V povesti Zuzany Kuglerovej o krásnej uhliarke z Petrovíc sa spája láska, závisť a zázrak. Uhliar, ktorý po celý život zápasil s chudobou, nakoniec našiel svoju lásku a po rokoch tvrdej práce dosiahol šťastie. Keď sa jeho manželka rozhodla naplniť svoju túžbu po dieťati, ich osudy zasiahla neobyčajná udalosť.

Krásna uhliarka (povesť z Petrovíc)

V Petroviciach raz žil uhliar, ktorý dlhé roky zápasil s chudobou, preto sa nikdy neoženil. Kto by si vzal ženu do domu, kde chýbal aj ten najskromnejší kus chleba? Chudák totiž nemal žiadne bohatstvo, iba tvrdú prácu a statočné srdce. Každý deň chodieval do hory, kde pálil uhlie v milieroch a predával ho bohatým. Poctivou prácou sa mu občas podarilo zarobiť pár grošov, ktoré si starostlivo odkladal. Až po rokoch, keď si nazbieral dostatok, sa rozhodol, že je čas, aby si založil rodinu. Navštívil susedov a tam ho čakala jeho milovaná Marka. Po celé roky naňho čakala, hoci ju už pýtali aj bohatší, ona chcela ísť len za uhliara, ktorého si ešte ako dievča zamilovala.

Po dlhom pytačkách sa nakoniec vzali a uhliar sa staral o Marku, ako najlepšie vedel. Zarobené peniaze jej dával na každodenné výdavky – na múku, cukor a dokonca aj na novú stužku do vlasov. Ich šťastie bolo takmer dokonalé, ale uhliarovi niečo chýbalo. V jeho dome chýbal detský smiech.

„Každý deň, keď šiel do hory, aby tam uhlie pálil, zastavil sa pri veľkom, rozložitom dube a zavzdychal: „Ej veru, načože mi je žena aj dom, keď nemám koho svojmu remeslu priučiť!“ Jeho vzdychy začuli dvaja lesní trpaslíci, čo žili v strome. Povedali si, že statočnému uhliarovi pomôžu. Zašli za jeho ženou a poradili jej: „Objednaj u stolára kolísku. Do nej daj najväčší kus uhlia, ktorý tvoj muž vypáli. Uvidíš, čo sa stane!“

Obec Petrovice. Zdroj: obecpetrovice.sk

Uhliarka, ktorá túžila po dieťati, poslúchla ich radu. U stolára si nechala vyrezať krásnu kolísku a zaplatila za ňu z peňazí, ktoré si odložila na novú stužku do vlasov. Keď ju priniesla domov a položila do nej uhlie, uhliar si myslel, že sa zbláznila. Začal sa obávať, že musí priviesť mastičkára, aby ju uzdravil. Na jeho veľké prekvapenie, ráno z kolísky zaznel detský plač. Uhliarovi sa rozžiarili oči, keď uvidel krásne dieťa – dievčatko so zlatými vlasmi a očami modrými ako nebo. Boli šťastní a čoskoro zašli za farárom, aby dali dieťa pokrstiť.

„Farár sa ich opýtal: „Máte už kmotričku pre svoje dieťa?“ Vtedy sa uhliar zháčil. Na kmotričku zabudol... V rozpakoch sa poobzeral okolo seba, keď zrazu zbadal popri kostole kráčať starú zhrbenú ženu. Poprosil ju, či by nešla za kmotru jeho dcérke. Nevedel, že je to sudička. Vedma jeho pozvanie rada prijala. Uhliar ju z vďaky pohostil. Vydelil pre ňu tie najlepšie maškrty z hostiny.“

Podľa zvyku kmotra daruje krstňaťu dar. Sudička sa postavila k postieľke a povedala: „Kedykoľvek sa tvoje ruky dotknú uhlia, nech sa premení na zlato.“ Potom zmizla.

Obec Petrovice. Zdroj: Facebook/Obec Petrovice

Roky plynuli a z dievčatka vyrástla krásna mladá žena s plavými vlasmi. Rodičia ju nechceli pustiť k práci, no ona mala po otcovi poctivú dušu a rada mu pomáhala. Každý deň sa dívala, ako otec pálil uhlie. Raz, keď sa skláňala nad milierom, spadlo jej z lopaty uhlie. Krásna uhliarka sa poň zohla, že ho vloží naspäť do prúteného koša, no pri jej dotyku sa premenilo na zlato. Videl to nielen jej otec, ale aj iní uhliari, ktorí v lese pálili.

„Nepáčilo sa im, že mladé dievča len tak ľahko k bohatstvu prišlo. Preto sa rozhodli, že sa pôjdu na krásnu uhliarku ponosovať pánovi do zámku. Potajomky ukradli prútený kôš, do ktorého uhliarka uložila uhlie, premenené na zlato, a zaniesli ho pánovi. „V našich lesoch žije bosorka!“ povedali mu. „Jej ruky menia uhlie na zlato. Musíš ju odsúdiť na smrť a upáliť na hranici!“ Mladý pán odkryl kôš. Uvidel hrudy zlata. „Doveďte dievča ku mne!“ rozkázal svojim sluhom.“

Obec Petrovice. Zdroj: obecpetrovice.sk

Rodičia márne prosili o jej záchranu. Pán si nedal povedať, označil ju za bosorku a rozhodol, že ju upáli na nádvorí. O všetkom sa dozvedela sudička, ktorá sa rozhodla, že svoje krstňa zachráni. Na druhý deň sa mala konať poprava. Uhliarku viedli na hranicu, kde ju mala postihnúť smrť. Pán si ju po prvýkrát všimol. Bola nádherná, krajšia ako všetky dievčatá, ktoré poznal. Keď videl jej krásu, oľutoval svoje rozhodnutie.

„To dievča nemôže byť bosorka!“ povedal nahlas. „Len sa pozrite na to zlato v koši!“ zakričali mu závistliví uhliari a hneď brali kôš so zlatým uhlím, že ho ako dôkaz postavia pred pána. Keď kráčali k pódiu, museli prejsť popri vedme, uhliarkinej krstnej. Tá položila ruku na kôš a povedala: „Čo bolo zlatom, nech zostane zlatom, čo bolo uhlím, nech sa zas stane uhlím!“

Uhliari si jej slová nevšimli. Túžili iba po jednom - aby pán odsúdil dievča na smrť. Priniesli mu preto kôš so zlatom, no keď ho otvorili, zlato sa zmenilo na obyčajné uhlie, ako povedala sudička. Pán hneď rozkázal, aby uhliarku oslobodili a uhliarov hodili do temnice. Došlo mu, že chceli poctivému dievčaťu iba zo závisti uškodiť. Stalo sa podľa jeho slova.

Po čase si pán vzal krásnu uhliarku za ženu a vzal si k sebe aj jej rodičov. Či sa aj ďalej uhlie pod jej rukami menilo na zlato, to nikto už nezistil. A ak to niekto vedel, nikdy to neprezradil.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - KUGLEROVÁ, Zuzana. Turkova stupaj: povesti zo žilinského kraja. Bratislava Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2003. 133 s. ISBN 8080611653