V dávnych časoch, keď Uhorsko čelilo hrozbe od Turkov, vznikla povesť o odvážnej dcére šujského richtára, ktorá sa rozhodla nahradiť svojho otca v boji. Kristínka, mladá dievčina, sa preobliekla do brnenia, skryla svoje dlhé vlasy pod prilbu a vydala sa na bojisko. Aký osud ju čakal ďalej? To nám odhalila spisovateľka Zuzana Kuglerová vo svojej knihe Turkova stupaj.

Richtárova dcéra (povesť zo Šuje)

Poznáte tú pieseň o richtárovi, ktorý poslal svoju dcéru do boja proti Turkovi? Spieva sa v nej: „Richtarovi prišeu lisc, že na vojnu musí ísc, cinky linky, ostružinky, že na vojnu musí ísc.“ Je to pieseň o richtárovi Krištofovi zo Šuje. Kedysi ju spievali vo všetkých hostincoch a krčmách Hornotrenčianskej stolice. Neskôr však ľudia na melódiu zabudli a z piesne ostala len táto povesť.

V dávnych časoch, keď Uhorsko trpelo pod tureckými útokmi, žil v Šuji richtár menom Krištof. Svoje richtárstvo si kúpil za stopäťdesiat zlatých od podmanického grófa Michala. Nemal však na kúpu dosť peňazí, a tak vymyslel na grófa lesť. Navrhol mu, že mu namiesto chýbajúcich dukátov dá najlepšieho koňa zo svojej stajne. Grófovi sa tento návrh zapáčil a ešte v ten večer spísali zmluvu a dali na ňu pečať. Pán z Podmaníc si skryl zlato do truhlice a poslal sluhu, aby si vybral sľúbeného koňa. Keď však sluha prišiel na Krištofovo gazdovstvo, zistil, že tam nie je žiadny kôň, len zopár ošípaných.

Obec Šuja. Zdroj: obecsuja.sk

„Na najtučnejšie prasa upevnil Krištof kantár, na chrbát mu dal sedlo a hovorí: „Toto je najchýrečnejší kus z mojej koniarne. Môžeš ho odviesť svojmu pánovi.“ Gróf z Podmaníc prisahal lišiakovi pomstu. Zaumienil si, že ako Krištof jemu, tak on Krištofovi. Muselo ale pretiecť veľa vody dolu potokom, kým sa tak stalo. Medzitým richtár zostarol. Keď mu už na krk začala sadať štyridsiatka, zmyslel si, že sa ožení. Zobral si vdovu s dvoma dievkami. Po roku sa mu narodila dcéra. Dal jej meno Kristínka.“

Keď mala Kristínka pätnásť rokov, našla raz otca sediaceho s hlavou sklonenou nad stolom. „Čože ťa trápi, tatuško?“ spýtala sa ho. „Pán gróf mi poslal list!“ odpovedal otec. „Vraj každý richtár má dať na výzbroj proti Turkom dvesto zlatých. Kto ich nemá, musí sa vychystať do boja sám. A ja ich nemám. Nezostáva mi iné, iba si obliecť brnenie a dať sa naverbovať za vojaka.“ Kristínke tieto slová nedali spávať. Oslovila svoju najstaršiu sestru s prosbou: „Choď miesto otca do boja proti Turkovi.“ Ale sestra jej odpovedala: „Nemôžem. Mám príliš biele rúčky. Turecké slnko by ich spálilo.“ Kristínka sa teda obrátila na druhú sestru a opäť naliehavo prosila: „Choď miesto otca do boja proti Turkovi.“ „Aj by som išla!“ odpovedala sestra, „ale mám nôžky stvorené len na tanec. Nebudú chodiť po tureckej zemi.“ Kristínka pochopila, že jej nezostáva nič iné, len si ukryť dlhé vlasy pod prilbu, obliecť sa do lesklého brnenia, vziať otcovho koňa a vydať sa na miesto, kde verbovali do vojska.

„Preobliekla sa za chlapca a vybrala sa na panský dvor. Pánovi grófovi sa hneď zapáčila. Chytil jej koňa za uzdu a pýta sa: „Ako sa voláš?“ „Kristián!“ odpovedá mu Kristínka. „Som synom richtára zo Šuje. Idem namiesto neho do boja proti Turkovi.“ Pán gróf si zmyslel si, že spraví chlapca panošom svojho Rafaela, ktorý mal spolu s ním tiahnuť proti osmanskému bejovi. Na druhé ráno sa vydali do tureckej krajiny. Pri Carihrade vojaci osmanského beja zajali pána grófa. Jeho syn Rafael poprosil svojho panoša, aby mu pomohol otca oslobodiť. Márne sa však snažili dostať za múry Carihradu, boli nedobytné a vysoké. Vtedy Kristínka povedala Rafaelovi: „Nechaj ma, aby som sama oslobodila tvojho otca.“ Vyzliekla sa z brnenia, rozpustila si dlhé vlasy, čo mala skryté pod prilbou, a obliekla sa do dievčenských šiat. Až vtedy Rafael zistil, kto sa skrýva v oblečení panoša. „Ponúkni ma osmanskému bejovi ako otrokyňu!“ povedala mu Kristínka. „Tak sa dostanem do jeho paláca a ľahko oslobodím tvojho otca.“ Rafael sprvu nesúhlasil. Keď však veľmi naliehala, dal sa presvedčiť.“

Obec Šuja. Zdroj: obecsuja.sk

Osmanskému bejovi sa hneď zapáčila. Dal pre ňu pripraviť najkrajšie izby v háreme a pred zamrežované dvere, ktoré viedli do jej komnát, postavil dvoch strážcov, eunuchov. V noci Kristínka opila strážcov až do mdloby, vzala im kľúče od mreží a vydala sa do temnice. Tam našla grófa, prikovaného k stene. Musela opiť ďalších strážcov, preobliekla sa za bajadéru a začala pred nimi tancovať. Tí boli očarení krásnou tanečnicou, ktorá sa nakláňala raz k jednému, raz k druhému, pričom im nalievala víno z krčaha. V tom víne však bol prášok na spanie. Ako strážcovia postupne zaspali, Kristínka grófovi odomkla putá a vyviedla ho z temnice.

„Kto si?“ opýtal sa jej pán Michal, keď uzrel v svetle faklí pôvabnú dievčenskú tvár. „Kristínka, dcéra šujského richtára,“ odpovedalo mu dievča. Nadránom sa ocitli pod múrmi Carihradu. Tam objal Rafael Kristínku a vraví otcovi: „Nevedel som, akého panoša si mi vybral. Teraz však, keď to viem, chcem sa oženiť!“ Pán Michal s tým rád súhlasil. Ešte v to ráno prikázal synovi, aby sa aj so svojou nevestou vybral späť do Hornotrenčianskej stolice. Sám zostal bojovať na tureckom poli.“

Kristínka sa vrátila domov k svojmu staručkému otcovi. Po čase prišiel aj gróf, ktorý richtárovi priniesol krásny dar: tri zlaté šable, rubín z bejovho turbanu a bieleho arabského koňa. Chcel mu tým vyjadriť vďaku za to, že mu vychoval vernú ženu pre jeho syna. O týždeň sa konala svadba, ktorá trvala sedem dní a sedem nocí. Počas nej sa hodovalo, pilo, tancovalo a spievalo. Tú pesničku si neskôr spievali aj v ďalších hostincoch a krčmách Hornotrenčianskej stolice, pretože hovorila o tom, ako richtárova dcéra išla do boja proti Turkovi.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - KUGLEROVÁ, Zuzana. Turkova stupaj: povesti zo žilinského kraja. Bratislava Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2003. 133 s. ISBN 8080611653