Stratené v údolí

Hoci sa Stránske nachádza mimo hlavného ťahu na Rajec a Prievidzu, o zaujímavú a dlhú históriu určite nemá núdzu. Svoj príbeh píše minimálne od roku 1368, kedy sa prvýkrát spomína v dobových listinách. Názov Stránske dostala obec podľa charakteru chotára. Leží akoby skryté v údolí, obklopené príkrymi zrázmi kedysi husto zarastenými jedľovým a dubovým porastom. Stránske patrí medzi menšie samosprávy v žilinskom regióne, momentálne tam žije približne 900 obyvateľov.

Od Žiliny je vzdialené necelých 15 kilometrov. Do obce odbočíte z hlavnej cesty na Rajec, na začiatku obce Poluvsie (v smere od Žiliny – odbočka vľavo). Pôjdete stále po hlavnej ceste a keďže sa hranice obcí prelínajú, ani sa nenazdáte a ste tam.

Majestátne javory

Cieľ našej návštevy sa nachádza na konci obce v areáli cintorína. Aby sme sa aspoň trochu prešli, parkujeme pri miestnych potravinách a vydávame sa po zelenej značke smerom na Kunerad. Míňame súčasný, novší kostol (Nový kostol sv. Heleny), ktorý postavili v roku 1994 na mieste bývalej cirkevnej školy. K oveľa staršiemu a veľmi vzácnemu kostolíku je to už len niekoľko metrov. K cintorínu, kde sa zrúcanina nachádza, vedie vydláždený chodník a sú pri ňom vybudované dve záchytné parkoviská.

Ďalšou zaujímavosťou tohto miesta sú štyri javory, ktoré sú vysadené na svahu pod cintorínom. Ide o veľmi vzácne dreviny, ktoré sú zapísané do Katalógu chránených stromov na Slovensku. Majú viac ako 120 rokov a súčasťou skupiny je aj javor s najväčším obvodom kmeňa v okrese (273 cm). Kráčame hore chodníkom, obdivujeme vzácne dreviny a pred nami sa postupne odkrýva pohľad na zrúcaninu staručkého kostola.

Gotický Kostol sv. Heleny patrí medzi najstaršie sakrálne objekty v našom regióne. Výstavbu kostola povolil ostrihomský arcibiskup v roku 1368 na základe žiadosti miestneho šľachtica. Ten svoju požiadavku zdôvodňoval tým, že najbližší kostol sa nachádza až v Rajci a pre miestnych, silne veriacich obyvateľov je najmä v období zimy a dažďa veľmi náročné absolvovať túto vzdialenosť. Kostol postavili na vŕšku mimo dediny. Podľa kanonických vizitácií z druhej polovice 18. storočia bol vybudovaný z pevných materiálov, v múroch sa však už v tom čase objavovali trhliny, a preto bol zastabilizovaný opornými stĺpmi.

Kostol sa do dnešného dňa zachoval na 70 až 80 percent. Dominantným prvkom je hlavná veža, do ktorej sa vstupovalo dverami zboku a po schodoch sa vystupovalo nahor do zvonice. Vo veži boli dva zvony. Väčší z nich bol odliaty vo Varíne, posvätený v Žiline v roku 1788 a niesol meno sv. Jána Nepomuckého.

Ničivé zemetrasenie

Osudnú ranu zasadilo kostolíku zemetrasenie z januára 1858 s epicentrom pri vrchole Minčol v Lúčanskej Malej Fatre. Seizmické otrasy dovtedy nevídaných rozmerov poškodili statiku, plášť aj strechu objektu. Kostol zostal po zemetrasení natoľko poškodený, že už nebolo možné v ňom slúžiť omše. Sochy boli prevezené do kostola v Konskej a zvony sa počas prvej svetovej vojny použili na zbrojársku výrobu.

Kostol pre verejnosť z bezpečnostných dôvodov uzavreli a odvtedy len chátral. Okrem drobných konzervačných prác na veži v roku 1992, ktorej hrozilo zrútenie, sa za celé desaťročia na ňom nič neurobilo. Ruina zarástla náletovou burinou a stala sa pre ľudí neviditeľnou. Nečudo, že ju miestni zvykli nazývať Opustená Helena.

Kostolík už ale niekoľko rokov nie je odsúdený na zabudnutie. Vďaka dobrovoľníkom z OZ Obnova Slovenskej zeme sa ruinu podarilo očistiť od náletovej vegetácie, stavebného a iného odpadu. V súčasnosti pracujú na jeho postupnom zastabilizovaní. Dá sa povedať, že starý vzácny objekt, ktorý je vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku, vďaka svojmu nadšeniu zachránili pred úplným zánikom. A nám, náhodným i cieleným návštevníkom, umožnili spoznať ďalší kus našej dlhej histórie.

Tam za zákrutou

Obhliadkou okolia kostola aj jeho vnútornej časti pomaly a isto ukončujeme náš výlet. Keďže naša zvedavosť nemá hraníc, vydávame sa ďalej po vydláždenom chodníku smerujúcom od cintorína mimo obec. Kde len môže viesť? Po pár prejdených metrov, za zákrutou, sa nám odkrýva pohľad na vynovenú kaplnku, vybudovanú na návrší, pravdepodobne na hranici katastrov.

Ak by sme sa vydali ďalej po ceste, dostaneme sa až na rázcestie ciest vedúcich do Kuneradu, Konskej a Rajeckých Teplíc. Nás to láka do Kuneradu, ku zámku, ktorý trikrát zničil požiar, avšak zakaždým vstal z popola... Ale o tom nabudúce.