V Žilinskom kraji sa ukrýva ďalšia fascinujúca povesť o odvážnych slovenských zbrojnošoch, ktorí bojovali po boku kráľa Bela proti neúprosným Tatarom. Dnes vám prerozprávame príbeh o dvoch mladých bratoch, Staškovi a Vratkovi, ktorí sa rozhodli postaviť zlu tvárou v tvár. Za svoju vernosť kráľovi získali nielen majetok, ale aj sľub o trvalom mieri, ktorý sa stal nezabudnuteľnou súčasťou ich príbehu. A ako to pokračovalo ďalej? To nám odkryla spisovateľka Zuzana Kuglerová vo svojej knihe Turkova stupaj.

Zbrojnoši kráľa Bela (povesť z Predmiera)

Bolo to v období, keď sláva Veľkej Moravy začala miznúť zo slovenských hôr. Vietor prinášal od Budínskeho hradu správy o vzdialenom krvavom konflikte. Arpádovec Belo sa vyhlásil za kráľa uhorského kráľovstva a rozhodol sa viesť boj proti tatárskym pohanom. Vedel však, že stojí proti neľútostným nepriateľom, ktorí nosia kožu zo zabitých psov, pijú krv z vlčích lebiek a na hlave nosia huňu z mladých vĺčat. Boli ľahostajní k smrti a opovrhovali životom. Násilie, rabovanie, vraždenie a vypaľovanie boli ich zbraňami.

Kráľ Belo sa zaviazal odstrániť toto „vlčie šialenstvo“ a zaviesť nový poriadok vo svojom kráľovstve. Chcel vztýčiť kríž nad Budínskym hradom ako symbol pokoja. Preto si nechal ukuť meč z najpevnejšej ocele, aby ním mohol likvidovať nepriateľov. No tento boj nemohol zvládnuť sám.

„Ako tak hútal, koho by postavil k svojmu boku, spomenul si na národ, ktorý žil na samej hranici uhorského kráľovstva, Slovákov. Tomu vraj nenávisť voči Tatarom prúdila v žilách od nepamäti! Slováci sa mu zdali najsúcejší na to, aby z nich spravil družinu verných zbrojnošov. Rozkázal sluhom, aby zašli na sever uhorského kráľovstva a priviedli mu odtiaľ zopár odrastených chlapcov.“

Obec Predmier. Zdroj: predmier.sk

Po mnohých týždňoch putovania dorazili Belovi poslovia do hlbokých lesov, ktoré sa rozprestierali nad údolím Váhu. Objavili tam statného sedliaka s dvoma synmi, Vratkom a Staškom. Takých junákov slovenské hory ešte nepoznali - mali zrak bystrejší ako sokoly, postavy vzpriamené ako jedle a nohy rýchlejšie než jeleň. Kráľova ponuka ich zaujala, a tak sa rozhodli, že sa postavia Tatárom tvárou v tvár a dajú im poriadnu príučku.

„Otec sa ich aj zdráhal pustiť, ale Staško a Vratko mu povedali: „Nechaj nás odísť slúžiť kráľovi. Keď pobijeme Tatárov, nájdeme cestu nazad.“ Na veľa prosieb im otec udelil požehnanie. Kráľovi sluhovia ich odviedli do Budína. Tam ich kráľ pasoval za svojich zbrojnošov. Slúžili v kráľovskej družine veľa rokov. Bili Tatárov a rúcali ich modly. Videli veľa rán a ešte viacej krvi. Napokon kráľ porazil neľútostných pohanov. Pod kríž, ktorý postavil na svojom hrade v Budíne, musela si kľaknúť aj posledná tatárska princezná.“

Obec Predmier. Zdroj: predmier.sk

Až keď sa prežehnala, rozlúčil sa Belo so svojou družinou verných bojovníkov. Dvoch najodvážnejších z nich si zavolal k sebe, aby ich odmenil. Boli to bratia Staško a Vratko. „Za vašu vernosť si zaslúžite odmenu,“ povedal. „Vyberte si najúrodnejší kus zeme, ktorý mám v svojom kráľovstve. Stane sa vaším majetkom.“ Junáci sa zamysleli a spoločne radili. Nakoniec požiadali kráľa: „Daj nám do večného dedičstva zem, na ktorej hospodári náš otec.“ Kráľ bol prekvapený ich skromnou žiadosťou. Aby im poskytol hodnotnejšiu odmenu, ponúkol im zlato. „Nechceme tvoje zlato, najjasnejší kráľ! Máme dosť mocné ruky, aby sme na otcovej zemi porúbali drevo a postavili novú chalupu. Zostane nám dosť síl aj na múr, ktorým oboženieme svoju zem. Ak však chceš, môžeš nám dať iné bohatstvo!“ povedal starší z bratov. „Aké?“ zvedavo sa pýtal kráľ.

Obec Predmier. Zdroj: predmier.sk

„Sľúb nám, že do hradiska, ktoré si postavíme na tebou darovanej zemi, nevkročí nikdy vojna. Že vždy zastane pred jeho bránami. Najväčším darom pre nás bude, ak každý, kto k nám vstúpi, prinesie mier.“ „Splním vaše želanie!“ odvetil im kráľ. „Každá vojna sa skončí pred vašimi hradbami. A každý mier sa začne za bránou vášho hradiska.“ Po rokoch služby sa Vratko a Staško vrátili do svojej otcovizne. Tam si postavili hradisko. Za pár rokov ho premenili na mesto a obohnali múrom. Kráľ Belo dodržal svoje slovo. Každá vojna, ktorú viedol, sa skončila pred hradbami novozaloženého mestečka. A každý mier sa začal za jeho bránami.“

Na kráľa Bela a bratov Staška a Vratka sa postupom času zabudlo, no slová „pred“ a „mier“ zostali živé. Tie sa dokonca stali súčasťou názvu mestečka, ktoré založili zbrojnoši kráľa Bela. Dodnes nesie meno Predmier.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - KUGLEROVÁ, Zuzana. Turkova stupaj: povesti zo žilinského kraja. Bratislava Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2003. 133 s. ISBN 8080611653