K roháčskym plesám sa viaže smutná povesť, presnejšie k malým plieskam medzi Grúnikom a Ľanovým vrchom pod mohutným chrbtom Volovca. Aj tu kedysi stál salaš, kde sa mladý valach Ondrej učil remeslu od starého baču. Počas letných nocí, keď mal všetku prácu hotovú, líhal vonku za kolibou, no nemohol zaspať. Ako by aj mohol, keď v ňom vrela mladá krv a túžila po dievčine. Jednej jasnej mesačnej noci, keď na nebi žiarili hviezdy a v košiari sa pásli ovečky, zrazu začul zvláštne čľapkanie od pliesok. Jeho čujné uši, zvyknuté zachytiť každý šramot, okamžite spozorneli.

„Ondro si v duchu položil otázku: „Čo sa deje? Či sa nejaké zviera zatúlalo k vode, pošmyklo sa a teraz si ratuje holý život? Či ryba vyskočila za neopatrným komárom?“ No v tom začul, že k predchádzajúcim zvukom sa pridal aj spev a hneď vedel, že to musí byť ináč. Lebo to bol spev nie hocijaký, ale prekrásny!“

Zdroj: cestujemtrekujem.com

Ľúbezný ako kvet ruže a volajúci ako hlas milovanej. Valacha nebolo treba dvakrát volať, vyskočil zo svojho ležoviska ako struna a ticho sa prikradol k neďalekej smrečine, odkiaľ už videl k vode. „Panebože, aká krása!“ vykĺzlo mu z úst pri pohľade, ktorý sa mu naskytol. Niet divu, keď pri najväčšom pliesku uzrel tancovať krásavice, aké ešte nikdy nevidel. Vo svite mesačných lúčov čarovne tancovali víly a ešte čarovnejšie spievali. Vlahá letná noc, krásne telá zahalené iba ľahkými závojmi a spev taký sladký, akoby lial medové cesto do formičiek na medovníky. Priveľa to bolo na mládenca, ktorý bol dlho vystavený samote salašníckeho života.

Ondro sa však ovládol a ticho sa vrátil na svoje vyležané miesto. Samozrejme, do rána už nezaspal a premýšľal, ako pavúk tká svoje siete. Toto sa opakovalo niekoľko nocí, až kým sa nerozhodol, že jednu vílu chytí a vezme si ju za ženu. Veľmi sa mu zapáčilo to stvorenie, ktoré vždy tancovalo na okraji vílieho kruhu. Zdalo sa mu, že stačí natiahnuť ruku a bude jeho. Rozhodol sa neodvratne! Najbližšiu noc vyskočil spoza smrečiny, chytil pravicu krásavice tancujúcej v najdivšom tanci a hlasno prekričal pišťanie prekvapených víl: „Už si moja - a navždy mojou ostaneš!“

Zdroj: cestujemtrekujem.com

Napriek tomu, že sa krásavica začala meniť na jaštericu, hada, žabu a ďalšie odporné obludy, akým ľudia ani meno nevymysleli, Ondro ju nepustil: „Moja žena budeš a hotovo!“ Nakoniec sa prestala mykať a zmierila sa s osudom. Možno aj preto, že v hĺbke vílieho srdca bolo kúsok dievčenského, čakajúceho na mládenca, s ktorým by mohla kráčať životom. „Dobre teda, keď nemôže byť ináč, pristanem na vydaj a budem ti dobrou ženou a azda aj matkou detí, no nikdy ma nesmieš nazvať vílou.“ Mládenec vďačne súhlasil, a tak sa spolu pobrali preč od pliesok.

Ondro mal už dávno vyhliadnuté miesto na okraji dediny, postavil tam chalupu a žili v nej. Víla si postupne zvykla na ľudský život, až tak sa jej zapáčili jeho každodenné radosti aj starosti, že si už iný ani nevedela predstaviť. Navyše ju v dedine mali radi, bola chýrna robotnica a dobrá suseda. Keď bolo treba, každému pomohla, aj pri liečení rôznych neduhov, lebo ešte ako víla sa naučila, ktorá bylinka proti čomu pomáha. Tak si spokojne žili už dosť dlho a pomýšľali aj o potomkoch. Len Ondrej chcel ešte jednu úrodu pozbierať, lebo medzitým sa z neho stal roľník a dobre sa mu darilo.

Zdroj: cestujemtrekujem.com

Keď sa vracal domov s posledným plným vozom, ktorý sa kvôli týždňovému dažďu zaboril do blata až po oje, márne sa snažil ho vytiahnuť. Ťahal, tlačil, fučal, hučal, ale nič nepomáhalo. Bežal domov a ledva otvoril dvere, povedal žene: „Uviazol som, nepomôžeme si sami, musím ísť po kamarátov, nech nám pomôžu.“ „Čo pôjdeš, po koho, sami majú dosť svojej roboty. Ja to zvládnem sama!“ Keď prišli k vozu, oprela sa oň ľavým plecom, pridvihla ho pravou rukou a voz bol na suchu! Ondro len vyvalil oči a v prekvapení zvolal: „No to je ale sila! Ako čarovná víla!“ Ledva to povedal, uvedomil si, čo spravil, capol si rukou po ústach, ale bolo neskoro. Žena zmizla, ako keď sfúknete sviečku a nebolo jej. Ondro ju už nikdy nevidel.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - VÁLEK, Igor. Povesti o slovenských jazerách, plesách, studniach a studničkách. 1. vyd. Martin Vydavateľstvo Matice slovenskej, 2017. 118 s. ISBN 9788081152566