Legenda spod pera Zuzany Kuglerovej rozpráva o grófovi Maršovskom, ktorý v Hrabovom vydal právo, umožňujúce richtárovi získať panskú pôdu podľa toho, koľko prejde na vlastných nohách. Valent z Hvozdnice sa rozhodol využiť túto šancu a získať najlepšiu pôdu, panské hony, no do jeho plánu zasiahol hrabovský Bejco, ktorý sa snažil získať pôdu pre seba.

Valentove hony (povesť z Hrabového)

Možno to bolo úplne inak, alebo možno presne takto. Hovorí sa, že v dávnych časoch gróf Maršovský, ktorý býval v kaštieli v Hrabovom, vydal zvláštne právo. Každý dedinský richtár si mal právo vziať z panskej pôdy toľko, koľko dokáže prejsť na vlastných nohách od svitu do mrku.

Dozvedel sa o tom aj Valent z Hvozdnice a rozhodol sa, že k svojej malej roli pridá najlepšiu pôdu, akú len môže nájsť. Pôda, známa ako panské hony, ležala medzi jeho domom a parkom kaštieľa. Valent ju veľmi dobre poznal, pretože na nej každý piatok slúžil pánovi grófovi. Pred večerom si rozkázal, aby mu žena upiekla posúch, prichystala k nemu slaninu a víno. Keď sa ho spýtala, prečo toľko chce jesť a piť, odpovedal: „Zajtra ráno chcem ísť na pánske hony vymerať vlastný chotár.“

Pohľad z rozhľadne nad Hrabovým. Zdroj: sk.mapy.cz

Gazdiná sa o pláne svojho muža pochválila susedom. A práve tu vznikol problém, pretože v susedstve pracoval mladý paholok, ktorý mal priateľku, dcéru hrabovského Bejca. Tento paholok o Valentovom úmysle povedal svojej milovanej, ktorá to oznámila svojmu otcovi. Bejco, počujúc o tomto zámere, sa rozhodol, že aj on pôjde a „vymeria“ svoju pôdu. „Prečo by mal dostať pánske hony Valent? Pôjdem aj ja. Vyšliapem veno svojej dcére.“

Ráno, keď sa slnko ešte len dvíhalo, sa Valent vybral na pánske hony. Na ceste stretol Bejca a hneď pochopil, čo sa deje. Obaja začali kráčať rýchlo, ale Valent bol silnejší, pretože sa poriadne posilnil večer predtým. Celý deň kráčali a v podvečer bol Valent takmer na konci honov. Zostal mu len kúsok, kde sa mal dotknúť zeme kolenom, čím by naznačil koniec svojho chotára. Bejco to videl a zvolal: „Ej, Valent, tuším sa ti jalovica zatúlala do susedného hvozdu.“ Valent sa v tom momente vystrašil, že príde o dobytok, a začal sa obzerať. No jalovicu nikde nevidel, len si uvedomil, že ho Bejco podvádza. Rozbehol sa, ale už bolo neskoro. Kým sa obzeral, Bejco sa dostal k vrcholu a tam si kľakol na zem a vyhlásil: „Vyhral som! Tadiaľto vedie moja medza!“

Pohľad z rozhľadne nad Hrabovým. Zdroj: sk.mapy.cz

Nahnevaný Valent sa vrátil domov a celú noc sa trápil, čo s týmto podvodom urobiť. Ráno sa rozhodol, že zájde za grófom a povie mu, ako ho Bejco oklamal. Gróf si nechal predvolať Bejca. Ten tvrdil, že zem je jeho, ale Valent sa obhajoval, že je to jeho pôda. Gróf sa rozhodol, že ak Valent prisahá, že jeho koleno kľačalo na tejto zemi, pridelí mu hony. Valent si nebol istý, či chce prisahať, ale nakoniec požiadal o čas na premyslenie.

Grófovi sa to príliš nevidelo, ale keď Valent neprestal domŕzať, dal vôľu jeho želaniu. Ešte v ten deň sa vybral Valent tam, kde včera videl sedliaka kľačať na zemi. Nabral si zeme do plátenného vrecúška, vrecúško priviazal ku kolenu a poďho nazad za grófom. Zaklopal mu na bránu kaštieľa a kričí: „Už môžem prisahať!“ Nadarmo pán gróf hromžil, že je po večernom trúbení! Valent sa nedal odbiť. Pustil ho teda za bránu kaštieľa. Valent si pred ním kľakol na zem a začal slávnostne prisahať: „Moje koleno naozaj kľačalo na tom istom kuse zeme ako koleno hrabovského Bejca!“

Pohľad z rozhľadne nad Hrabovým. Zdroj: sk.mapy.cz

Gróf mu uveril a vystavil dokument s pečaťou, že Valentovi patria panské hony. Bejco sa síce stále ohradzoval, no pečať už bola na papieri. „Na tom papieri stálo: hvozdnický Valent si vyšliapal kus chotára, čo predtým patril do panských honov. Preto sú panské hony jeho.“

Od tých čias sú Hvozdničania a Hrabovčania stále v spore o kúsok zeme medzi ich chotármi, ktorú obidve dediny považujú za svoju. Tento kus zeme sa dodnes nazýva Valentove hony.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - KUGLEROVÁ, Zuzana. Turkova stupaj: povesti zo žilinského kraja. Bratislava Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2003. 133 s. ISBN 8080611653