedal druhý žobrák. „Ja mám ženu, môj starší priateľ syna a mladší zas dcéru. Všetci žijú v tejto dedine. Ale aj im sme márne klopali na dvere. Nevpustili nás. Ktovie, koľký deň sa takto túlame, otrhaní, hladní, špinaví a biedni!“

Svätý Mikuláš sa nad žobrákmi zľutoval. Aby už nemuseli trpieť biedou, obdaril každého z nich mešcom plným zlatých dukátov. Žobráci sa neváhali hneď vydať do krčmy, kde začali utrácať svoje náhle šťastie. O darovaných mešcoch sa čoskoro rozšírila správa po celej dedine a dostala sa aj do domov, kde žili rodiny týchto troch žobrákov.

Obec Petrovice. Zdroj: obecpetrovice.sk

Za prvým vzápätí dobehol najstarší syn a vraví: „Otecko, kde si sa doteraz túlal? Poď domov, čakáme ťa.“ Hneď ho chytil pod pazuchou a ťahal z krčmy von. Vzápätí sa v dverách objavila aj žena druhého žobráka: „Holúbok, už si sa mi vrátil?“ volala aj ona. „Pripravila som ti hostinu. Neutrácaj tu zlatky nadarmo.“ Aj ona odviedla svojho muža preč. O chvíľu sa ukázala v krčme dcéra tretieho žobráka. Nepovedala nič, len začala zhŕňať roztrúsené mince zo stola nazad do mešca. Mešec si potom priviazala k opasku a poprosila otca: „Nože, otecko, odíďte so mnou domov. Tam sa porozprávame!“ Tak sa traja žobráci vrátili nazad k svojim rodinám. Postarali sa tam o nich, ako keby k ním zavítal sám pán kráľ. Dostali nové oblečenie, najchutnejší kus mäsa a koláče na dôvažok. Večer sa všetci odobrali na odpočinok. Žobrákom ustlali v najlepších izbách, v čistých perinách. Rušný deň ich unavil, preto rýchlo zaspali. No ešte predtým si skryli mešce pod podhlavník.

Presne o polnoci sa k prvému žobrákovi potichu priblížil jeho syn a vytiahol mu mešec spod hlavy. Podobne konala aj žena druhého, len dcéra tretieho žobráka sa až do rána modlila, aby jej Boh odpustil, že na otca zabudla. Ráno sa prví dvaja žobráci zobudili a začali hľadať svoje mešce. „Kdeže sa podeli moje zlatky?“ pýtal sa prvý žobrák. „Načo by boli takému niktošovi ako ty? Už aj sa prac z mojej chalupy,“ odpovedal mu syn. Aj druhý žobrák márne hľadal svoj mešec a obrátil sa na svoju ženu: „Kam si mi ho skryla?“ „Kdeže by som ho dala! O žiadnom mešci neviem. Si iba obyčajný darmožráč. Nebudem ťa ja chovať... Pober sa tam, odkiaľ si prišiel!“ vyhovárala sa žena. Dvaja okradnutí žobráci nemali inú možnosť, len opäť vyraziť na cestu hľadať šťastie. Keď už zmizli za zákrutou cesty, syn prvého a žena druhého vytiahli ukradnuté mešce, rozhodli sa zájsť na trh a nakúpiť si statok.

Obec Petrovice. Zdroj: obecpetrovice.sk

Svätý Mikuláš to všetko videl a veľmi sa nahneval. Rozkázal, aby sa motúzy, ktorými boli mešce zviazané, rozviazali. Zlaté mince sa vykotúľali von. Keď jedna z nich spadla na zem, jej zvuk počul syn prvého žobráka. Prekvapene sa obzrel a chcel ju zdvihnúť, no v jeho rukách sa zlatka zmenila na suché lístie. Ostatné mince sa postupne tiež vysypali z mešcov, žena a syn sa ich snažili rýchlo pozbierať, ale márne. Akonáhle sa ich dotkli, premenili sa na lístie. Na rozdiel od nich, mešec tretieho žobráka mal iný osud. Jeho dcéra, ktorá sa až do rána modlila a prosila o odpustenie svätého Mikuláša, nemyslela na to, ako by sa obohatila. Ráno starostlivo zaopatrila svojho otca, vykúpala ho, obliekla a nakŕmila. Potom ho úprimne prosila, aby jej odpustil, že naňho zabudla v jeho ťažkej chvíli. Otec, ako správny rodič, jej vyhovel a odpustil. Po čase sa stal richtárom.

Nezabudol ani na svojich dvoch priateľov a dal ich hľadať po svete. Keď ich našiel, priviedol ich späť domov a ustanovil ich za radcov richtára. Ako čas plynul, ľudia v dedine na žobrákov zabudli. V ich pamäti však zostali len tri mešce plné dukátov. Tieto mešce si dali aj do erbu, spolu s rozviazanými motúzmi, ktorý im podľa legendy dodnes pripomína, že peniaze sa z mešca ľahšie kotúľajú, než sa doň ukladajú.

Obec Petrovice. Zdroj: Facebook/Obec Petrovice

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - KUGLEROVÁ, Zuzana. Turkova stupaj: povesti zo žilinského kraja. Bratislava Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2003. 133 s. ISBN 8080611653