Podľa historických prameňov je Varín jedným z najstarších obývaných území v Žilinskom kraji. Vďaka svojej strategickej polohe, pri sútoku Varínky a Váhu a pri vstupe do Terchovskej doliny, sa tu oddávna koncentroval celý hospodársky, politický a kultúrny život. Ťažba dreva sa v archívnych záznamov spomína už v 14. storočí. Vo Varíne sa nachádzalo niekoľko mlynov a píl. Podľa miestnej kroniky bolo v obci v roku 1860 osem vodných náhonov, kde sa pracovalo s drevom.

Zmena polohy

Varínska píla, o ktorej píšeme, pôvodne vznikla za pozemkom starého cintorína, ktorý sa po roku 1804 stal židovský. Neskôr sa začala posúvať bližšie k Váhu, aby bola prístupnejšia pre pltníkov, ktorí po vodných tokoch zvážali drevo až z Oravy a aj kvôli výstavbe železnice. Kto bol majiteľom píly v tom čase, nie je podľa dostupných zdrojov úplne zrejmé, ale z historických listín vyplýva, že ju vlastnili významné varínske rodiny ako Szabinovci, Engelovci a ďalšie.

Záznam, kedy sa píla definitívne premiestnila na súčasné miesto, neexistuje, ale podľa dobovej fotografie, ktorá zachytáva jednu z výrobných hál, tam už okolo roku 1914 stála. V tom čase ju mala vlastniť drevárska spoločnosť OFA z Budapešti. Po vojnovom období prešla pod národný podnik Drevoindustria.

Píla Varín bola počas svojej dlhoročnej existencie významným spracovávateľom dreva. S varínskou vápenkou zamestnávala najviac ľudí v tomto regióne. V čase najväčšieho rozmachu tam pracovalo vyše 130 zamestnancov a ročné obraty sa šplhali do závratných výšok (1985 – 52,30 mil. Kčs).

Celoživotné zamestnanie

Pani Marta, ktorá do píly nastúpila ako 17-ročná a odišla až do dôchodku, hovorí, že mnohí z jej kolegov tu rovnako ako ona strávili celý produktívny život. „Keď bolo dobre, tak tam pracovalo vyše sto ľudí. Veľa z Varína, Krasnian, Mojša, Nezbudskej Lúčky, ale aj z Terchovej a Lutíš. Vtedy sa tak nemenili roboty ako teraz. Pre veľa z nás to bol jediný zamestnávateľ,“ spomína pani Marta, ktorá pracovala na ekonomickom oddelení.

Na odpracované roky spomína s nostalgiou. Do píly nastúpila ako čerstvá maturantka na pozíciu pomocnej účtovníčky. „Keď som nastúpila do závodu, bola som tam najmladšia. Na začiatku som mala na starosti výrobu, neskôr sa k tomu pridružili aj iné roboty. Bolo toho dosť. Pracovala som od šiestej do druhej hodiny popoludní, v čase uzávierok aj cez víkendy,“ rozpráva pani Marta.

Počas jej 37-ročného pôsobenia sa na vedúcej pozícii varínskej píly vystriedalo 5 riaditeľov. V závode pracovali ako muži tak aj ženy. „V našom závode bolo stredisko Debnáreň, kde sa vyrábali látkové debničky na zeleninu a palety, a tam boli poväčšine ženy. Potom tam bola parketáreň, kde sa surovo rezali parkety a tie sa potom odvážali do Bratislavy, tiež do Drevoindustrie, kde sa dokončovali. Bola tam aj lupáreň, kde sa drevené dyhy zliepali a tie sa používali na výrobu nábytku,“ vymenúva hlavnú náplň drevárskeho závodu vo Varíne.

Žeriavničky

Ženy tiež obsluhovali žeriavy. Tak ako pani Mária. „Dodnes si pamätám, ako raz prišiel šofér na kamióne a chytal sa za hlavu, že žeriav riadi žena,“ smeje sa bývala žeriavnička, ktorá mimochodom dodáva, že stroj musela aj servisovať. Jej ďalšia kolegyňa zas jazdila na vysokozdvižnom vozíku. Kvôli hluku na píle prišla čiastočne o sluch, preto dnes zle počuje. „Často sa tu stávali úrazy, predsa sa tu pracovalo s guľatinou. Ale našťastie za celý čas tu nebol ani jeden smrteľný úraz,“ spomínajú obe ženy, ktoré tu taktiež odpracovali celé desaťročia.

Pre neznalých pomerov je už len ťažko odhadnúť, na čo pozostatky starých budov a hál slúžili. Vstupnú bránu do bývalej varínskej píly jednoznačne predstavuje administratívna budova s vrátnicou, ktorá je zo všetkých tunajších objektov najmladšia a najzachovalejšia.

Úrad aj bytovka

Pri pohľade na ňu vás v prvom momente môže napadnúť, že to mohla byť ubytovňa. Nie ste ďaleko od pravdy. Okrem toho, že tu sídlila správa závodu a pracovníci sa tu stretávali počas obedňajšej prestávky v priestrannej jedálni, boli v budove aj tri byty, kde žili zamestnanci píly s rodinami. Tak ako aj pani Tereza, ktorá obsluhovala vysokozdvižný vozík. „Dobre sa tam bývalo. Kúrili nám, tak nám bolo teplo,“ smeje sa staršia žena.

Dnes je z administratívnej budovy už iba prázdna stavba bez okien, „okrášlená“ grafitmi a zarastená krovím. „Túto budovu postavili neskôr, predtým sme sídlili v takej drevenej, kde boli tri miestnosti, tri kancelárie a jeden byt. Bola tam aj jedáleň, kde nám vozili obedy z Vápenky. Potom, keď postavili novú budovu s jedálňou, malou kuchynkou aj sociálnym zariadením, vozili jedlo zo Žiliny z reštaurácie,“ rozpráva pani Marta z ekonomického oddelenia.

Bez požiarov

Za hlavnou administratívnou budovou stojí menšia, murovaná stavba, v ktorej sa nachádzala hasičská zbrojnica. Prezrádzajú to veľké garážové dvere. Hoci sa vo varínskej kronike spomína niekoľko požiarov v areáli píly, ani jedna z oslovených bývalých zamestnankýň nezažila požiar, ktorý by si vyžadoval zásah hasičskej techniky. „Horelo tu, až keď píla skončila. Dokonca niekoľkokrát, ale to preto, že sa tu schádzala mládež a v zadnej časti, kde bol sklad guľatín, istú dobu bivakovali bezdomovci,“ vysvetľuje pani Tereza, ktorá býva obďaleč.

Rozhliadame sa ďalej po spustnutom areáli a všimneme si väčší dom s deravou strechou, rovno za administratívnou budovou, z ktorého trčí už len strecha, keďže celý obrástol náletovou drevinou. Ako sa dozvedáme od žien, bol to rodinný dom, ktorý taktiež obývali zamestnanci píly. Jeden čas tam žil aj vedúci údržby. Vydávame sa smerom napravo k prvej väčšej hale, ktorá dnes skôr pripomína sklad odpadu. „Často tu zastavujú auta, aby sa zbavili starých, nepotrebných vecí,“ poznamená pani Tereza.

Keď sa poobzeráme, zbadáme širokú škálu smetia: od starého gauča, detskej autosedačky, pneumatík až po stavebný odpad. Nás hlavne zaujíma, na čo táto konkrétna hala, z ktorej zostal už len železný skelet, slúžila. „Toto bola prírezovňa. Tu sa rezali hranolky a vyvážali na predsušenie,“ spomína pani Mária, ktorá obsluhovala žeriav. Oproti prírezovni sa kedysi nachádzalo „srdce“ píly. Bola tu skupinka niekoľkých budov (hál), z ktorých väčšina už nestojí.

Motory dlhé ako stôl

„Tu boli tri gatre – stroje, ktoré rezali drevo na tri druhy reziva: najhrubšie, tenšie a najtenšie. Stáli vedľa seba, motory pod pílou boli dlhé ako stôl,“ ukazuje pani Mária na miesto, kde možno rozoznať už iba základy bývalej pílnice. „Z píly sa potom narezané drevo po koľaji vyvážalo vozíkom ku mne pod žeriav a ja som ho vykladala do skladu. Vedľa bola kotolňa, dve brusiarne a debnáreň. Nič tu nevyšlo nazmar. Mali to riadne vyšpekulovaná. Rezliny, ktoré padali dolu pod pílu, sa odsávali rovno do sila pri kotolni a tým sa vykuroval celý areál,“ rozpráva bývala žeriavnička.

Celý proces spracovania dreva sa začínal na sklade guľatiny, ktorý bol situovaný v zadnej časti areálu, bližšie ku Váhu. Drevo – guľatina (smrekové, bukové) sa do skladu dovážalo na vlečke. Kedysi bol areál poprepletaný koľajiskom, dnes je veľká časť vytrhaná. Zo skladu išlo drevo do píly, kde sa pílilo na rôzne veľkosti a odtiaľ putovalo na sklad reziva a odtiaľ do ďalších hál podľa účelu spracovania.

„Bola tu aj údržba – brúsenie píl, stolárska dielňa, dve parovne – obrovské jamy, kde sa parilo drevo. Pri prírezovni alebo parketárni, ako sme to volali, boli pristavené vlečky a každý zamestnanec dostával prídel dreva, pretože v tom čase sa väčšinou kúrilo drevom,“ hovorí Mária.

Úpadok

Varínska píla vo veľkom produkovala drevené debničky, lamely do postelí, komponenty na lyže a hokejky či podklady na parkety. Rezivo sa vyvážalo aj do zahraničia, najviac do Nemecka. Najviac ľudí pracovalo v debnárni, na píle a na guľatine. Pracovali hlavne v dvoch zmenách: dennej a poobednej. Niektorí zamestnanci zostávali aj na noc, a to v sušiarni, pretože drevo sa sušilo bez prestávky. „Neplatili veľa, ale boli sme dobrá partia, kedysi to nebolo také prísne ako teraz,“ spomínajú bývalé zamestnankyne píly.

Píla začala upadať v 90-tych rokoch, po privatizácii, kedy na trh vstúpili súkromní podnikatelia a o produkty z varínskeho závodu začal byť kvôli väčšej, novej konkurencii nižší záujem. „Ja som na dôchodok odišla v roku 1998 a už vtedy tu chodili rôzni podnikatelia, súkromné osoby ktoré prejavovali záujem o odkúpenie areálu,“ spomína pani Marta.

Prepúšťanie

Po roku 2000 sa začalo na píle postupne prepúšťať. Žeriavnička Mária opustila závod v roku 2001 po tom, ako dostala výpoveď. Tereza, ktorá obsluhovala vysokozdvižný vozík, odchádzala medzi poslednými v roku 2005. „Zostávali mi dva mesiace do dôchodku,“ smutne konštatuje. Závod ukončil svoju činnosť 6. mája 2005 (likvidácia).

Pocity bývalých zamestnankýň sú rôzne. „Priznám sa, že som tam od toho roku 1998 nebola. Vôbec neviem, ako to tam teraz vyzerá. Jediné z vlaku som mala možnosť vidieť, že areál spustol. Bolo mi to veľmi ľúto, lebo tie budovy boli v dobrom stave a teraz je to už všetko schátrané,“ hovorí bývalá účtovníčka závodu. Pani Mária mala na pílu dlho „ťažké srdce“. „Ako ma prepustili, ani okolo som nemohla prejsť, čo mi bolo tak ľúto, keď 20 rokov niekde robíte a zrazu vás prepustia.“

Dve desaťročia bez života

Hoci je píla už takmer dve desaťročia opustená, mnohí ľudia, najmä Varínčania, ju majú stále v živých spomienkach. Niektorí zamestnanci si tu dokonca našli svoje životné lásky a usadili sa vo Varíne. Či sa píle podarí niekedy vdýchnuť nový život, je už asi utopia. Ako však vieme, bývalý priemyselný park je v súčasnosti v súkromných rukách a administratívna budova je aktuálne na predaj.

Pozn. redakcie: mená oslovených bývalých zamestnankýň sú vymyslené, keďže si neželali byť menované.